Ministerstvo životného prostredia riadia poľovníci a sme svedkami excesov, o ktorých sme si mysleli, že nie sú možné. Dvaja štátni tajomníci nemajú s ochranou prírody nič spoločné. Toto smerovanie je podľa Michala Wiezika (Renew Europe) nebezpečné, pretože na to, aby sme sa o ochrane prírody vôbec začali na Slovensku rozprávať, sme potrebovali 20 rokov. Okrem toho hrozí, že sila krajnej pravice v Európskom parlamente (EP) narastie, čo by mohlo znamenať problém pri uplatňovaní Green dealu.

Wiezik je jedným z najaktívnejších poslancov v EP a tvrdí, že vplyv klimatickej krízy môže úplne rozvrátiť globálnu spoločnosť. Ešte stále však máme čas, aby sme urobili maximum. Jedným z krokov je reformácia poľnohospodárstva, ktoré sa však odmieta zmeniť. 

Máme pol roka od volieb. Ako vnímate, respektíve hodnotíte pôsobenie novej vlády v oblasti životného prostredia, prípadne pôdohospodárstva?

Ministerstvo životného prostredia podľa mňa zažilo niečo, čo ešte nezažilo – vedenie, ktoré zo všetkých tých možností vyšlo ako najmenej pravdepodobné. V súčasnosti vlastne popredné miesta životného prostredia a ochranu prírody riadia poľovníci. Umiestnenie týchto ľudí je nevhodné, pretože tomu nerozumejú.

Vidíme excesy, o ktorých sme si mysleli, že nie sú možné. Na čele národného parku sedí usvedčený pytliak. Dvaja štátni tajomníci nemajú s ochranou prírody absolútne nič spoločné. A dokonca sa dostali do politiky „vďaka“ štvavej kampani voči ochrane prírody. Dochádza k obrovským personálnym čistkám, experti a expertky sú nahrádzaní politickými trafikami. Vyjadrenia ministra životného prostredia sú veľmi rozporuplné, spochybňuje ochranu prírody.

Slovensko dlhodobo nie je pripravené a schopné napĺňať záväzky Európskej únie, hrozí nám viacero žalôb. A navyše je tu tá špecifická záležitosť Plánu obnovy, kde je veľká časť míľnikov, ktoré potrebujeme naplniť, aby sme prostriedky mohli využiť, viazaná na reformu ochrany prírody a národných parkov.

Našou úlohou je dbať na to, aby nedochádzalo k príliš veľkým škodám. Ak by som to mal ohodnotiť známkou, tak si myslím, že sa blížime k päťke.

Slovensko má v ústave zakotvenú napríklad ochranu vody. Ako k prírodným zdrojom ale v skutočnej realite pristupujeme? Pred niekoľkými dňami podalo napríklad občianske združenie My sme les podnet na prešetrenie pre výrub v Kôprovej doline. 

To sú viaceré veci dokopy. Čo sa týka Kôprovej doliny, bola to klasická kalamitná ťažba, ale totálne po termíne a absolútne neefektívna vo vzťahu k nejakým preventívnym opatreniam. Boli to stromy, z ktorých už vyletel lykožrút. Za istých okolností je takýto prístup možný, aj keď sme v národnom parku, mňa skôr ruší to, že k tomu došlo práve v kontexte nového vedenia.

Riaditeľ podľa mňa neovláda ani základné princípy ochrany prírody. Avšak usvedčený pytliak tam nemá čo hľadať. Pytliak nemôže byť na čele národného parku ani z odborného, ani z etického hľadiska. V najbližších rokoch môžeme presne takéto správanie čakať. Tá situácia nebude lepšia, pretože títo ľudia sú vo vzťahu k ochrane prírody diletanti.

Je to veľmi nebezpečné, pretože k tomu, aby sme sa dostali vôbec k nejakej ochrane prírody, bolo potrebných 20 rokov úsilia. Veľká časť verejnosti stále nechápe to, že reforma národných parkov je potrebná.

