Naši predkovia žijúci v období pleistocénu sa museli poriadne obracať, ak chceli ostať nažive. Ich súperi, s ktorými bojovali o kúsok miesta na zemi, ich v drvivej väčšine niekoľkokrát presahovali čo do výšky, to do hmotnosti. Tak je to aj v prípade glyptodona, prehistorického pásavca, ktorého pancier sa stal cennou korisťou.

Podľa dostupných informácií glyptodon nebol žiadnou krvilačnou beštiou. Mal však niečo, čo priťahovalo pozornosť lovcov. Bol to vzácny vystužený pancier, ktorý slúžil ako dokonalá strecha. A v tej dobe bol takýto úlovok naozaj na nezaplatenie. Ľudia si pomáhali ako mohli, aby dokázali prežiť vo svete, v ktorom prvoradá bola rýchlosť a sila. Našťastie história ukázala, že ani tieto dve kvality nie sú najdôležitejšie. Oveľa viac sa cenil rozum, ktorý očividne nechýbal ani našim predkom. Keby to bolo inak, asi by sme i my dávno vyhynuli.

Jedinečný pancier

Glyptodon, ktorý dorastal do veľkosti približne troch metrov, pričom vážil okolo dvoch ton, na prvý pohľad pripomína obrovskú korytnačku. Avšak v skutočnosti to bol pásavec, ktorého pancier bol zložený z tisícky malých kostených doštičiek. Pancier ho chránil pred útokom veľkých predátorov, no i tak sa našiel odvážlivec, ktorý mu raz-dva prešiel cez rozum. Napríklad vták Phorusrhacos ho prevrátil na chrbát, pričom mu tak odhalil zraniteľnú časť brucha, ktorá nebola chránená pancierom. Je to ďalší dôkaz toho, že naozaj um zvíťazí nad akoukoľvek silou.

Pre ľudí však glyptodony nepredstavovali primárne nebezpečenstvo. Ľudia pre nich neboli korisťou, pretože sa živili predovšetkým hmyzom a rastlinnou potravou. Na Zemi existovali pomerne dlho a to približne v intervale od 5,4 milióna rokov až po 11 700 rokov. Žili predovšetkým v oblastiach južnej a severnej Ameriky, kde sa postupne adaptovali na rôzne druhy ekosystémov. Doba sa totiž to rapídne menila a oni očividne nemali inú možnosť.

Rýchly pohyb chvosta mohol rozdrviť lebku

Glyptodony neboli útočné, no v prípade, keď chránili svoje mláďatá, sa k nim z pochopiteľných dôvodov približovať mohlo byť poriadne nebezpečné. Okrem hrubého panciera mali k dispozícii i silný chvost s ostrými hrotmi. Stačil jeden nesprávny pohyb a glyptodon jediným mávnutím chvosta bez problémov rozdrvil lebku svojho prenasledovateľa. Preto mali naši predkovia čo robiť, aby ho dokázali bez problémov uloviť.

Jedinou ich možnosťou bolo použiť rovnakú taktiku ako Phorusrhacos. Prevrátiť glyptodona na chrbát a šípmi zaútočiť na nechránenú oblasť brucha. V prípade úspešného lovu mali nielen novú strechu, ale i množstvo mäsa. Vyhynutiu sa však glyptodony neubránili. Za ich nešťastný koniec môže pravdepodobne viacero faktorov. Vzrastajúca populácia ľudí a teda aj lovcov a hlavne nepriaznivé klimatické zmeny v podobe poslednej doby ľadovej. Dnes sa môžeme stretnúť už len s pásavcami, ktoré sú až o 50-krát menšie ako glyptodony.

Pozri aj: Možno vás to prekvapí. Na tomto území Slovenska niekedy žili dinosaury

allthatsinteresting.com