Narodenie dieťaťa nemusí byť vždy sprevádzané výbuchom lásky. Zvyčajne do troch mesiacov môže ženu, ktorá priviedla na svet nový život, zasiahnuť popôrodná depresia. Príznaky sa môžu objaviť už aj počas tehotenstva, alebo až rok po pôrode. Dáta ukazujú, že sa môže dotknúť asi 10 až 15 percent rodičiek. 

V minulosti sa zvykli pre túto chorobu používať rôzne naratívy. Ženy boli označované za hysterky, hovorilo sa o nich, že im „mlieko udrelo do hlavy“. Skutočnosť je však taká, že ide o závažnú psychickú poruchu. Sprevádza ju smútok, záchvaty paniky, neschopnosť sústrediť sa, ale aj halucinácie či myšlienky, ktoré ženu „nabádajú“ k tomu, aby ublížila alebo vzala život sebe či dieťaťu.

Žena, ktorá nespĺňa predpísaný vzorec od spoločnosti, skôr než pomoc, často dostane „rady“. Nemá preháňať, má si zvyknúť.

„Dôvodom je nielen ľahostajnosť okolia a podceňovanie problému, ale aj to, že jednoducho ľudia nevedia, čo popôrodná depresia je a niekedy aj to, že vôbec existuje,“ hovorí o tomto neľahkom, no stále málo komunikovanom probléme Erika Mokrý, ktorá si sama prešla popôrodnou depresiou a dnes robí na sociálnej sieti osvetu. 

V rozhovore pre interez okrem iného spomína, prečo sa rozhodla otvárať tabu témy duševného zdravia, ako sa vyrovnala s myšlienkou na samovraždu, či o tom, ako v jednom momente stratila chuť bojovať proti rakovine.

Myslí si, že ľudia často zabúdajú počúvať a vnímať iných. „Pre mňa je absolútne šokujúce, že ľudia musia bojovať za to, aby im niekto uveril, že sú chorí a cítia sa zle. A nielen s PPD… Zabudli sme byť k sebe ľudskí, zabudli sme byť ľuďmi.“

Téma duševného zdravia je na Slovensku stále tabu. Vy ste sa rozhodli otvoriť pomerne intímnu tému, akou je popôrodná depresia. Prečo?

Presne preto, že je to tabu. O popôrodnej depresii sa veľa nehovorí. Ak sa žena aj zdôverí so svojimi pocitmi, ktoré nie sú podľa, nazvime to štandardného vzorca, ktorý musí matka spĺňať, jej okolie ju často odsúdi namiesto toho, aby jej podalo pomocnú ruku.

Veď koľkokrát počujeme také to klasické “vykojený mozog, zvládli iné, musíš aj ty, nepreháňaj… “. Dôvodom je nielen ľahostajnosť okolia a podceňovanie problému, ale aj to, že jednoducho ľudia nevedia, čo popôrodná depresia je, a niekedy aj to, že vôbec existuje.

V spoločnosti je zaužívaný naratív, že poslaním ženy je priviesť na svet dieťa a že láska k nemu musí „vybuchnúť“ okamžite, keď ho dostane po prvýkrát do rúk. U vás to tak však nebolo. Spomínate si na svoje pocity po pôrode?

Mala som krásny pôrod. Plánovaný cisársky rez, úžasný tím lekárov a sestier, manžel napriek tomu, že bola epidémia covidu, mohol byť celý čas pri mne. Keď mi prvýkrát podali Eliasa, nevedela som, čo robiť. Všetci hovoria, že vtedy vybuchne tá láska. A u mňa prišiel obrovský strach, čo mám s týmto malým stvorením, na ktoré som sa tak tešila, robiť. A tie pocity sa stupňovali a láska neprichádzala.

Prvý rok po pôrode si takmer vôbec nepamätám. Naozaj len útržkovito. Rovnako ako si nepozerám ani fotografie, pretože na nich nie som ja. Ako keby som nebola prítomná. Tá skutočná láska prišla od jeho cca 18 mesiacov. Bohužiaľ, deje sa to. Nie som jediná…

Rozhodli ste sa otvorene komunikovať o tom, že ste mali rôzne myšlienky, napríklad, že svojho syna zabijete. Ako ste to prekonali?

