Dominika Sakmárová pochádza zo Spiša a je vášnivou milovníčkou slovenského folklóru. Okrem toho si ju však získala aj kultúra „Ďalekého východu“. Jej prvé kroky smerovali do Ázie s cieľom zlepšiť si svoj jazyk. Ako nám však prezradila, Ázia sa na ňu nalepila a nepustila ju dodnes. Preto sa sem Dominika presťahovala a z tohto fascinujúceho a pre nás často správne nepochopeného miesta, prináša originálne príbehy. 

Miestna kultúra je od tej slovenskej diametrálne odlišná. Ako však hovorí Dominika, dobrí ľudia žijú všade. A nie iba tí, ale aj miestna kuchyňa, zvyky alebo moderné technológie sú pre cudzincov neuveriteľne príťažlivé a zaujímavé na spoznávanie.

Navyše sa o miestnych hovorí, že sú poverčiví. Či je to pravda, nám prezradila Dominika v rozhovore aj spolu s ďalšími zaujímavosťami o zvykoch alebo tradíciách, o tajomnom štvrtom poschodí, alkoholovej polievke aj vyháňačoch duchov.

Prečo ste sa vybrali práve do východnej Ázie a čo tomu predchádzalo?

Vyštudovala som sinológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Sinológia je odbor, ktorý sa zaoberá čínskym jazykom, kultúrou a dejinami. Prvá cesta do Ázie bola teda v záujme zlepšenia znalosti jazyka. Akurát, že tá Ázia sa na človeka akosi nalepí. A veru, nalepila sa a nepustila ma až doteraz.

Aký bol váš prvý dojem po príchode? Líšilo sa to v niečom od vašich prvotných očakávaní alebo ste po štúdiu mali jasný obraz o miestnej kultúre?

V dnešnom kontexte je to úsmevné, ale v prvom momente som vystúpila na letisku a VŠETCI mali rúška. Vtedy ma to riadne vydesilo. Bolo to pred asi desiatimi rokmi a Taiwan mal za sebou čerstvú epidémiu H1N1. O mesiac už mi to nepripadalo zvláštne. Pri prechladnutí sme si ako prvé kupovali rúška, a keď sa vonku ochladilo, deti nosili rúška ako ochranu pred chladným vzduchom, podobne ako slovenské deti nosia šály.

Aké miesta ste navštívili? Ako dlho tu už žijete a kde?

Najviac času som strávila na Taiwane. Následne som istý čas žila na severe Číny – čo by kameňom dohodil od Severnej Kórey (niežeby sme tým smerom nejaké kamene skúšali hádzať). Teraz, pre zmenu už s celou rodinou, žijeme v Južnej Kórei, s prestávkami už tretí rok.

Čím si vás tieto miesta získali?

Každé miesto je čarovné iným spôsobom. Na Taiwane sú fantastickí, srdeční ľudia, našla som tam priateľov na celý život. Zato Kórea je ako okno do budúcnosti. Keď má človek denne pred očami všetky moderné technológie, fungujúci systém, fungujúce inštitúcie, vraví si: kiež by to došlo aj na Slovensko. Ideálne aj skôr než za sto rokov. Ocenili sme to najmä po príchode koronavírusu. V Kórei zvládajú situáciu s takou gráciou, že nie sme v bežnom živote takmer vôbec obmedzovaní.

Aké moderné technológie vás najviac uchvátili?

Kórea je plná futuristických technológií, nakoniec, už na letisku vás vítajú roboty, pripravené pomôcť a zaviesť vás, kam potrebujete. Ale viac než ohurujúce high-tech novinky ma tešia každodenné drobnosti, ktoré uľahčujú život. Ako to, že v každom bankomate sa dajú peniaze vyberať, vkladať, aj posielať na cudzí účet. To, že kartou na mýto v aute zaplatíte aj parkovné na parkoviskách. Alebo, že univerzálnou „MHD“ kartičkou sa dá platiť nielen v autobuse a metre, ale aj v taxíku, v múzeu, vo večierke aj v kaviarni. A na všetko máte vďaka kartičke, samozrejme, zľavy. Sú to len detaily, ale vždy si vravím, o koľko nám zjednodušia život.