Čo sa týka tej vody, áno, je chránená ústavou. Ale nezodpovedá tomu to, čo sa deje nad tou vodou. Nezodpovedá tomu využívanie zeme. Žitný ostrov, najväčšia zásobáreň pitnej a podzemnej vody v strednej Európe, má obrovské environmentálne záťaže. Tie prenikajú do podzemných vôd a tým pádom ju znehodnocujú.

Ďalej je tu Vrakuňská skládka, Istrochem, ale aj široko uplatňované poľnohospodárstvo, ktoré intenzívne využíva pesticídy a hnojivá, ktoré postupne prenikajú do podzemných vôd.

Jediné, čo môžeme reálne spraviť, je nákladná a náročná, ale zároveň nevyhnutná operácia, a to odstránenie tohto odpadu. S tým ale už meškáme desaťročia. Je to tikajúca bomba, na ktorej odstránenie neexistuje politická vôľa a dokonca ani spoločenská objednávka.

Kedy sa tomu začneme venovať? A ako sa dá takýto problém vlastne odstrániť?

Súčasné ministerstvo životného prostredia signalizuje, že sa tomu chce venovať. Treba povedať, že v predchádzajúcom kabinete ministra Budaja sa neurobilo, z nepochopiteľných dôvodov, nič. A to napriek tomu, že na to boli vyhradené prostriedky.

Nový minister má zatiaľ silné vyjadrenia o tom, že to ide riešiť. Skládka tam stále je, no ja držím palce komukoľvek, kto sa do toho pustí. Pretože ide o skutočne citlivé územie. Prostriedky na to boli aj budú. Nie je to otázka peňazí, pretože environmentálne politiky Európskej únie sú čím ďalej silnejšie, je to skôr o našej pripravenosti a ochote.

Treba si uvedomiť, že to nie je nejaký homogénny odpad a nie sú to nejaké sudy uložené v sklade. Sú to hlboké sedimenty, chemický kokteil rôznych látok, ktorý je nebezpečný. Likvidácia takéhoto znečistenia o tomto objeme je extrémne náročná a potrebuje špecifický prístup a možností je viac.

Tie látky by sa museli odstrániť z toho miesta, kde sú teraz uskladnené, vrstva by sa musela vybagrovať a v zmysle zákona by sa likvidovala. To, čo potrebujeme, je dostať tie znečisťujúce látky z dunajských štrkov.

V polovici februára sa na Slovensku a naprieč Európou konali protesty farmárov a poľnohospodárov. Jeden z problémov, na ktorý chceli poukázať, je podľa nich nereálnosť naplnenia Zelenej dohody. Ako im vysvetliť, v čom tkvie jej dôležitosť?

Začnem z druhého konca. Ten naratív je taký, že sa farmári sťažujú a protestujú proti požiadavkám, ktoré sú na nich kladené z Európskej únie. Vyšiel prieskum medzi francúzskymi farmármi, ktorí boli najhlasnejšie protestujúci. Konkrétnych farmárov, nie organizácií, sa pýtali, ako vnímajú zelenú európsku politiku vo vzťahu k nim.

15 percent z nich povedalo, že ju vnímajú negatívne, že je to vec, ktorá ich zaťažuje a treba ju odstrániť. 22 percent to vnímalo ako príležitosť, ktorá ich posunie vpred. A 65 percent to vnímalo ako nevyhnutnosť na to, aby dokázali ďalej fungovať, pretože vnímajú riziká, ktoré vyplývajú napríklad zo sucha a klimatických zmien.

Čiže si myslím, že reálne v tom teréne to nezodpovedá tomu naratívu, o ktorom si myslím, že je politicky a populisticky ladený.

Poľnohospodárstvo je v EÚ veľmi silno dotované, až 40 percent rozpočtu ide na toto odvetvie. Tu sa bavíme o 50 až 60 miliardách ročne. Tieto dotácie dostávajú ľudia len preto, lebo vlastnia nejaké pole. Za každý hektár dostanú dotáciu napriek tomu, že tam možno nie je žiadna pridaná hodnota.

