Kým niektorí z nás turistiku priam zbožňujú a bez výletu v prírode si ani len nedokážu predstaviť víkend, ďalší vyrazia na hory či prechádzky len raz za čas. Nech už patríte do ktorejkoľvek skupiny, mali by ste vedieť, že na Slovensku nájdeme hustú sieť skoro 16-tisíc kilometrov značených trás, po ktorých sa môžete vybrať. Naše turistické značky sa navyše radia medzi svetové unikáty, ktoré nám môžu v zahraničí závidieť. A zaujímavé sú aj príbehy ľudí, ktorí za ich vznikom stoja. Tak schválne, zamysleli ste sa niekedy, keď ste v lese narazili na farebné symboly, ako sa tam dostali a kto ich namaľoval? Možno to bola práve Eva Škutová, ktorá je aktívnou značkárkou už celých 18 rokov. 

Sľubujeme, že odteraz sa budete na zdanlivo obyčajné značky či smerovníky, ktoré zazriete počas turistiky, pozerať úplne inak. Za ich vznikom je náročná a dobrovoľná práca, ktorá zahŕňa oveľa viac, než by ste si možno mysleli. Zásluhu na tom má aj Eva Škutová, ktorú dokonca ocenila prezidentka Zuzana Čaputová ďakovným listom.

Najbližšie, keď vyrazíte do prírody, môžete nasledovať stopy trasy, za značeniami ktorej stojí Eva už takmer dve desaťročia. „Po absolvovaní školenia som značila prvú trasu z Budče (dedina za Zvolenom) hore cez Čertovu skalu do dedinky Tŕnie a ostala mi doteraz. Má 9 kilometrov a každé tri roky sem chodím značky obnovovať,“ zdôverila sa.

Ako ste sa dostali k značkovaniu turistických trás?

Bola som ako skoro každý u nás, kto tvrdí, že chodí na turistku, a tak som na turistiku chodila aj ja. Vnímala som, že značky existujú, ale nezamýšľala som sa, kto za nimi stojí. Neskôr som začala aktívne pôsobiť v Klube slovenských turistov (KST) a v roku 1996 som sa dostala ako člen do výkonného výboru. Vtedy som dôslednejšie spoznala značkárov, teda vyškolených ľudí, ktorí majú vedomosti, vedia ako značkovať, no a chodia to aj robiť.

V roku 2006 som skončila ako podpredsedníčka pre ekonomiku v KST a dala som sa nalákať do sekcie značenia. Po roku 1989 sme tu však mali obrovskú biedu. Za čias socializmu, keď sa vydávali pohľadnice, na každej bolo vzadu napísané, že 20 halierov ide v prospech cestovného ruchu. A z tohto sa hradilo aj značkovanie. No potom nastal zlom a boli tu tendencie, ktoré hovorili, načo sú turistom peniaze, veď každý si môže zobrať batoh a ísť do lesa zadarmo. Toto obdobie trvalo, dovolím si povedať, 12 rokov a značkovanie nám doslova dožívalo. Podľa našej metodiky treba každú značku obnoviť raz za tri roky, no vtedy sme hasili len to najhoršie.

Keď prišla spolupráca s Európskou úniou a v roku 2004 vyhlásili pre Slovensko projekty na podporu cestovného ruchu, napadlo nám, že skúsme ísť do toho so značkovaním. Mali sme obrovské problémy, no boli sme úspešní. Skoro dva roky som okolo projektu pracovala, a tak som sa veľmi úzko zoznámila so značkovaním.

V roku 2006 som prikývla, že budem robiť predsedu sekcie a ťahala som tam 16 rokov. Absolvovala som povinné školenie a začala značkovať. A aktívny značkár som stále.

Aké pravidlá platia pri značkovaní?

V roku 1967 vznikla československá norma turistického značkovania a začalo sa prísne dbať na to, ako sa má značkovať. Už od roku 1921 sme mali dané, že budú tri pásiky — dva biele a uprostred farebný, a stanovené farby na červenú, modrú, zelenú a žltú, pričom biela je len upozorňovacia, aby značku bolo vidieť a farebná vodiaca. Používa sa aj v mapách a na smerovkách tak, aby sa ľudia vedeli jednoducho orientovať. Okrem normy má KST spracovanú metodiku. A práve tá hovorí, že kde či ako husto sa majú značky nachádzať.

Napríklad, veľmi dôležité pravidlo hovorí, že značka by mala byť umiestnená vo výške očí. Hustota značiek zas závisí od terénu. Pokiaľ ide o lesnú zvážnicu bez odbočiek, tak tam by sa značka mala objaviť aspoň raz za 250 metrov. Ale ak sa bavíme o pomerne úzkom chodníku vyšľapanom v lese, tak tam musia byť tak husto, že keď stojím pri strome, na ktorom je jedna, musím vidieť na ďalšiu 20 – 30 metrov od seba. Pretože takých chodníkov môže byť v lese mnoho, a tak musí viesť turistov správnym smerom.

Akú vzdialenosť dokáže prejsť značkár za deň?

Naša skúsenosť hovorí, že sú to zhruba tri kilometre a treba si uvedomiť, že nemaľuje značky len smerom tam, ale aj späť.

Väčšinou chodia dvojice, kvôli bezpečnosti, a teda by mali spraviť dohromady 6 kilometrov. No priznám, že málokedy sa nám to podarilo. Pretože značkár nielen maľuje značky, ale musí ich aj zviditeľniť a spriechodniť chodník.

Kde ste namaľovali svoje prvé značky? Na akej trase?