Ľudský mozog a jeho fungovanie nás neprestáva udivovať. A často nás prekvapí vtedy, keď nefunguje tak, ako by sme od neho očakávali. Mozog dokáže na rôzne podnety dokonca reagovať halucináciami a preludmi, čím vytvára pozoruhodné zážitky. Zriedkavým prejavom je, keď sa ľuďom zjavujú drobní ľudia o veľkosti, ako poznáme z románu Jonathana Swifta z roku 1726 s názvom Gulliverove cesty.
Opisované už dávno
Halucinácie tohto typu sú v odbornej literatúre zastúpené iba veľmi málo, ako píše portál Science Alert. Začiatkom 20. storočia sa nimi zaoberal francúzsky psychiater Raoul Leroy a opísal ich takto:
„Tieto halucinácie existujú mimo akejkoľvek mikropsie, pričom pacient má normálnu predstavu o veľkosti predmetov, ktoré ho obklopujú, mikropsia sa týka iba halucinácii,“ napísal na úvod jedného z popisovaných prípadov. Ďalej uviedol, že sa vyskytujú buď samostatne, alebo bývajú sprevádzané aj inými psychosenzorickými poruchami.
Leroy opisoval iba niekoľko pacientov a zistil, že prejavy sú rôznorodé. Vízie ľudí o zjavovaných liliputánoch opisovali ich farebné oblečenie, veľkú pohyblivosť a prívetivosť. Občas halucinácie malých postáv interagovali s hmotným svetom.
V jednej štúdii Leroy opisoval 50-ročnú ženu, chronickú alkoholičku, ktorá videla dvoch mužov „vysokých ako prst“ oblečených v modrých šatách, fajčiacich fajku a sediacich na telegrafnom drôte. Pritom počula hlas, ktorý sa jej vyhrážal zabitím. Iní však opisovali halucinácie, ktoré mali skôr príjemný charakter. Toto bola výnimka.
Leroy to opisoval ako možné symptómy duševných chorôb, ktoré by bolo dobré klasifikovať. Pod vplyvom Leroyovej práce sa niekoľko psychológov pokúšalo tento jav vysvetliť, ale štúdie boli veľmi obmedzené.
Tieto halucinácie o víziách liliputánov tak napriek pomerne skorému výskumu nefigurujú v klasifikáciách chorôb ako kritérium popisovania konkrétneho ochorenia. Sú tak hodnotené ako náhodné halucinácie.
Syndróm Charlesa Bonneta
Existuje však jedno ochorenie, ktoré by mohlo prinášať istú hypotézu o vysvetlení. Ido o syndróm Charlesa Bonneta, čo je zriedkavé ochorenie, pri ktorom sa v dôsledku straty zraku vyskytujú halucinácie. Aj keď tieto halucinácie nemusia mať konkrétny tvar a môžu to byť iba záblesky, rôzne tvary či čiary, môžu to byť aj malí ľudia.
Nedávna štúdia z tohto roku na vzorke dobrovoľníkov s týmto syndrómom zistila, že množstvo halucinácií sa u nich počas pandémie zvýšilo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol dôsledok sociálnej izolácie a v niektorých prípadoch boli opisované aj liliputánske halucinácie, ktoré prerastali aj do bežnej veľkosti ľudí.
Stále vieme málo
Napriek štúdiám a aj historickej Leroyovej práci stále netušíme, prečo mozgy niektorých ľudí vytvárajú tieto halucinácie. Nedávno sa lekársky historik Jan Dirk Blom zameral na hľadanie prípadových správ týkajúcich sa liliputánskych halucinácií. Po rozsiahlom pátraní sa mu podarilo nájsť 24 hodnoverne zdokumentovaných prípadov. Keď potom pátral viac v historických referenciách a menej v klinických, dostal sa na číslo 226 prípadov.
„Počas 80. a 90. rokov boli nové prípady publikované len zriedkavo a otázka zdroja liliputánskych halucinácii upadla do zabudnutia“, napísal Blom v štúdii publikovanej v Neuroscience & Biobehavioral Reviews.
Blom zistil, že liliputánske halucinácie sa vyskytovali rovnomerne medzi mužmi a ženami a neboli závislé ani od veku. Mnohé veci však boli spoločné. Všetci hlásili vizuálne bohaté vidiny malých ľudí, vo výnimočných prípadoch ľudia videli malého seba samého. V tretine prípadov neboli pozorovaní iba malí ľudia, ale aj zvieratá ako malé medvede či kone zapriahnuté do malých vozíkov. Až 97 % prípadov bolo v troch rozmeroch a akoby súčasťou tohto sveta a iba málo prípadov bolo v 2D zobrazení.
Tu však Blom, na rozdiel od Leroya zistil, že až polovica pozorovaných stavov bola hodnotená negatívne. Blom kategorizoval 10 odlišných skupín pacientov, kde najvýznamnejšie boli psychiatrické poruchy, ale tiež intoxikácia alkoholom a drogami a lézie centrálneho nervového systému.
Nie je prekvapivé tvrdenie, že tu môže hrať významnú úlohu zrakové centrum mozgu. To je aj dôvod, prečo sa halucinácie vyskytujú u ľudí so syndrómom Charlesa Bonneta. Iné hypotézy ale tvrdia, že ide o prenikanie snov, kde sa predstavy zvláštnym spôsobom mixujú s realitou. A možno ide o zmes viacerých neurologických javov.
Netreba tiež zabúdať na význam malých ľudských postavičiek v kultúre a folklóre v podobe škriatkov či trpaslíkov. Možno sa jedného dňa dozvieme viac o týchto zvláštnych halucináciách a zistíme opäť niečo viac o fungovaní nášho mozgu.
Nahlásiť chybu v článku