Ide o to prispieť k adaptácii poľnohospodárstva na zmenu klímy, o podporu biodiverzity a na podporu regiónov. Príde mi absurdné, že farmári prišli protestovať proti Európskej únii a proti tomu, čo im prikazuje, na traktoroch, ktoré kúpili za jej peniaze.

A myslím si, že je to kontraproduktívne. Poľnohospodárstvo sa za posledných 50 rokov premenilo na extrémne industrializované odvetvie. Produktívne, ale zároveň závislé od chemických vstupov, teda napríklad postrekov.

Aktuálne máme v Európe 20-percentné plytvanie potravinami, ani sa ich nedotkneme a skončia v koši. A táto nadprodukcia je závislá od drahých vstupov. Poľnohospodári sú v pozícii, že to, čo vyprodukujú, im nepokryje to, čo do toho investujú.

Problém sú ceny. Ja vyprodukujem mlieko za dve eurá, ale predám ho za 50 centov. A ten zelený rámec, ktorý sa má uplatňovať, to má zároveň riešiť.

Ako sa to dá zmeniť?

Bavme sa o ekologickom, organickom poľnohospodárstve. O využívaní prírodných procesov ochrany plodín. Napríklad, až 50 percent pesticídov sa používa bez akéhokoľvek účinku. Proste sa vylejú na pôdu, má to obrovský vplyv na okolité ekosystémy. A v konečnom dôsledku tie látky vôbec nepotrebujeme. Ja si myslím, že pre poľnohospodára, ktorý musí tisíce eur investovať do postrekov, je tento nový spôsob výhodnejší.

A ak sa mám vyjadriť k tým protestom na Slovensku, tak vidíme, kto ich zastupuje. Hlavným organizátorom bola Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, ktorá to rámcovala ako protest proti zeleným politikám.

Hlavný problém Slovenska pritom je, že peniaze, ktoré poslala EÚ na podporu poľnohospodárstva, zostali v komore a k farmárom sa nedostali. Korunu tomu dal už len minister pôdohospodárstva, ktorý na protesty prišiel. Tým, že sa poľnohospodárstvo odmieta prispôsobiť, samo seba odsudzuje ku kolapsu.

Na protestoch zaznelo heslo: „My máme kravy, vy máte kravaty.“ Je to tak, že o ľuďoch z praxe rozhodujú úradníci?

S farmármi sa stretávam a zhodou okolností som bol nedávno v Sobranciach, kde mi farmári rozprávali hororové príbehy o pozemkovej mafii. Od decembra im nikto nevyplatil ani euro z dotácií. A že nechápu, že ten, kto je za to zodpovedný, sa pretŕča na protestoch.

My v Európe nemôžeme zatiaľ hovoriť o nedostatku potravín. Ale ak to takto pôjde ďalej, ak nezmeníme ten štýl, akým sú tieto politiky vnímané a nezačneme s ich uplatňovaním, je len otázkou času, kedy príde k suchu, vyčerpaniu pôdy a podobne.

O ochrane životného prostredia sa na pôde EÚ hovorí dlhodobo. V čom je Green Deal kľúčový? 

Je to veľký cieľ zastrešujúci Európsky ekonomický dohovor. Jeho cieľom je dosiahnuť do roku 2050 uhlíkovú neutralitu. Má priame napojenie na klimatickú krízu, ktorú my už v EÚ nechceme ignorovať.

Na to, aby sme túto neutralitu dosiahli, potrebujeme v prvom rade obmedziť vypúšťanie skleníkových plynov. To vyžaduje preškálovanie energetického mixu, hospodárstva a súvisiacich odvetví od priemyslu cez dopravu, bývanie, textil, poľnohospodárstvo a podobne.

Musíme prejsť na také zdroje, ktoré tieto skleníkové plyny nevypúšťajú. Sem patrí slnečná, veterná, geotermálna energia a mnohé ďalšie.

Sú tu rôzne míľniky, napríklad do roku 2030 potrebujeme produkciu skleníkových plynov znížiť o 55 percent oproti roku 1990. Hovorí sa o cieli do roku 2040, kde by to mohlo byť až o 90 percent. A v roku 2050 by sme mali byť na takej úrovni, že to, čo vypustíme, zároveň dokážeme stiahnuť naspäť, takmer budeme na nule.

