Z novej vlády sa ozýva, že máme opäť nájsť svoju národnú hrdosť, že slovenská kultúra má byť slovenská. Riešia sa nápady ako národné menu a hovorí sa aj o posilnení suverenity. Každá hrdosť však má svoje hranice, aj keď tento pohľad je individuálny. A nech sme na svoje národné dedičstvo akokoľvek hrdí, bez vplyvu iných krajín a kultúr by nám zostal prázdny papier. Profesorka PhDr. Marta Botiková, CSc. tvrdí, že ich odstránenie ani nie je uskutočniteľné. Väčšiu silu, než všetci úradníci dokopy, majú asimilácia a integrácia. Rovnako je to podľa nej aj s tradíciami. Nech by sme sa snažili akokoľvek, žiadna skamenená tradícia, ktorú by sme si mohli vyložiť na národný oltár, neexistuje. 

Je slovenská spoločnosť rozvrátená?

Určite je diferencovaná. Ľudia majú rôzne ciele a vízie, ale aj spôsoby, ako ich dosiahnuť. Preto volať po nejakej „jednote“ je aj tak len pomyslený a nedosiahnuteľný cieľ. Taká spoločnosť nie je vari nikde na svete… všade sú diferencie rodové, sociálne, vzdelanostné a iné, ale zas je pravda, že v nádeji, záujme a podobne, sa dokáže spoločenstvo načas zjednotiť.

Majú Slováci a Slovenky národnú hrdosť?

Určite áno. Ale Slovákov, alebo obyvateľov Slovenska je viac ako päť miliónov, takže nečakajme jednotné pocity, prejavy, oslavy… Je to celá škála pocitov a prejavov, ktorú takto pomenujeme.

Tak ako v tom Chalupkovom Kocúrkove, jedni idú pozerať vystúpenie medvediara, druhí Stuardu. Bola som rada, keď na našej výstave Slovakia in Pictures počas môjho fulbrightovského pobytu na The Evergreen State College v Olympii, WA, USA boli v knihe návštev milé zápisy, keď som si počúvala odkazy a pozdravy v telefónnom odkazovači. Dodávalo mi to dobrý, napĺňajúci pocit.

Podobne na prednáškach o Slovensku, ktoré som mala pred rôznorodým americkým publikom. Keď som však v sále videla človeka v slovenskom hokejovom drese, spozornela som, kam až siaha jeho hrdosť? A keď som mala mojim zahraničným študentom vysvetľovať, kto sú a odkiaľ sa vzali tí v čiernych uniformách pochodujúci kotlebovci, zalievala ma hanba. Hoci som, samozrejme, nič s nimi nemala. Pre zahraničie oni tiež reprezentovali Slovensko, a nemali sme byť na čo hrdí…

Ak politici a političky, prípadne aj spomínaní ľudia v čiernych uniformách hovoria o slovenských tradíciách a zvykoch, často sa odvolávajú na kresťanstvo. Je to správny výklad?

Kresťanstvo je taký, napodiv dobrý spôsob, na čo sa možno odvolať. Je to svetové náboženstvo a po pravde nemá, alebo by nemalo mať svoje národné, teda ani „slovenskú verziu“. Vidíme, že opak je pravdou. Sme pápežskejší od pápeža, strhneme na seba pozornosť, obzvlášť v tom rímskokatolíckom, ale nakoniec v každom bigotne vykladanom variante viery: pri Panne Márii, Kristovi kráľovi aj Všetkých svätých…

Bolo by to smiešne, keby to nebolo hlúpe. Som presvedčená, že mnohí veriaci, ktorí úprimne žijú svoju vieru, vôbec nepotrebujú takúto rétoriku. Žiaľ, počuť práve tých moci či slávybažných, ktorí svojím vykrikovaním práve len vyvolávajú kultúrne, zatiaľ vari nie vojny, ale už určite znepokojenie medzi kresťanským aj sekulárnym svetom.

Kde naše zvyky a tradície pramenia? 

Zvyk alebo obyčaj je naučený spôsob správania. Obyčajne ním označujeme postup spojený v minulosti aj s dávkou magických predstáv. Tradícia je proces, znamená odovzdávanie z generácie na generáciu.

Niet žiadnej skamenenej tradície, niet tradície bez inovácie, bez neustálej zmeny, akokoľvek by sme chceli tradíciu polapiť do klietky a vyložiť na oltár, aby sme ju mohli vyznávať a oslavovať.

Predsa môžeme povedať, že v našom kultúrno-geografickom priestore prevládajú tie spôsoby, alebo tá výbava, ktorá je formovaná predkresťanskými a výdatne prekrytá kresťanskými predstavami, je spojená s roľníckym prostredím a prácou. Už aj z tohto vidno, ako málo „aktuálna“ je táto suma úkonov a predstáv.

