Téma interrupcií sa na Slovensku rieši v pravidelných intervaloch každého pol roka. Dôvod je jednoduchý. Niektorí politici si dali za cieľ schváliť zákon, ktorý by priamo ovplyvňoval súkromné životy a rozhodnutia žien. Tvárou tohto „hnutia“ je už dlhé roky Anna Záborská. Nenechajte sa však oklamať, zákon o prísnejších interrupciách je na Slovensku prezentovaný ako pomoc tehotným ženám a ochrana počatých detí.
Téma nerezonuje len u nás. V Poľsku nestačilo ani úplne zakázať interrupcie, vládni politici sa rozhodli zájsť ešte ďalej. Okrem vulgárnych a agresívnych útokov na ženy, ktoré otvorene podporujú možnosť voľby, hrozí lekárom, ktorí by odporučili potrat, ktorý by nebol v súlade so zákonom, niekoľko rokov vo väzení. Radikáli chcú navyše posielať do väzenia aj ženy, ktoré interrupciu podstúpili. Dostať by mohli až 25 rokov, čo je trest za úkladnú vraždu. Iniciatívu má na svedomí organizácia „Stop potratom“.
30-ročná Poľka Iza zomrela zbytočne
Poľsko sa s dňom, kedy zákon nadobudol účinnosť, stalo krajinou s jedným z najprísnejších potratových zákonov na svete. Interrupciu je tu možné vykonať len v dvoch prípadoch, a to:
- keď je tehotenstvo výsledkom trestného činu, a teda napríklad znásilnenia,
- alebo, keď je v ohrození život a zdravie matky.
Pri druhom dôvode je nutné sa zastaviť. Svet pred pár dňami obletela správa o Poľke, len 30-ročnej Ize, ktorej lekári odmietli vykonať interrupciu a za ani nie 24 hodín zomrela v nemocnici na septický šok. Ide o tragédiu, ktorá sa vôbec nemusela stať. Toto úmrtie však povzbudilo ženy, aby opäť vyšli do ulíc, čo spustilo celoštátne protesty. Na sociálnych sieťach sa začala šíriť výzva „Už žiadna ďalšia“, no o pár dní na to sa objavila správa o ďalšom podobnom úmrtí tehotnej ženy, ktorá chcela podstúpiť interrupciu. Bude takýchto prípadov viac? Podľa tamojších lekárov áno.
Na Slovensku je zákon o pomoci tehotným ženám predkladaný s pravidelnosťou každého pol roka. Jedna z jeho autoriek, poslankyňa Anna Záborská, sa vyjadrila, že zákon bude predkladať v obmenách dovtedy, kým neprejde. Len nedávno sa za podpory poslancov dostal do druhého čítania, vo štvrtok sa o ňom v parlamente hlasovalo. Jedným z hlavných bodov bola zmena lehoty na rozmyslenie o potrate, ktorá sa mala predĺžiť zo 48 na 96 hodín (neskôr s pozmeňovacím návrhom na 72 hodín). Poslanci to odôvodňovali tým, že žena by si mohla pokojne a bez časového tlaku premyslieť rozhodnutie umelo ukončiť tehotenstvo.
Plod nemá rovnaké práva ako žena
S otázkami o interrupciách sme sa obrátili na gynekologičku Denisu Marcišovú, ktorá sa tejto téme venuje dlhodobo a snaží sa robiť osvetu medzi ženami, pričom vychádza z vedeckých poznatkov, a teda z evidence-based medicine. Aby sme neriešili len interrupcie ako také, snažili sme sa ísť v téme trochu hlbšie. Zaujímala nás etická dilema, a teda, či sa dá považovať prerušenie tehotenstva za vraždu, ako to prezentujú niektorí ľudia, politici a dokonca aj lekári.
Plod je do istého týždňa (v súčasnosti 22. až 24. týždeň) plne závislý od tela matky a samostatne neprežije. „To teda znamená, že nejde o osobu,“ vysvetľuje doktorka Marcišová. Od cca 24. týždňa, pokiaľ by došlo k predčasnému pôrodu, dokáže plod, a teda dieťa, prežiť za pomoci prístrojov. Medzi 22. až 24. týždňom sa ale nachádzame v tzv. šedej zóne a plod nemá rovnaké práva ako dospelá žena. Ak by rovnaké práva mal a daná žena by samovoľne potratila, mohli by ju príslušné orgány odsúdiť za neúmyselné zabitie (v niektorých krajinách sa to deje).
View this post on Instagram
Doktorka Marcišová sa tiež dokáže nad týmto problémom filozofickejšie zamyslieť, no argumentuje príkladom z bežnej praxe, kedy niekto potrebuje transplantáciu orgánu.