Musíme, alebo sme museli v súvislosti s týmito zmenami čeliť nejakým výzvam a problémom?

Prvá veľká skúška nastala v roku 2020, keď vypukla pandémia. To nám nakoniec ukázalo, že ak sa budeme držať transformácie priemyslu a poľnohospodárstva, obnovíme ekonomiku lepšie, ako keby sme nalievali peniaze do ťažby ropy a podobne. Tu sa ukázalo, že Green Deal má zmysel.

Druhá obrovská skúška, ktorá ho preverila, prišla v roku 2022 s ruskou agresiou na Ukrajine. Ukázalo sa, že miliardy, ktoré do Ruska posielame na fosílne palivá, sú používané na napadnutie suverénnej krajiny.

Tu už bolo jasné, že sa od toho musíme odstaviť. Od závislosti od Putina. Ukázalo sa, že riešením nie je nájsť iných dodávateľov fosílnych palív, ale prejsť na iné zdroje energie.

Naozaj sa musíme odpútať od energetiky 19. storočia, od priemyselnej revolúcie. Je na čase pohnúť sa dopredu, zachrániť planétu a zabezpečiť si budúcnosť.

Ten ekologický dohovor rieši tri kľúčové veci: klímu, ekonomický aspekt a bezpečnosť. Tieto tri piliere nás ubezpečujú o tom, že naše smerovanie je správne.

Európska únia je však len jeden kúsok skladačky pri ochrane planéty. Stále sú tu iné veľké ekonomiky: Čína, USA, India, a sme svedkami vojen. Máme ešte vôbec čas? 

Otázka je, či máme silu. Európska únia je najsilnejšia ekonomika sveta a má obrovský potenciál na to, aby sa mohla baviť s inými partnermi, tlačiť ich do niečoho takého, ako je Európsky ekologický dohovor.

Je dôležité spýtať sa, aký by sme svetu dávali obraz, ak by sme od neho požadovali zmenu a sami by sme „doma“ nič nerobili. Tie zmeny, o ktoré sa snažíme, dokazujú, že je to možné.

A pokiaľ budeme tým úspešným projektom, ktorý si popritom dokáže udržať svoju životnú úroveň a napredovať, svet by bol hlúpy, ak by sa nami neinšpiroval. Dáva to zmysel aj z ekonomického, bezpečnostného aj environmentálneho hľadiska. Je dôležité, aby sme boli úspešní. Samozrejme, že 6 alebo 9 percent nezmení svet, stále je tu 91 percent emisií v globále. Ale ak pôjdeme príkladom, ukážeme, že tá zmena je možná.

A my aktuálne súťažíme so svetom. S Čínou, kto bude mať viac elektrických áut, s Amerikou o to, kto vyrobí viac obnoviteľnej energie. Čiže my sa nebavíme o tom, že sa svet utápa v uhlí, bavíme sa o tom, kto sa do cieľa dostane skôr.

My to však robíme tým najčistejším spôsobom, pretože napríklad Čína má síce elektrické autá, ale poháňané elektrikou z uhoľných elektrární.

Akékoľvek váhanie, prešľapovanie na mieste či spiatočnícke tendencie sú v príkrom rozpore s tým, ako veľmi besnie klimatická kríza.

Ak by sme sa vrátili k tým elektrickým autám, spoločnosť má na ne rôzne názory. Hovorí sa o batériách, na ktorých výrobu sú potrebné vzácne kovy, o nabíjaní, o krátkej životnosti. Tak ako to je?

V roku 2035 sa už v EÚ nebudú vyrábať spaľovacie motory a ani sa nebudú predávať nové modely áut so spaľovacími motormi. Ten posun ide míľovými krokmi, bavíme sa o dojazde áut, nabíjacej infraštruktúre. Dáva to zmysel, keď tie autá budú jazdiť na zelenú a bezemisnú energiu. Zo zdravotného hľadiska je tam taktiež množstvo výhod, je to „bzučiak“, ktorý okolo vás prejde a vaša kvalita vzduchu sa nezhorší.

