Dominika Sakmárová pochádzajúca z východného Slovenska vyštudovala sinológiu a ako nám prezradila v staršom rozhovore, už pri prvej ceste na Ďaleký východ sa na ňu Ázia nalepila. Po Taiwane a Číne napokon jej kroky smerovali do Južnej Kórey, kde ako hovorí, práve spoznávaním každodenného života získala veľa kurióznych zážitkov a poznatkov. Tie teraz ožili v jej novej, v poradí už druhej knihe s názvom Kórejské halušky. 

Južná Kórea je pre mnohých Slovákov neprebádaným kúskom sveta, odkiaľ k nám prichádzajú fascinujúce príbehy, ktorým niekedy máme problém aj uveriť. Ale sú skutočné a Dominika, ktorá zažila Kóreu na vlastnej koži, ich pozná skutočne mnoho.

Vo svojej knihe spomína napríklad ten o Supermodernom veštení na oslave bábätka, ktoré za 365 dní života stihlo mať už skoro tri roky, o Zombie kurati, ktoré podáva jedna z miestnych reštaurácií, aby sa odlíšila od konkurencie a ešte omnoho viac.

Vo svojej novej druhej knihe píšete, že keď ste dostali ponuku presťahovať sa aj s rodinou do Kórei, ani na chvíľu ste nezaváhali. S kultúrou „Ďalekého východu“ ste už mali skúsenosti predtým. S akými očakávaniami ste do Kórei išli a aká bola realita?

Myslela som si, že krajiny Ďalekého východu už ako-tak poznám a nepredpokladala som veľký kultúrny šok. Vychádzala som totiž z predpokladu, že kórejská kultúra a spoločnosť bola v minulosti dlhodobo ovplyvňovaná tou čínskou a v mnohom z nej vychádzala.

Realita však ukázala, že najmä charakter ľudí je diametrálne odlišný. Kórejčania omnoho viac dbajú na dojem a pri nadväzovaní kontaktu sú rezervovanejší a menej bezprostrední v porovnaní s Čínou alebo Taiwanom, čo je najmä pre cudzincov mnohokrát náročné. Tým viac to platí, ak neovládajú kórejčinu. Mne znalosť čínštiny pomohla len máličko, rovnako ako angličtina. V bežnom živote naozaj platí, že znalosť jazyka je takmer nevyhnutná.

Koľko ste tu strávili? Ako by ste opísali svoj „bežný“ život v Kórei?

Môj manžel bol dohromady v Kórei zamestnaný tri roky. V priebehu tohto času sa nám narodilo druhé dieťa, takže mojou prvoradou úlohou bola práve starostlivosť o deti. Preto aj môj bežný život vyzeral na prvý pohľad podobne ako na Slovensku – život v malom mestečku, nákupy, škôlka, mnohé detské aktivity a občasné výlety.

Na prvé počutie to môže znieť nudne, ale práve spoznávanie každodenného života v danej krajine je pre mňa vždy najzaujímavejšie – a naozaj mi to poskytlo nesmierne veľa kurióznych zážitkov a poznatkov, ktoré sa stali základom mojej knihy Kórejské halušky.

Predtým ste žili na Taiwane alebo v Číne. Dokázala vás Južná Kórea napriek tomu prekvapiť?

Musím povedať, že som sa s potešením nechávala prekvapovať každý deň. Každá krajina má svoje špecifiká a ja som sa veľmi rada ponorila do spoznávania odtienkov tejto kultúry. Naučila som sa, prečo má človek v Kórei celkom iný počet rokov než na Slovensku, ako si človek na narodeniny polievkou uctí svoju mamu, prečo treba mať pri tanieri jedla nožnice, prečo sa v zime nosia gumené šľapky, aj to, ako dokážu bábätká veštiť budúcnosť.

S akými najväčšími odlišnosťami od tých slovenských ste tu prišli do kontaktu?

Keďže sa väčšina mojich aktivít točila okolo detí, udivil ma najmä spôsob výchovy. Hlavne pre maličké deti platilo takmer nevystavovanie sa vzduchu – bábätká takmer vôbec nevychádzali von, na prechádzky sa s nimi nechodilo. Naše dieťa bolo jedinou výnimkou, preto nás miestne babičky často zastavovali a zhrozene posielali späť domov. Malé deti, ak sa vyskytnú von, sú neustále v celozakrytom kočíku, pod plastovým štítom, zakuklené ako húsenice.

Líšia sa v Kórei v niečom bežné činnosti, s ktorými tu ľudia prichádzajú pravidelne do kontaktu?

Povedala by som, že sa líšia len v malých detailoch, ktoré na prvý pohľad nie sú veľmi významné, ale človeku značne uľahčujú život. V podstate všetko je technologicky prepojené a veľmi pohodlné, ak má človek so sebou mobil.

Do väčšiny inštitúcií sa dá online pohodlne objednať na presný čas. Ak čakáte na autobus, aplikácia vám presne ukazuje, kde sa v tejto chvíli autobus nachádza a kedy príde. Aj pri vstupe môžete zaplatiť mobilom. Ak idete autom, navigácia vám ohlasuje, koľko budete platiť za mýto, podľa toho, ktorý výjazd z diaľnice chcete použiť, alebo zobrazí, koľko sa platí za hodinu na všetkých parkoviskách v okolí.

Bolo niečo, na čo ste si iba ťažko zvykali?