Po narodení môjho syna sa u mňa rozvinula popôrodná depresia, ako aj obsedantno-kompulzívna porucha, v mojom prípade čisté OCD. Často mám vtieravé myšlienky, v ktorých ubližujem sebe, synovi, komukoľvek. Nie som však pre okolie nebezpečná, ide len o myšlienky.

Od približne troch týždňov po narodení Eliasa chodím na pravidelné terapie k psychoterapeutke, ako aj k psychiatričke. Mnohé ženy sa napríklad obávajú antidepresív, to však nie je vždy pravidlo.

Treba si uvedomiť, že popôrodná depresia sa dá liečiť a toto ochorenie je bežnejšie, ako si len vieme predstaviť. U mnohých žien sa nerozvinie až do takého štádia, kedy myslia na samovraždu či vraždu dieťaťa, čo vidia ako jediné, a to najlepšie riešenie.

Treba ale poznamenať, že mnohé ženy si veľakrát popôrodnou depresiou „nejako prejdú“, lebo musia. Nemajú oporu ani podporu.

Aké sú reakcie okolia na tieto témy?

Záleží od okolia. Nebudeme si klamať, naša spoločnosť ešte, bohužiaľ, nedozrela k akceptovaniu chorôb, ktoré nie sú voľným okom viditeľné. Netýka sa to len popôrodnej depresie, ale aj psychiatrických diagnóz ako takých.

Často sa však stretávam s tým, že je to len výmysel, zľahčovanie, precitlivenosť… Zvládli iné, musí aj daná žena. Prípadne je ženám ponúkaný alkohol na uvoľnenie a oddych. A napríklad pri tomto poslednom vzniká začarovaný kruh, ktorý dokáže jednoducho a rýchlo prerásť do závislosti.

Popôrodná depresia je psychická porucha, ktorá sa prejavuje rôzne. Nie každý si to však uvedomuje, ženy sú často odsudzované za to, že sa „netešia“, že si neužívajú materstvo. Ako s ľuďmi komunikovať tak, aby pochopili, že tá žena to nerobí „naschvál“, že žije v hmle a svoje pocity či konanie nevie ovplyvniť?

Skôr by sme sa možno mohli opýtať, prečo musíme neustále bojovať za to, že ak choroba nie je viditeľná, tak neexistuje. Prečo by sa mal chorý človek neustále obhajovať, aby ho začalo okolie vnímať ako niekoho, kto potrebuje pomoc?

To je rovnaké, ako keď zdravo vyzerajúci človek zaparkuje na mieste pre hendikepovaných, hoc má preukaz ŤZP. Nemá na to nárok? Lebo má všetky ruky, nohy… My ľudia často zabúdame počúvať, vnímať iných. A hlavne nesúdiť. A to je chyba.

Ženy, ktoré trpia popôrodnou depresiou, zvyknú byť označované ako „precitlivené“, „hysterické“, dostávajú rany od okolia s poznámkami, že „to prejde“, aby si „užívali, kým je dieťa malé“, prípadne že „nevedia, čo so sebou“. Na Slovensku sa okrem iného zvykne hovoriť „udrelo jej mlieko do hlavy“. Čo by ste týmto ľuďom odkázali?

Pre mňa je absolútne šokujúce, že ľudia musia bojovať za to, aby im niekto uveril, že sú chorí a cítia sa zle. A nielen s PPD… Zabudli sme byť k sebe ľudskí, zabudli sme byť ľuďmi.

Ak sa niekomu niekto zdôverí s pochybnosťami, obavami, pocitmi, stojí za tým obrovská dôvera. Tak ju nepodceňujme. Vážme si ju.

Ak danému problému nerozumieme, je to tiež v poriadku. Nie všetkému v živote vieme rozumieť. No vieme počúvať, byť nápomocní, byť oporou. A to je presne to, čo ľudia potrebujú. Mať pri sebe niekoho, kto ich nevysmeje, kto im pomôže, kto ich nasmeruje.

Existuje nejaký vzorec, ako cez toto obdobie prejsť? Ako sa s tým vyrovnať?