Čo sa týka tých batérií – je to výzva a je to problém. Tie vzácne kovy bude musieť Európska únia vyriešiť, máme baterkovú legislatívu, musíme tú ťažbu pokryť z 10 percent sami, z vlastných zdrojov. Veľká váha sa kladie na to, aby tie vzácne kovy, ktoré už máme v obehu, vydržali čo najdlhšie, aby bolo možné predĺžiť ich životnosť, alebo ich inak recyklovať.

Nebolo by efektívnejšie zamerať sa aj na podporu verejnej dopravy, prípadne budovanie cyklotrás?

Aj toto je časť riešenia. My v mestách súperíme o priestor s autami. Všade sú parkovacie miesta a cesty. V meste, ktoré má byť priestorom pre život sa tlačíte, lebo všetko ostatné zabezpečuje individuálna doprava.

Riešením je fungujúca, kvalitná a čistá verejná doprava po celom meste a cestná infraštruktúra, ktorá umožní pohybovať sa pešo alebo na bicykli. A nech ma nikto nechápe zle, ale myslím si, že dostať autá von z centier miest je jednoznačne cesta, ktorú keď ľudia pochopia, v konečnom dôsledku ju privítajú.

Bude Green deal vyžadovať ďalšie úpravy, ústupky alebo vážne zmeny?

Otázka je, či ich bude vyžadovať a či sa aj budú diať. Možno bude treba niečo preškálovať. Ono sa to stalo aj za posledných päť rokov. Prvotný cieľ bol stanovený na 55 percent redukcie emisií, v roku 2019 alebo 2020.

No ale po roku 2022, kedy Rusko zaútočilo na Ukrajinu, tak vznikla novela Repower EU, ktorá bola odozvou na ruskú agresiu. Bolo treba hľadať nové zdroje a v konečnom dôsledku sa objem obnoviteľných zdrojov ešte zvýšil.

My ale nevieme povedať, čo všetko príde najbližšie roky, možno prídu ďalšie krízy, na ktoré budeme musieť reagovať. Ale keďže trh naozaj dobre nabehol na zelenú transformáciu, že by sme ciele, ktoré sme si stanovili, mohli aj prekročiť.

To, čoho sa obávam je, že sa môže objaviť politická vôľa na to, aby sa tieto ciele stlmili. Môžu sa posilniť ultrapravicové prúdy napríklad v európskom parlamente, a to nie je sci-fi. Vidíme to aj v prieskumoch volebných preferencií.

Na báze kríz v ľuďoch narastá frustrácia a hnev a začínajú počúvať krajnú pravicu, ktorá od začiatku označuje Green deal za nezmyselný nápad. Je to v nich, odporujú ochrane prírody. Od začiatku atakujú akýkoľvek zámer dohody. A, bohužiaľ, dostávajú väčšiu podporu, ako by si zaslúžili.

Potravinové systémy sú príčinou vzniku asi jednej tretiny celosvetových emisií skleníkových plynov. Ako sa s tým dokáže EÚ vyrovnať?

To sme zasa späť pri tých farmároch. Európskej únii sa v tomto smere s týmto problémom nedarí vyrovnať. Všetky sektory, ktorých sa týka Green deal splnili tú svoju úlohu a často podnikli až drastické kroky k tomu, aby prispeli k tomu cieľu ničenia emisií. Automobilový sektor a poľnohospodárstvo sú jediné odvetvia, kde emisie od roku 1990 rastú. Všetky ostatné, či už priemysel alebo energetika, sa s tým dokázali vyrovnať.

Poľnohospodárstvo je extrémne konzervatívne a nedošlo k žiadnym krokom. Strašia nás hladomorom a nedostatkom potravín. Dokonca aj tie kroky, ktoré sa mali spraviť teraz vo svetle tých protestov, sa zobrali späť, alebo sa urobili ústupky či výnimky. V podstate je stále ukotvené v 50. a 60. rokoch minulého storočia, odmieta sa meniť a prevziať svoju zodpovednosť za to, že spôsobuje klimatickú krízu.

