František precestoval celú zem, pozrel sa aj na koniec sveta: V tejto krajine sa stôl prehýbal pod jedlom za 5 eur

Sú ľudia, ktorí si celý rok šetria, aby mohli zájsť v lete na týždňovú dovolenku niekam k moru. Potom sú ľudia, ako je František Fujdiak. Napriek náročnej diagnóze si užíva život a cestovanie plnými dúškami. Navštívil všetky európske metropoly, videl každý z moderných divov sveta, dokonca sa dostal aj na koniec sveta a vydal sa aj po stopách Hodvábnej cesty. V tomto sa podľa neho Slováci majú čo učiť.

Ako začínali vaše prvé cestovateľské dobrodružstvá? Ako ste sa dostali k tomu, že precestujete svet?

Bolo to veľmi dávno, ešte po prevrate v roku 1991 (už mám 55 rokov). Veľa som pracoval v zahraničí, a tým to akosi celé začalo. Najprv som pracoval v Prahe. Pochádzam z Martina a porovnávať Martin s Prahou, to je proste takpovediac nebe a dudy. Tam som videl, ako sa skutočne žije, ako všetko funguje.

Odtiaľ ma poslali pracovať do Nemecka. Tam to bolo zrazu iné už aj po platovej stránke. Vo fabrike u nás som predtým zarobil 1 500 korún, smiešne peniaze. Už v Prahe som mal 12 000 a v Nemecku som zrazu mal 20 000, plus diéty. Hovoril som si, že to nie je možné, že doma som ledva zarobil, no v Prahe som mal niekoľkonásobne viac a v Nemecku opäť viac. Už vtedy som vedel, že sa nechcem vrátiť domov.

Pre peniaze, ale aj preto, lebo človeka si viac vážili. Praha mi otvorila možnosti a odtiaľ som šiel napríklad do Anglicka. Keď som mal popri práci a dochádzaní domov na Slovensko možnosť, pozrel som sa do Budapešti, do Krakova atď. Na cestovanie som si okrem iného privyrábal aj tým, že som v zahraničí kupoval lacné cigarety a doma som ich predával za drahšie. Kúpil som za euro a za tri som predal. Tak sa mi aspoň vrátili peniaze za letenky.

Potom som raz šiel na týždeň s kamarátom na výlet do Paríža. Potom sme šli do Amsterdamu. Povedal som si, že navštívim všetky európske metropoly. Financie a čas som na to mal. Letenky som v tom čase vedel kúpiť za smiešne peniaze. Keď som žil v Anglicku, tak hoc aj za jednu penny (boli to uvádzacie ceny známej nízkonákladovej leteckej spoločnosti).

Tak som prešiel metropoly Európy a začal som sa zamýšľať nad tým, čo ďalej. Povedal som si, že prejdem všetky divy sveta. Šiel som teda do Ríma pozrieť Koloseum, potom do Brazílie pozrieť Sochu Krista Spasiteľa, Veľký čínsky múr… Po prejdení divov mi ešte na zozname chýbala návšteva Austrálie, tak som šiel tam. Chcel som mať prejdené aj všetky kontinenty. Aj sa mi to podarilo, nedávno som bol aj na antarktických ostrovoch. Dokonca som navštívil aj miesto, o ktorom sa hovorí, že je koncom sveta – Ushuaia.

Zaujala ma aj tzv. Hodvábna cesta, tak som prešiel Kirgizsko či Kazachstan. Prešiel som aj všetky postkomunistické štáty, cez ktoré Hodvábna cesta viedla, až do Istanbulu. Takto si vymýšľam sny a následne ich aj realizujem. Teraz som však dospel do štádia, že už pomaly neviem, kam ďalej. Vždy, keď niečo vidím, pomyslím si, že už som videl aj krajšie. Keď je raz ale človek cestovateľ, má to v krvi a vždy si nájde nový cieľ.

Je podľa vás cestovanie po svete naozaj pre každého alebo si to môžu dovoliť len tí majetnejší? Aké spôsoby cestovania sú podľa vás najlepšie? Cez cestované kancelárie, na vlastnú päsť?