Manžel krúti hlavou, že nesúhlasí, vraj najlepší je ich pracovný kávovar, ktorý si pri varení kávy nôti k-popovú pesničku o káve, a pritom na videu ukazuje animácie, čo sa práve s vašou kávou deje. Každý si tu nájde to svoje.

Ako vnímajú miestni cudzincov? Dokážu ich prijať medzi seba, ak sa správajú, samozrejme, úctivo a s rešpektom?

My máme našťastie univerzálnu priepustku: dve blonďavé deti. Často to teda predstavuje presne opačný problém: kým sa stihneme v reštaurácii usadiť, nejaká babka si uchmatne bábätko na ruky, a už sa s ním veselo hrá, alebo mu rovno počíta zuby. Aj keď nás zastavia na ulici tetušky, prihovoria sa rovno našim deťom. Tento spôsob, ako lepšie zapadnúť medzi miestnych, teda vrelo odporúčam.

Ázijská kuchyňa je iná ako naša. Pamätáte si, čo ste si ako prvé v Ázii uvarili? Bolo náročné takto radikálne zmeniť stravovacie návyky?

Na Taiwane som hneď po príchode horko oplakala neprítomnosť poriadneho chleba a mlieka, ale našťastie ľútosť netrvala dlho, taiwanská kuchyňa je mimoriadne chutná. Na varenie veľmi dlho nebol dôvod. Stravovanie v reštauráciách bolo obvykle lacnejšie, než nakúpiť všetky suroviny a prácne navariť. V podstate som, rovnako ako moji kamaráti, do kuchyne zavítala len vtedy, keď som im chcela pripraviť niečo špeciálne, ako napríklad vianočné medovníčky.

Dá sa pripraviť nejaké typické slovenské jedlo zo surovín, ktoré sú tu dostupné?

S trochou kreativity je možné pripraviť takmer všetko. My si napríklad tu v Kórei okrem pečenia slovenského chleba vyrábame dokonca aj vlastnú kyslú kapustu či kefír a tvaroh. Takže u nás nechýbajú ani halušky, či vianočná kapustnica. Treba však povedať, že tunajšie potraviny sú skvelé, najmä široký výber čerstvej, chutnej zeleniny, rýb a morských plodov. Väčšinou teda jedávame kórejské jedlá, pripravujeme si aj domáce kimči. Vzhľadom na malý podiel mäsa a veľa lokálnych produktov, zeleniny a rýb je to určite zdravšia a ekologickejšia možnosť.

A keď nás prepadne náhla chuť na nejakú slovenskú mňamku, stačí odbehnúť tu do najbližšej večierky, a kúpiť si Horalky alebo Milu. Našťastie, Kórea je taká osvietená krajina, že v nej dostať kúpiť aj tieto slovenské megahviezdne produkty.

Ázijská kultúra sa určite podstatne líši od tej slovenskej. Stalo sa vám, že pri niečom, čo je u nás bežné, miestni iba krútili hlavou?

V Číne krútili hlavou vždy, keď ma videli písať ľavou rukou. A dokonca písať znaky ľavou rukou! Nerozumeli, čo sme to za krajinu, ktorá dovolí takú nehoráznosť, že nás nenaučí písať, ako sa patrí.

A čo bolo pre vás možno najnepochopiteľnejšie a v Ázii je to úplne bežné?

Milý ilustračný príklad je večná pasívne-agresívna vojna smrkačov verzus poťahovačov. Keď si cudzinci schuti vysmrkajú nos, miestni by hádam rovno aj omdleli, aké im to pripadá nechutné. Tunajší ľudia radšej veselo poťahujú nosom z celej sily, pokojne aj pol dňa v jednom kuse. To zas smrkačov vytáča do nepríčetnosti.

Aké miestne zvyky vás najviac zaujali?

Tu v Kórei sa často počíta vek podľa lunárneho kalendára. Funguje to takto: keď sa dieťa narodí, má už jeden rok. A ďalšie „narodeniny“ potom oslávi nie na výročie narodenia, ale v deň lunárneho nového roka. Zjednodušene povedané, podľa tradície majú všetci na čínsky nový rok o rok viac. Stačí, že sa niekto narodí v januári, a už o mesiac má vlastne dva roky, ani nevie ako.

Sú naozaj ľudia v Ázii tak poverčiví, ako sa hovorí? Prečo sa vyhýbajú štvrtému poschodiu?