Jednoznačne najväčšou nepríjemnosťou bola zima v zime. Tým myslím zimu v interiéri. Už z Taiwanu som bola zvyknutá na to, že človek musí v zime zaťať zuby a nejako vydržať do jari. Keď má však človek malé deti, chlad v byte vníma citlivejšie. A keď ľadový vietor fúkal v byte okolo okien aj z elektrickej zásuvky, museli sme urobiť to, čo mnohí susedia – pozapchávať všetko bublinkovou fóliou, vrátane celých okien.

A naopak, je niečo z Južnej Kórei, čo by ste privítali u nás na Slovensku?

Mňa úplne očaril spôsob konverzácie – Kórea patrí medzi vysoko kontextové kultúry. Aby som to vysvetlila v skratke, hlavne nepríjemné a negatívne veci nie je zvykom hovoriť priamo, ale skôr ich naznačiť, tak, aby sme druhého neurazili. Výsledkom toho je, že komunikácia na verejnosti, na úradoch, na pracovisku a vôbec všade v bežnej konverzácii je veľmi slušná a uhladená, aby prehnane nevyvolávala konflikty. Má to, samozrejme, aj mnohé negatívne stránky, ale trocha sebakontroly a autocenzúry by sa zišlo aj na Slovensku.

Ako by ste opísali miestnych ľudí? Čo je pre nich charakteristické?

S miestnymi sme mali len dobré skúsenosti. Z pohľadu cudzinca môžu pôsobiť odmerane alebo chladne, obvykle je to však spôsobené strachom komunikovať po anglicky alebo celkovo nedôverou k cudzincom. Ale vždy sa našiel niekto, kto nám dokázal poradiť alebo pomôcť. Poľahčujúcou okolnosťou pre nás bolo, že sme mali malé deti, a tie v Kórei zbožňujú. Je však pravda, že Kórejčania si takpovediac hľadia svojho, majú svoj úzky okruh priateľov a je veľmi ťažké doň preniknúť.

Navštívili ste typickú kórejskú domácnosť? Ako vyzerala?

Kórejské byty sú obvykle veľmi malé, aj jednotlivé miestnosti sú drobné a okná často neposkytujú takmer žiadny výhľad, pretože bytové domy sú veľmi husto vedľa seba. Všade je zvykom vyzúvať sa, rovnako ako na Slovensku. V byte sa kúri podlahovým kúrením, ale nanešťastie, nevzťahuje sa to na kúpeľňu. Preto sú zvyčajne v kúpeľni na prezutie gumené šľapky.

Čomu nezvyčajnému sa venujú miestni vo svojom voľnom čase?

Mňa fascinovalo najmä to, koľko aktivít sa v porovnaní so Slovenskom odohráva v interiéri. Dôvodom je najmä takmer neprestajný smog a znečistenie vzduchu. Namiesto golfu si teda zahráte virtuálny interiérový golf alebo trebárs interiérový tenis či interiérovú lukostreľbu. Navyše je to oproti bežnému golfu značne lacnejšie. To isté platí aj pre detské aktivity a detské interiérové ihriská, ktoré sú na každom rohu. Nijako sa tam nepropaguje slovenský „zdravý pobyt na vzduchu“.

Kórea musí byť vo všetkom o krok vpred – stojí na obale vašej novej knihy. S akými najväčšími „vychytávkami“ ste sa tu stretli alebo v čom sa to najviac prejavuje?

Pre mňa to bola najmä všeobecná akceptácia modernej technológie v bežnom živote, a to od malých detí až po seniorov. Všade fungovalo skenovanie QR kódov, platenie cez aplikácie, aj komunikácia so škôlkou fungovala pomocou aplikácie, ktorá nám podávala podrobné informácie o všetkom, čo naše dieťa v ten deň robilo, jedlo, pilo. Online bolo možné vypožičať a nechať si doručiť knihy z knižnice. Ešte aj vchodové dvere sa otvárali bez kľúča, len elektronicky.

S kórejskými haluškami ste začali už na svojom Instagrame v podobe zdieľania rôznych zaujímavých miestnych zvykov. Ako vznikla vaša v poradí už druhá kniha? A napríklad čo sa v nej môžu čitatelia dozvedieť?

V Kórejských haluškách sú, podobne ako v Mačacom kožuchu a ťave pri čínskom múre, zozbierané čriepky krátkych príbehov, tvoriace mozaiku môjho kórejského života. Základom pre ňu boli všetky moje spomienky, zápisky, denníky, ešte kým som mala tento kórejský pobyt čerstvo v pamäti. Píšem v nej o každodenných veciach, o ktorých sa väčšinou človek z turistického sprievodcu nedozvie – o hovoriacich dverách, múzeu ničoho, rybačke v interiéri, šamanoch, nalepovacích kúzlach, psej polievke, dvadsiatich štyroch ročných obdobiach.

A to je len začiatok! Ako bonus som potom pridala niekoľko rýdzo kórejských tradičných príbehov, ktoré sa rozprávajú deťom, a ktoré v sebe dokonalým (a pre nás vtipným) spôsobom zhŕňajú všetko, čo je pre Kóreu typické.

Kórejské halušky prinášajú desiatky vtipných poviedok, ktoré vám prostredníctvom Dominikinho pútavého rozprávania priblížia život v Južnej Kórei. Knihu nájdete priamo na tomto odkaze. A nezabúdajte Dominiku sledovať ani na Instagrame, kde pravidelne prináša netradičné „halušky“ z Ázie a svojím originálnym štýlom približuje zaujímavý život na Ďalekom východe. 

Otvoriť galériu (6)

Pozri aj:

Adam prerába dodávky na obytné vany: Na jednej pracujem 600 hodín, cena prestavby dnes začína…