Popravy gilotínou sa vo Francúzsku konali približne 200 rokov, počas ktorých sa gilotína stala osudnou desiatkam tisícov kriminálnikov. Celkom slušné množstvo z nich bolo do roku 1939 popravených verejne. Zavedenie tohto popravného nástroja sa pripisuje lekárovi Josephovi Guillotinovi, podľa ktorého je aj pomenovaný. Gilotína sa stala obľúbenou práve pre to, že v porovnaní s inými spôsobmi popravy bola celkom humánna, keďže celý proces bol krátky a smrť sa dostavila takmer okamžite a zaručene. Čo bolo nehumánne, bolo práve správanie sa davu, ktorý si v snahe získať suvenír začal namáčal vreckovky do krvi kriminálnika, čím pobúril spoločnosť a prinútil zhnuseného francúzskeho prezidenta verejné popravy zakázať.
Posledným takto verejne popraveným človekom vo Francúzsku sa stal 17. júna 1939 muž menom Eugène Weidmann. Tento trest ho stihol za viacnásobné únosy a vraždy. Prvým Weidmannovým trestným činom na území Francúzska bol nevydarený pokus o únos amerického turistu a veľmi talentovaného tanečníka, Jeana de Kovena. Ten bol nasledovaný vraždou dvoch žien a jedného muža v Paríži v roku 1937. Medzi jeho obete patrila žena, ktorú zlákal na falošnú ponuku práce guvernantky, šofér, realitný maklér či jeho spoluväzeň.
Väčšina z jeho činov vyzerala byt motivovaná finančný profitom, no v skutočnosti mu jeho činy priniesli len malé výnosy. Weidmann, ktorý sa narodil vo Frankfurte nad Mohanom, sa už dávno prejavoval ako nenapraviteľný kriminálnik a ešte pred príchodom do Francúzska v roku 1937, mal už slušne za ušami. V roku 1908 skončil v nápravnom zariadení v Nemecku a neskôr aj vo väzení za krádeže a lúpenie.
Jeho súdny proces bol spoločnosťou podrobne sledovaný a výrazne medializovaný. Keďže o verdikte vedelo veľké množstvo ľudí, mnohí sa prišli prizerať na vykonanie trestu. V ráno, 17. júna 1939 bol Weidmann postavený pred väznicu Saint-Pierre, kde už bola nachystaná gilotína, spolu s hlučným davom, ako zmyslov zbaveným a dožadujúcim sa po Weidmannovej smrti. Malý zaujímavý fakt je, že v dave sa nachádzal aj vtedy ešte len 17-ročný Christopher Lee, budúca filmová legenda. Zvyšok samotnej popravy prebehol veľmi rýchlo. Weidmanna dali do pozície a popravca, Jules-Henri Desfourneaux, bezodkladne spustil čepeľ na Weidmannov krk.
Následne sa však strhlo niečo nečakané. Ľud, ktorý sa prišiel pozrieť na túto udalosť nereagoval bojazlivým nazeraním plným pokory tak, ako bol pôvodný zámer verejných popráv, ale naopak úplne zbesnel. Ľudia si začali namáčať vreckovky do Weidmannovej krvi a každý z nich chcel mať suvenír z popravy tak významného kriminálnika. Denník Paris-Soir nazval týchto ľudí prívlastkami ako: „odporní“, „spurní“ , či „strkajúci sa“, „vyvreskujúci“ či „besní“.
Po tejto udalosti úrady zdesene uznali, že verejná poprava gilotínou „neslúži odstrašujúco a nemá prospešný efekt na dav. Naopak, podporuje prejavy nižších inštinktov ľudskej nátury a vedie k zlému správaniu a chuligánstvu“. Táto hystéria, ktorú dav predviedol, bola tak škandalózna, že vtedajší francúzsky prezident, Albert Lebrun, okamžite zakázal ďalšie verejné popravy.
Gilotína slúžila vo Francúzsku ako nástroj popravy od roku 1792 až do 1977. Pokým pomyslenie na gilotínu je vskutku desivé, bol to veľký prínos, keďže iné, predtým používané spôsoby, mali oproti gilotíne veľa nevýhod. Gilotína je rýchla, neomylná a nespôsobuje veľkú bolesť. V skutočnosti, práve vymyslieť humánnejší spôsob popravy bolo myšlienkou, ktorá stála za samotným vznikom gilotíny.
rarehistoricalphotos.com
Nahlásiť chybu v článku