Povery ľudia zbožňujú. Dokonca až natoľko, že nadšene prebrali našu západnú poveru o nešťastnom čísle 13, aj keď v čínskej tradičnej kultúre nemá žiaden základ. A číslo štyri? Štvorka má v čínštine tú nevýhodu, že znie trocha ako umrieť. Keď som žila na Taiwane, ľudia dokázali robiť neuveriteľné veci, len aby sa vyhli číslu štyri. Je to len banálna zhoda slov, ale budete to riskovať?

Všetkým poverčivým kraľoval majiteľ nášho domu, ktorý sa kreatívne popasoval s faktom, že jeho budova má práve nešťastné štyri poschodia. Ale nebudem prezrádzať, ako to urobil, to sa dozviete v Mačacom kožuchu.

Zo svojich zážitkov ste písali blogy, veľmi vtipným a zaujímavým spôsobom, ktoré si získali čitateľa od svojich prvých riadkov. Teraz vydávate vlastnú knihu Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre. Čo v nej nájdeme a ako je vystavaná?

Mačací kožuch je zbierka príbehov o Ďalekom východe – o Taiwane, Číne, ale aj o Ázii na Slovensku. Mohlo by sa zdať, že je to cestopis, ale nenechajte sa pomýliť. Vlastne je to úplný opak cestopisu. Sú to veselé anekdoty, v ktorých sa dočítate presne o tom, čo sa v turistických sprievodcoch nepíše. Príbehy o tom, ako sa na Ďalekom východe žije, a že človek sa nemusí hnať na Čínsky múr a Taipei 101, ale stačí odbočiť do najbližšej bočnej uličky, a tam zažije omnoho zaujímavejšie veci.

Napríklad to, prečo sa netreba rozvádzať, keď sú duchovia nablízku, ako sa venčia vtáčiky, prečo sliz nepatrí do autobusu, ktoré ženy by mali piť alkoholovú polievku, ako to vyzerá u vyháňača duchov… áno, duchov je v knihe požehnane. Je to nevážne čítanie, ideálne do vlaku, do postele pred spaním, alebo do karantény. Presne také, aby vám zlepšilo náladu, nech otvoríte hociktorú stranu. Môžete začať od začiatku, od konca, aj v prostriedku, a na každej strane sa dozviete niečo nové o Ďalekom východe.

Navštívili ste osobne aj spomínaného vyháňača duchov alebo nejakého miestneho veštca?

Samozrejme, to by som si predsa nenechala ujsť! Mňa síce žiaden duch neobťažoval, no vzala ma so sebou kamarátka. Zvedavá som tam však bola len ja jediná, všetci ďalší čakajúci na rad sa tvárili znudene, akoby čakali na nákup električenky. Procedúra prebehla úspešne – nebudem však prezrádzať detaily, opäť sa to dozviete v Mačacom kožuchu.

Aké by ste dali, po svojich dlhoročných skúsenostiach, odporúčanie Slovákovi, ktorý sa chystá navštíviť Áziu?

Neváhajte a choďte. Kdekoľvek. Neobvyklé jedlá, neznalosť jazyka… to všetko sa dá zvládnuť, keď sa budete chovať trocha menej ako turista a trocha viac, akoby ste tam mali zostať po zvyšok života. Odovzdám ďalej múdrosť, ktorú som dostala ja pred svojou prvou cestou: Všade žijú dobrí ľudia. To úplne stačí.

Ak vás zaujíma kultúra Ďalekého východu, máte radi témy spojené s cestovaním alebo spoznávanie niečo nového pomocou pútavého čítania, plného zaujímavostí, od ktorého sa nebudete vedieť odtrhnúť, nenechajte si ujsť knihu Dominiky Sakmárovej Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre, ktorá vychádza už 11. novembra.

Predobjednať si ju môžete priamo tu a navyše so zľavou. Nájdete v nej ešte oveľa viac a ako sľubuje Dominika vo svojej knihe s podtitulom Vešele pripovidki z vichodu. Ľemže z Daľekeho, určite sa pri nej aj zabavíte. A pre viac zaujímavostí zo života v Ázii nezabudnite sledovať Dominiku na Instagrame. 

Otvoriť galériu (11)

Pozri aj:

26-tisíc km a 10 mesiacov stopovania naprieč Áziou. Dvaja mladí Slováci vám poradia, ako bežný…