Aj keď by sa mohlo zdať, že na počiatku bol nápad amerických filmárov, len málokto vie, že Kruh nie je výplodom Hollywoodu, ale japonskej kinematografie. No a ani tí kultový horor nevymysleli tak úplne sami. Inšpiráciu pre film, ktorým boli inšpirované aj mnohé ďalšie pokračovania, totiž našli niekde úplne inde.
Na prekvapenie mnohých totiž Kruh (angl. The Ring, jap. Ringu) nie je originálnym, ale adaptovaným námetom, píše web Collider.
Remake remaku?
Pôvodný japonský horor Kruh uzrel svetlo sveta ešte v roku 1998. Jeho slávnejšiu – americkú verziu – priviedol do kín režisér Gore Verbinski (stál napríklad za filmovými Pirátmi Karibiku) v roku 2002. Mnohí ale doposiaľ netušili, že samotný film je založený na knižnej predlohe japonského autora Kódžiho Suzukiho. No a aby toho nebolo málo, tak ani táto kniha nie je tak úplne originálnym materiálom. Suzuki sa totiž pri písaní svojej knihy inšpiroval starým hororovým príbehom, ktorý sa v japonskom folklóre objavil stovky rokov pred knižkou, ktorá bola vydaná v roku 1991.
Veríme, že horor Kruh bližšie predstavovať netreba. Ako je ale možné, že sa príbeh o prekliatej videokazete a mŕtvom dievčati, ktoré vychádza z telky, objavil v japonskej kultúre dávno predtým, než bolo čokoľvek z tohto vôbec vynájdené?
Starodávna povesť o neopätovanej láske
Nie, Japonci pradávno nevynašli ani telku, ani video, aj keď by sa to v ponímaní dnešnej doby tak mohlo zdať. Príbeh Kruhu je totiž inšpirovaný starou bájou, ktorá sa viaže k jednému z japonských hradov.
Ako to už s bájami či povesťami chodí, ako sa prenášali z generácie na generáciu, niektoré momenty boli pozmenené. Každá jedna verzia príbehu ale hovorí o dievčati menom Okiko, ktoré bolo zamestnané na hrade Himedži a jej úlohou bolo prísne strážiť vzácny porcelánový riad. Do dievčiny sa ale priam až chorobne zamiloval jeden z hradných samurajov, ktorý sa neštítil dievčinu prenasledovať.
Okiko mu ale svoju lásku neopätovala, čo sa neznámy samuraj snažil využiť a do vzťahu sa ju pokúsil zmanipulovať nie práve najkrajším spôsobom. Keďže vedel, čo Okiko hrozí, ak by sa niečo stalo porcelánu, na ktorý mala dohliadať, nepekne sa s ňou rozhodol zahrávať. Jeden z tanierov zo súpravy totiž skryl. Okiko, pochopiteľne, spanikárila a samuraj jej ako riešenie jej problému navrhol sobáš. Okiko totiž za stratu porcelánu hrozila smrť a svadbou so samurajom by mala odpustené.
Okiko ho ale aj napriek všetkému odmietla a lásku mu neopätovala. Samuraja v tej chvíli popadol nepredstaviteľný hnev a Okiko zviazal a zavesil nad studňu. Naposledy ju požiadal, aby bola jeho ženou, a keď ho znovu odmietla, prebodol ju mečom a jej telo spadlo do studne.
Zo studne je dnes turistická atrakcia
Vzhľadom na nesmierne ohavnú smrť, Okiko nikdy nenašla v posmrtnom živote pokoj a legenda hovorí, že svojho vraha a aj ostatných samurajov na hrade prenasledovala ako duch. Hovorí sa, že samuraj ju počul počítať taniere, pričom nikdy sa jej nepodarilo narátať až do desať.
Samozrejme, rokmi sa príbeh o Okiko mierne upravil. Niektoré príbehy hovoria, že duch Okiko vyliezal zo studne a jej nápadníka v noci mučil. Iné zas hovoria, že dievčinu do studne hodili majitelia hradu za stratu porcelánu. Nech to ale bolo akokoľvek, príbeh o Okiko prežil dodnes a dokonca na hrade možno navštíviť aj studňu, ktorá je ale dnes prekrytá poklopom, aby duch dievčiny nevyliezal von.
No a práve príbehom o dievčati, ktoré bolo vhodené do studne, sa koncom 20. storočia pri písaní svojej knihy inšpiroval Kódži Suzuki a od neho aj ďalší filmári.
Nahlásiť chybu v článku