Čím ju spôsobuje?

Z pôdy sa uvoľňuje obrovské množstvo uhlíka, stojí za odvodňovaním mokradí. Tie intenzívne chovy hovädzieho dobytka pod strechou sú obrovskými zdrojmi metánu a amoniaku. Toto všetko poľnohospodárstvo odmieta uznať. A to nám spôsobuje veľké problémy.

Takže ak sa bavíme o tom, že jedna tretina emisií je viazaná na výrobu potravín, sa s tým nič nespravilo. Nejaké drobné zmeny sa udiali, ale emisie neklesajú, práve naopak. A schopnosť ekosystému sa oslabuje.

Tento sektor sa musí reformovať a začať vnímať ochranu prírody ako svojho spojenca, pretože doteraz je to pre nich veľký nepriateľ. A musí sa nájsť aj politická vôľa. My do roku 2050 potrebujeme dosiahnuť uhlíkovú neutralitu a tá je do veľkej miery závislá od množstva emisií, ktoré budeme vypúšťať, ale aj od toho, koľko ich dokážeme stiahnuť naspäť do ekosystému.

Vy ste v Európskom parlamente v tomto smere jedným z najaktívnejších poslancov, podali ste asi 3 700 pripomienok k legislatíve. Ktorý z týchto zákonov, respektíve smerníc, považujete za kľúčový?

Všetky sú kľúčové. Green deal je dôležitý v tom, že pokrýva všetky odvetvia, ktoré participujú na poškodzovaní klímy. Ale môžem nejaké menovať. Menili sme zákon obnoviteľných zdrojov energie, zákon o obchodovaní s emisiami. Ten je veľmi dôležitý, pretože očakáva znižovanie emisií v konkrétnych sektoroch preto, lebo bola stanovená ich cena.

Osobne som bol tieňovým spravodajcom veľkého legislatívneho rámca o priemyselnom znečistení, ktorý vlastne pokrýva všetky ostatné emisie okrem CO2, ktoré vyplývajú z tohto odvetvia. Ďalej je tu zákon o obnove prírody, ktorý nehovorí o ochrane, ale obnove prírody mimo chránených území.

Alebo uhlíkové clo. My kladieme veľké kritériá na našich výrobcov, ale musíme ich chrániť aj pred lacnými dovozmi zo zahraničia. Tí budú buď naše kritériá plniť, alebo uvalíme clo na ich vlastné výrobky a tie budú tým pádom drahšie.

Spomeniem aj veľkú výhru – Importované odlesňovanie. EÚ sa asi 11 či 15 percentami podieľa na odlesňovaní globálnych lesov, napríklad v Brazílii, a my sme vytvorili naozaj silný rámec na to, aby to skončilo. Aby sa dalo dohľadať, odkiaľ to drevo je. Takto sme podchytili aj ochranu pralesov.

Niečo, čo už nebolo asi 30 rokov reformované a nám sa to podarilo, je legislatíva o dobrých životných podmienkach zvierat napríklad počas transportu.

Ja spomeniem napríklad raňajkovú smernicu, ktorá má spotrebiteľov chrániť pred zavádzajúcimi informáciami, napríklad pri mede. Aká je jej aplikácia v praxi?

Na etikete by mala byť jasne napísaná krajina pôvodu toho medu. Ak pôjde o zmes, budú tam napísané štyri najzastúpenejšie krajiny.

Ale to nemá hovoriť, že med z niektorej krajiny je menej kvalitný ako z inej. Ja si myslím, že „pančovaný“ med sa dá vyrobiť kdekoľvek na svete. Tak som žiadal mojich kolegov, že okrem tohto údaju by mal med podliehať aj nezávislej kontrole, či už na národnej alebo európskej úrovni, ktorá by povedala, či je to naozaj med, alebo nejaká melasa.

Takže ak si budete chcieť kúpiť med, budete mať 100-percentnú istotu, že to med bude. Viete sa orientovať podľa krajiny pôvodu a bude tam napísané aj analytické zhodnotenie kvality.

