Najlepšími vytrvalostnými bežcami na medzinárodných športových podujatiach bývajú spravidla atléti z Afrického rohu. Bežci z východnej Afriky, napríklad tí keňžskí, sú jednoducho neporaziteľným a fascinujúcim fenoménom. O dodnes najväčší športový moment vo vytrvalostnom behu sa však nepostarali bežci z Kene. Do dejín sa, možno dokonca neprekonateľne, zapísal československý reprezentant Emil Zátopek, ktorý síce pri každom kroku vyzeral, ako by mal byť jeho posledný, no napriek tomu dokázal prepísať atletické dejiny.
Československo malo výborných hokejistov, veľmi úspešných futbalistov, fenomenálnu gymnastku a vynikajúceho krasokorčuliara. Nikdy však nemalo výrazne úspešného bežca a už vôbec nie vytrvalostného. Až kým neprišiel (a vlastne už ani nikdy potom ako odišiel) Emil Zátopek. Obyčajný človek s neobyčajným talentom a nesmiernou láskou pre to najprirodzenejšie, čo ľudské telo dokáže. Svoje prvé preteky nevyhral, ale takých už potom veľa nebolo.
Prvá prehra a potom už len úspechy
Prvýkrát v behu súťažil ako devätnásťročný. Do súťažného tímu ho vybral továrenský lekár obuvníckeho závodu Baťa v Zlíne, kde Zátopek pracoval od svojich šestnástich. Súťažiť nechcel, vravel, že na beh nemá kondíciu ani silu, nakoniec však súťažiť musel. Písal sa rok 1941, Zátopek nevyhral, skončil druhý, objavil však novú životnú vášeň. Do troch rokov pokoril české národné rekordy v behoch na 2000, 3000 aj 5000 metrov. Po vojne sa stal vojakom a spolu s armádou sa dostal aj do československej reprezentácie.
A práve tu, na vojenskej akadémii, začína zrod legendy. Hovorí sa, že Zátopek behával aj mimo vojenského výcviku mnoho ďalších kilometrov len tak pre radosť a osobný tréning. V snehu, v blate, v horúčavách, vo vojenských čižmách, jednoducho kedykoľvek a za akéhokoľvek počasia. Na začiatku svojej kariéry vynikal najmä na trati 5000 m, neskôr na 10 000 m, spravidla ale bolo celkom jedno, akú vzdialenosť Zátopek bežal. Jednoducho, bol vždy výnimočný.
Desaťročie úspechov
V Československu mu patrilo jedno celé desaťročie. Od roku 1945 do roku 1954 získal v behu na 5 000 metrov na majstrovstvách republiky 8 zlatých medailí. K tomu treba prirátať dve zlaté za trať s dĺžkou 10 000 metrov. Na medzinárodnej scéne sa po prvýkrát predstavil v roku 1946 na majstrovstvách Európy. Na 5 000 metrov síce pokoril svoj osobný rekord, skončil však až piaty. A nie, že by to bol zlý výsledok.
A potom to prišlo. Letné olympijské hry v Londýne, rok 1948 a začiatok éry novej atletickej legendy. Na 5000-metrovej trati skončí druhý, o zlato prichádza v závere pretekov, keď dobieha jeden meter za Gastonom Reiffom z Belgicka. Zahviezdi však na 10 000 metrov. Túto dĺžku beží súťažne len druhýkrát v živote. V rovnaký rok to už skúšal v Budapešti, kde zdolal československý rekord, no nevyhral. V Londýne získava zlatú medailu a ako prvý československý atlét zabehne 10 000 metrov pod 30 minút. A svet si všíma geniálneho bežca z podivnej a pomerne neznámej krajiny niekde na hranici východnej a západnej Európy. U nás mu na najbližšie desaťoročia prischne prezývka Česká lokomotíva, v zahraničí mu hovoria aj Emil Hrozný.
Česká lokomotíva alebo Frankeistein?
Zátopek mal totiž veľmi svojský štýl behu. Išlo najmä o to, ako sa počas pretekov tváril. Vyzeral, že každý ďalší krok môže byť pre neho tým posledným. Zdalo sa, že každá sekunda je pre neho utrpením a že to jednoducho vzdá. Bolo to však presne naopak. Napriek tomu pohľad na jeho tvár prirovnávali médiá k hororu o Frankeisteinovi či súboji s chobotnicou, ktorá mu skočila na hlavu. Všetky tieto oslovenia však boli doplnené o fascinovaný komentár k jeho fantastickým výkonom. Na tieto porovnania nakoniec reagoval aj sám Zátopek. Celkom nad vecou a s humorom povedal, že jednoducho nie je dosť talentovaný na to, aby behal a ešte sa pritom aj usmieval. Nebol vraj krasokorčuliar, ktorý získava body aj za vizuálnu stránku. Záležalo mu len na rýchlosti.