„Ak by sme uznali, že plod má potenciál stať sa osobou, tak ako ďaleko ešte pôjdeme? Vajíčko má rovnaké práva? Alebo spermia? A ako sa pozeráme na samotnú ženu? Je to ešte osoba so všetkými právami alebo len chodiaci biologický inkubátor? Analógiou k tomuto problému je napríklad darovanie obličky proti svojej vôli. Kto kedy nútil nejakého muža darovať obličku alebo časť pečene niekomu inému? Veď človek, ktorý orgán potrebuje bez neho taktiež neprežije. Toto však nikde nikoho nenútia robiť, pretože sa rešpektuje právo na telesnú integritu,“ dodáva lekárka.
Je preto nepochopiteľné, prečo sa takéto právo nerešpektuje u žien. Tie sa majú vystaviť rizikám spojeným s tehotenstvom, pôrodom, šestonedelím a poskytnúť všetky svoje orgány na vývoj plodu, ktorý vlastne nechcú a to len preto, že by im to prikazoval napríklad zákon. A nie je to len o tom. Negatívnym dôsledkom je napríklad aj spoločenská stigma, ktorá tieto ženy často postihuje.
Na Slovensku máme viac „expertov“ ako len Záborskú
Ako sme už spomenuli, zákon o pomoci tehotným ženám je v nejakej podobe do parlamentu predkladaný pravidelne každého pol roka. Výsledkom zatiaľ bolo, že neprešiel, no posledné dva razy len tesne o jeden hlas. Mnohých zaujíma, prečo má niekto snahu kontrolovať a ovládať ženské životy. Ako dlho budeme ešte v parlamente riešiť ženské maternice? „Čo sa musí pani Záborskej uznať, že je veľmi konzistentná, je to jej jediná agenda,“ odpovedá doktorka Marcišová.
Podľa nej však ide o skutočnú vieru týchto ľudí v to, že pomáhajú a zachraňujú ľudské životy a to napriek tomu, že momentálne prísnejšie interrupcie naozaj nie sú na programe dňa, čo dokázal aj posledný prieskum, ktorý si nechala agentúrou AKO vypracovať strana SaS. Len 8 % opýtaných bolo za ich sprísňovanie. Každý tretí opýtaný by naopak tento zákon zjemnil, aby boli pre ženy ešte dostupnejšie a liberálnejšie.
Nie je to však len o poslankyni Záborskej, myslí si doktorka. Medzi ďalších „expertov“ na reprodukčné zdravie, samozrejme, patria aj členovia krajne pravicových hnutí.
„Tí zase veria v nadradenosť svojho národa a ženu berú ako biologický inkubátor. Tak ako Hilter alebo Nicolae Ceaușescu. Podľa mnohých má žena slúžiť na rodenie detí, vojakov, rast národa. Ďalší „experti“ hovoria o demografickej kríze a dôchodkoch. Toto všetko je mizogýnia, patriarchát a absolútne nepochopenie, že aj žena je človek. Takže, samozrejme, ide o kontrolu žien. Keď žena nemôže rozhodnúť o svojom tele, nemôže rozhodnúť ani o ničom inom,“ dodáva.
Skutočná pomoc pre tehotné ženy
Marcišová hneď aj dodáva, že ak by sme chceli tehotným ženám naozaj pomôcť, mali by sme meniť iné body v zákone. Zaviesť by sa mala medikamentózna forma vyčistenia maternice, a to nielen v prípade interrupcie, ale aj pri spontánnych potratoch, kedy je to pre ženu menej psychicky ubíjajúce. Rovnako by sa malo zaviesť plošné a plne hradené očkovanie proti HPV. Priestor vidí aj na zlepšenie podmienok v gynekológii a pôrodníctve, kde by sme mali postupovať podľa najnovších vedeckých poznatkov, aby rodiaca žena dostala adekvátnu starostlivosť.
View this post on Instagram
„A opäť to nie je len o medicíne,“ myslí si Marcišová. „Ženy sú na Slovensku diskriminované na pracovných pohovoroch, pretože sa okamžite predpokladá, že pôjdu na materskú dovolenku, nemajú rovnaké platy ako muži na tých istých pozíciách, často im nie sú umožnené čiastočné úväzky, aby mohli popri dieťati pracovať, prípadne, aby mohol ísť na rodičovskú dovolenku aj otec dieťaťa. Toto sú návrhy, ktoré, keby prešli, tak by sme sa na ženu pozerali ako na plnohodnotného človeka, nie ako na chodiaci inkubátor, ktorý má najmä vynosiť dieťa a to za každých okolností.“
Celé roky kontroverzný zákon, o ktorom by sme sa v krajine 21. storočia ani nemuseli rozprávať, rozdeľuje konzervatívnu a liberálnu časť vládnej koalície, tým rozdeľuje aj konzervatívnu a liberálnu časť spoločnosti. Kým jedna tvrdí, že zákon má sociálnymi opatreniami pomôcť tehotným ženám, aby interrupciu nepodstúpili, druhá časť oponuje, že sťažuje prístup k umelému prerušeniu tehotenstva. Momentálne máme na pol roka pokoj. Nabudúce to tak ale už byť nemusí.