Je niečo, čo sa vám úplne nepodarilo?

Čokoľvek čo vypadlo z dohovoru, považujem za strašnú tragédiu, a to sa týka najmä obmedzenia pesticídov, čo bolo úplne stiahnuté. A to sa skoro stalo aj so zákonom na obnovu prírody.

Pripomínam len, že každý jeden zákon, ktorý uplatňuje Európska únia na členské krajiny, musia schváliť aj samotné štáty. Žiadny diktát tu neexistuje, EÚ funguje na báze konsenzov a kompromisov. Je to demokratický systém, má jasne stanovené kompetencie.

To ale neznamená, že si členské štáty môžu robiť, čo chcú. Ak vybočia z pravidiel, ktorým sa zaviazali podpisom zmluvy, sú tu nápravné mechanizmy. A to môžu byť aj súdne spory, alebo jednoducho blokovanie európskych peňazí. Tento príklad sa týka Maďarska a veľmi ľahko to môže byť aj príkladom Slovenska.

Čo ak o tie peniaze prídeme?

Zostanú visieť v systéme a budú čakať na to, kedy dôjde k náprave. Napríklad, čo sa týka Maďarska, peniaze sú na účte a čaká sa na Viktora Orbána, alebo kohokoľvek, kto by tie vady zo systému odstránil. Takže my o tie peniaze neprídeme, len ich nedostaneme.

Ako chce EÚ pracovať s dezinformáciami v oblasti životného prostredia?

V rámci tých dezinformácií sa vôbec netreba sústrediť len na tie ohľadom klimatickej krízy. Sú nebezpečné, nech sa týkajú akejkoľvek oblasti. Či už ide o úlohu Ruska v konflikte na Ukrajine, alebo o LGBTI a iné. Všetky tieto dezinformácie sú problematické a do spoločnosti vnášajú rozkol, hnev a neprispievajú k riešeniu žiadneho problému.

Európska únia má legislatívu na to, ako s dezinformáciami pracovať. Napríklad, ide aj o sociálne siete, ktoré považujem za hlavný prúd. Aj keď treba povedať, že k ich šíreniu prispievajú aj politici, ktorí si na nich stavajú svoju komunikáciu.

Tu ale žiaľ Európska únia nemá dosah, je to na kritickom myslení voličov, či takýchto politikov budú podporovať. V rámci sociálnych sietí vieme vstupovať ako silný hráč.

Je neprípustné, aby algoritmy podporovali ich šírenie preto, pretože je to pre ne ekonomicky zaujímavé a zvyšuje im to návštevnosť.

Čiže momentálne EÚ vstupuje do rozhovorov s providermi, aby takéto algoritmy nebolo možné uplatňovať a aby zaručili kontrolu šírenia dezinformácií. Nehovoríme o cenzúre. Sloboda názoru a vyjadrovania musí byť zabezpečená. Ale je to niečo iné, keď takéto zvrátené, krivé a škodlivé informácie tá sieť následne šíri len pre svoj profit.

A myslím si, že to skutočne pomôže k tomu, aby výlevy, ktoré teraz následne nekriticky zdieľajú desaťtisíce účtov, už ďalej šírené neboli.

Ohrozuje zmena klímy demokraciu?

Áno, jednoznačne. Demokracia je možná iba v mieri. Vplyv klimatickej krízy môže úplne rozvrátiť fungovanie globálnej spoločnosti. A bojím sa, že by sa akékoľvek konflikty riešili násilnou cestou.

Musíme predísť vzniku takejto nerovnováhy, vzniku environmentálnych alebo klimatických utečencov, kde hovoríme o miliardách ľudí bez domova, ktorí hľadajú únik z nepriaznivých podmienok. Toto je kritický predpoklad udržania prosperity ľudstva a zachovania mieru.

Je to nevyhnutnosť a okrem toho je odvrátenie klimatickej krízy aj obrovskou príležitosťou a motorom pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti.

Otvoriť galériu (12)

Pozri aj:

Najspackanejší atmosférický jadrový test: Američania ním ožiarili rybárov a spôsobili ekologickú katastrofu