Helsinki už nikto nikdy nezopakoval
Po olympiáde v Londýne Zátopek potvrdil fantastickú formu aj na Majstrovstvách Európy v roku 1950, kde opäť získal dve zlaté medaily v behu na 5 aj 10 km. Jeho najväčší životný úspech však prišiel až o dva roky neskôr. V roku 1952 sa olympijské hry konali v Helsinkách a nechýbal na nich najlepší atlét československej histórie. Zátopek vyhral dve zlaté medaily na trati 5 000 aj 10 000 metrov, na oboch pritom pokoril svetové rekordy. A keď už bol na olympiáde a na vrchole svojich fyzických možností, prihlásil sa aj na maratón. Nikdy predtým ho súťažne nebežal, za pokus ale predsa nič nedá.
Zátopek mal na maratón stanovenú jednoduchú taktiku. Prvých 15 km sa držal brita Jima Petersa, ktorý bol držiteľom svetového rekordu v tejto disciplíne. Peters nasadil rýchle tempo, v tretine pretekov mu bolo jasné, že so Zátopkom v pätách ho do konca udržať nedokáže. Zátopek sa ho navyše ako nováčik počas behu opýtal, čo si o tomto tempe myslí. Zaskočený Peters mu mal ironicky povedať, že na maratón bežia dosť pomalým tempom, a tak Zátopek zrýchlil. Zrýchlil tak, že svoj prvý maratón v živote vyhral. A pokoril aj svetový rekord, tretí na jediných olympijských hrách v troch disciplínach, v ktorých súťažil. Do dnešného dňa sa to už žiadnemu atlétovi nepodarilo. Zátopek je preto legendou navždy zapísanou do dejín svetového športu. Mimochodom, v Helsinkách sa darí aj jeho manželke. Dana Zátopková získava zlatú medailu v hode oštepom.
Olympionik z maringotky
Letné olympijské hry v Helsinkách boli pre Zátopka vrcholom aj začiatkom konca kariéry. Na majstrovstvách Európy v roku 1954 získal ešte zlatú a bronzovú medailu, víťazil aj na majstrovstvách republiky, na olympiáde v roku 1956 však aj pre zranenie svoje prvenstvá neobhajoval. Bežal len maratón a skončil šiesty. O dva roky na to ukončuje športovú kariéru a začína pracovať na ministerstve obrany v oblasti telesnej prípravy armády. Pokojný život na športovom dôchodku žije asi desaťročie, potom však príde august 1968.
Emil Zátopek sa už v auguste 1968 jasne postavil na stranu demokracie, keď spoločne s tisíckami ďalších v uliciach protestoval proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Nasledujúci rok bol komunistami (spolu s ďalšími osobami) obvinený z toho, že mal presvedčiť mladého českého študenta Jana Palacha, aby sa protestne upálil. Zátopek však Palacha údajne ani nepoznal. Vo vykonštruovanom procese tak išlo o jediné. Buď sa najlepší atlét československej histórie stane tvárou sovietskeho zväzu a jeho režimu alebo jeho verejný život skončil. Zátopek si vybral druhú možnosť, a tak sa z niekoľkonásobného olympijského medailistu stal obyčajný robotník.
Zátopek prišiel o prácu v armáde, podarilo sa mu však zamestnať v podniku Stavební geologie. Jeho práca bola jednoduchá. Spoločne s kolegami jazdili v maringotke na týždňovky či dvojtýžďnovky a krompáčmi hĺbili studne či robili prieskumy. Hovorilo sa, že ho komunisti poslali do uránových baní a nie je to ďaleko od pravdy. Hĺbili aj v Jáchymove, kde hľadali ďalšie ložiská uránu.
Zlata z Helsiniek sa vzdal
A aký bol Zátopek vlastne človek? Hovorí o tom jedna príhoda opísaná v najslávnejšej knihe o behaní Stvorení pre beh od Christophera McDoughalla. V roku 1968 mal Zátopka v Prahe navštíviť Ron Clark, austrálsky ultrabežec, ktorý za svoju kariéru vytvoril 17 svetových rekordov v rôzne dlhých disciplínach. Clark však na olympiáde v Mexiku v roku 1968 pohorel. Zlá príprava na vysokú nadmorskú výšku spôsobila, že v behu na 10 000 metrov skončil šiesty v cieli, navyše upadol do bezvedomia. Po ceste domov sa rozhodol navštíviť svojho veľkého obdivovateľa, a tak zavítal do Prahy, kde sa stretol s Emilom Zátopkom. Ten mu pri rozlúčke daroval svoju zlatú olympijskú medailu z Helsiniek so slovami „Zaslúžiš si ju“.
theolympians.co, Lidovky, Hospodárske noviny, runczech.com, sport.aktuality.sk
Nahlásiť chybu v článku