Ak by zákon prešiel, slovenskí lekári by mali strach
Vráťme sa ale na začiatok k Poľsku. Prečo je dôležité, aby sme poznali konkrétne príbehy žien, ktoré pre prísne zákony umreli? Ako vysvetľuje gynekologička Marcišová, s podobnými sa môžeme pokojne čoskoro stretnúť aj na Slovensku. Ak by totiž zákon poslankyne Záborskej u nás prešiel, určite by nebol posledný. „Salámovou metódou by sme sa dostali až do Poľska, Texasu, Ekvádoru,“ hovorí Marcišová. Zaujímalo nás, či by lekári následne mohli mať strach interrupciu vykonať.
Pozmeňovací návrh Anny Záborskej spočíval totiž v tom, že 72-hodinová lehota, kedy nie je možné vykonať interrupciu, by sa vzťahovala aj na interrupcie robené z dôvodu bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia tehotnej osoby. „Samozrejme, že lekári by mali strach. Stačí sa pozrieť do Poľska na Izin prípad. Báli sa urobiť život zachraňujúcu interrupciu kvôli tomu, že oni nechceli skončiť vo väzení,“ hovorí Marcišová.
Závery ale zneli, že išlo o individuálne zlyhanie. Tomu lekárka nemôže uveriť. „Tento prípad má aj ďalšie obete, tým myslím lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov, ktorí boli vystavení tejto situácii. Ja by som nemohla robiť gynekológiu za takýchto podmienok. V neustálej neistote, že niečo urobím je zle,“ dodáva. Poľsko je krajina, ku ktorej máme ako jej susedia zo strednej Európy blízko. Aj preto by nám udalosti posledných dní mali slúžiť ako memento.
Výhrada svedomia je pri gynekológii smiešna
Na Slovensku sa často stretávame s pojmom výhrada svedomia. Doktorka Marcišová sa tejto téme venovala už niekoľkokrát, kedy sa jej ženy so svojimi príbehmi zdôverovali. V lekárni im nechceli predať antikoncepciu, dokonca dievčatám nechceli lekárnici poskytnúť ani vakcínu proti HPV. Taktiež ich nezaujímalo, že žena je napríklad po násilnom sexuálnom styku, po tabletku „po“ si musela ísť do iného okresu alebo na koniec mesta do inej lekárne. Našli sa aj lekári, ktorí neuznávali a ani nevykonávali umelé oplodnenie. Pri výhrade svedomia však musí daná osoba (lekár, zdravotný pracovník) zabezpečiť, že ženu obslúži niekto iný.
View this post on Instagram
Namiesto toho si však často ženy vypočuli nevyžiadané názory, rady, slovné hodnotenie a pohľady hovoriace, že ide o chodiace prostitútky, ktoré potrebujú antikoncepciu len preto, že striedajú partnerov každú noc a, samozrejme, očkovanie proti HPV by tiež nepotrebovali, keby so sexom čakali až po svadbe a ostali by do konca života s jedným partnerom. U nás je to realita, ktorú potvrdzujú stovky konkrétnych príbehov.
Výhrada svedomia môže byť odmietnutie vykonania interrupcie, predpísania a vydania antikoncepcie, vykonania IVF. Ale aj odmietnutie urobiť potrat žene so sepsou (čo bol Izin prípad), odoperovanie mimomaternicovej tehotnosti (žena môže umrieť na vykrvácanie). „Čiže výhrada svedomia je odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti pre presvedčenie, že moja viera je viac ako môj pacient a mám právo súdiť,“ vysvetľuje Marcišová.
Lekárka Marcišová uzatvára tému príbehom z krajiny, v ktorej momentálne pôsobí, a teda zo Švédska. Keď sa tam pôrodná asistentka sťažovala, že jej v práci neumožnili nezúčastňovať sa na potratoch, bolo to pohnané pred všetky možné súdy. Výsledkom bolo rozhodnutie, že nie je ľudským právom pracovať ako pôrodná asistentka a zamestnávateľ má právo požadovať od zamestnanca všetky úlohy, ktoré zamestnanie vyžaduje.
„Pýtam sa, prečo niekto s výhradou svedomia ide robiť gynekológiu? Má predsa mnoho iných možností. Takýto človek sa potom veľmi ľahko môže dostať do situácie, kedy si musí vybrať medzi svojím presvedčením a životom pacientky. A tak by to v medicíne nemalo byť,“ dodáva Marcišová.
Nahlásiť chybu v článku