Napriek tomu je živá, praktizovaná, premenlivá… A to je dobre, lebo aspoň pred každými sviatkami si rozhlasoví a televízni redaktori spomenú na etnológov a volajú nás vysvetľovať ľuďom, čo vlastne robia, keď robia to či ono.

Keď hovoríme o tých sviatkoch, môžeme povedať, že sú súčasťou nášho dedičstva? Všetky?

Ponajprv, ťažko povieme, či „všetky“. Tak ako tradícia, ani kultúrne dedičstvo nie je skamenená suma úkonov. Iste každý vo svojej domácnosti vytvára akýsi variant sviatkovania. Nie všetky sviatky oslavujeme, a už vôbec nie podľa (napokon iba pomysleného) predpisu. Závisí to často od životného cyklu rodiny.

Inak oslavujeme napríklad Vianoce, keď sú v rodine malé deti a inak, keď sme v rodine zostali len seniori… Iné sú nároky, a napokon aj nadhľad, či už ide o jedlo, koláče, či darčeky. Pôjdete na polnočnú omšu alebo na nešporné bohoslužby? Tak je aj samotný večer rozdelený v praktizujúcej katolíckej rodine, inak v protestantskej alebo v sekulárnej rodine.

A tak by sme mohli rozoberať každý sviatok, sviatky staré aj nové, zabudnuté, obnovené, prevzaté aj tie, o ktorých sa budeme dušovať, že sú tu „odvždy“…

Čo máme spoločné s okolitými krajinami? 

Veľmi mnoho máme spoločné, viac spoločné ako rozdielne. Keď som povedala, že máme na mysli kultúrno-historický, geografický región, spájajú nás tu v širokom okolí zdroje obživy, už spomenuté predkresťanské a kresťanské spôsoby, a s viacerými aj historicky spoločné storočia v rovnakom štátnom útvare, kde život riadili tie isté zákony či zemepanské nariadenia.

S inými susedmi nás spájajú spoločné jazykové a kultúrne zvláštnosti slovanského sveta. Inak povedané, nájdeme množstvo kultúrnych podobností, ako aj odlišností.

Tie zákony, napríklad dedičské zvyklosti, ale aj predstavy o vlastníctve a jeho spravovaní, nás spájajú s Maďarmi a Poliakmi a oddeľujú od Čechov, Rakúšanov a Nemcov.  Ale zas to nie je bezvýhradné. Nikdy sme v tomto priestore nežili sami.

Ovplyvnili vývoj Slovenska aj iné kultúry?

Nielen susedia sa ovplyvňovali navzájom, ale vari ešte vplyvnejšia bola kultúrna výmena sprostredkovaná migračnými pohybmi a usadením sa.

Radi, a bez zásluhy oslavujeme svoju pomyslenú ústrednosť, čiže polohu v strede sveta, v našom prípade Európy. Týmto stredoeurópskym svetom sa ale prehnali nielen nájazdníci a bojovníci, ale prichádzali aj pozvaní hostia, ktorých kultúrne dary si tunajšie obyvateľstvo osvojovalo, prispôsobovalo, spracúvalo na svoj obraz, ba vynieslo na už spomenutý národný oltár.

Nemci, Rusíni, Chorváti, Srbi, Bulhari, Židia, Rómovia, Albánci aj ďalší, sú spolupodielnikmi, spolutvorcami obrazu toho, čo dnes vnímame, rozumieme ako naša národná kultúra.

Môžete povedať príklad toho spolupodielnictva?

Viaceré príklady sú celkom rukolapné. Náš jazyk postrážil, zachoval množstvo výpožičiek napríklad z nemčiny v remeselníckej terminológii, dnes ich už vôbec neberieme ako cudzie výrazy. A keď budete cudzincom radiť, aký suvenír si odniesť zo Slovenska, ľahko to môže byť habánska – modranská keramika, ktorá nás nepochybne spája so západoeurópskym remeselným dedičstvom a zručnosťou habánskych džbánkarov.

To nič nemení na veci, že poradíte dobre, lebo je to osvojené, prevzaté, „naše“ kultúrne dedičstvo. A keď si k tomu nalejete skvelé malokarpatské víno, tak si aspoň spomeňte na nemeckých vinohradníkov z tunajších miest a obcí, ktorí výrobu tohto vína po stáročia zdokonaľovali.

Pravdaže, pestovanie viniča máme na našom území od rímskych čias a dobré víno sa dorábalo aj v slovenských či maďarských sedliackych viniciach, ale dedičstvo nemeckého malokarpatského vinohradníctva je jedinečným, prevzatým aj hojne užívaným kultúrnym darom.