Patrik Štekel pri možnosti ísť do Afriky pomáhať ako dobrovoľník nezaváhal a vďaka tomu mohol spoznať kúsok tejto fascinujúcej krajiny. Pri práci v škole stretol množstvo detí a miestnych, ktorých život nám priblížil aj v rozhovore. Popri cestovaní si vyskúšal aj život na mieste, kde nebola tečúca voda alebo elektrina. Napriek tomu odchádzal s množstvom zážitkov. 

Práca dobrovoľníka je dobrým spôsobom, ako pomôcť tam, kde je treba a zároveň sa naučiť veľa nového. O živote, ľuďoch alebo ich bežných zvykoch. Patrik pri druhej návšteve Afriky strávil v Ugande celých desať mesiacov a odniesol si domov okrem iného aj veľkú vďačnosť.

Čo vás najviac lákalo na tom, ísť pomáhať ako dobrovoľník do Afriky?

Už ako dieťa som mal sen, že budem pomáhať niekde kde to je treba. Najviac som však vždy rozmýšľal práve nad Afrikou. Dobrovoľníctvo však bolo len na úrovni sna, až kým som si nezarobil dostatok peňazí a nezlepšil sa v anglickom jazyku a nenarazil som náhodou na ponuku dobrovoľníctva v Ugande. Vtedy som už nad ponukou veľmi nerozmýšľal.

Aká bola vaša úloha? Čomu sa venuje charita, cez ktorú ste boli v Afrike?

Charita vlastní základnú školu v malej dedinke v Ugande. Okolo školy je veľký pozemok využívaný ako školská záhrada, za školou sa tiež chovajú prasatá v rámci projektu na pomoc miestnym ženám. Mojou úlohou bola najmä pomoc pri práci na poli, sadili sme banánovníky, sadili sme okolo pozemku trávu, ktorá v podstate slúžila ako plot, pomáhali sme pri stavbe alebo rekonštrukcii, nosili sme vodu alebo sme trávili čas s deťmi.

Hrali sme rôzne športy, najčastejšie futbal, kreslili sme si alebo vyfarbovali s najmenšími. Neskôr počas môjho druhého pobytu v Ugande som mal na starosti dobrovoľníkov. Od informovanosti dobrovoľníkov pred ich príchodom až po ich príchod, spoluprácu s nimi a ich bezpečný odchod. Snažil som sa aby si dobrovoľníci pobyt naozaj užili, aby nerobili nič nasilu a podobne.

Mali ste zo začiatku v niečom mylné predsudky a opak sa ukázal pravdou?

Som asi ten typ človeka, čo keď cestuje tak sa snaží zistiť si o danej krajine rôzne informácie, trochu z histórie ale aj súčasnosti. Nie nejak dopodrobna len nejaké rýchle vyhľadávanie na internete. Už toto hľadanie informácii ma na cestovaní baví a už tú prípravu považujem za časť môjho cestovania.

Počas mojich pobytov som sa samozrejme veľmi veľa nových informácií dozvedel avšak vôbec sa nedá povedať, že by som mal nejaké predsudky. Snažím sa cestovať s otvorenou mysľou a od destinácií neočakávať ale ani nepodceňovať dopredu.

Ako prebieha vyučovanie v miestnej škole? Na aké predmety sa sústredilo? Čo vás na miestnom spôsobe výučby najviac zaujalo?

Keďže Uganda je bývalá Britská kolónia aj školský systém im zostal po vzore Británie. Škôlka (ktorá býva väčšinou súčasťou škôl), má dve alebo tri triedy. Baby, strednú a top – čiže predškoláci. Najvyšším ročníkom základnej školy je siedmy ročník. Z neho potom deti odchádzajú na strednú školu.

Školský rok začína vo februári a končí v decembri. Je rozdelený na tri trimestre medzi ktorými sú prázdniny. Deti majú počas každého trimestra priebežné testy kde sa učiteľ dozvie výsledky detí. Na konci ročníka je veľké testovanie a na základe výsledkov z týchto testov sa rozhoduje, či deti postúpia do vyššieho ročníka alebo nie.

Vyučujú sa predmety matematika, veda, anglický jazyk, lokálny jazyk, náboženstvá (všetky, nie iba nejaké vybrané) a sociálne štúdie (etika). Čo ma prekvapilo je to, že sa v škole neznámkuje ako v našich školách a to sa mi aj veľmi páčilo.

Majú tu deti zabezpečený dostatočný prístup k získaniu vzdelania? Čo je podľa vás v tomto smere v Ugande najväčším problémom?

Najväčším problémom je, že školstvu chýba kvalita. Vláda s prezidentom dostatočne nepodporujú štátne školy a tie tak majú jednu z najhorších kvalít. Naopak súkromným školám, ktoré sú často vlastnené práve charitatívnymi organizáciami vláda hádže polená pod nohy a posielajú im neustále inšpekcie, kontroly a snažia sa im ich prácu znepríjemniť.

S nevzdelaným národom sa totiž ľahšie manipuluje. Vláda tiež vyhlasuje, že štátne školy sú zadarmo. To platí len z časti, keďže rodičia síce neplatia školné, musia však platiť svojim žiakom všetko ostatné ako uniformu, obuv, písacie alebo hygienické potreby. Učitelia navyše často na vyučovanie nechodia alebo chodia opití.

V súkromných školách sa platí školné ale deti toto všetko dostanú zadarmo alebo len za minimálny poplatok. Nebolo by totiž správne dať im všetko zadarmo, keďže najmä deti by si rýchlo zvykli, že od charít dostávajú niečo zadarmo a znižovalo by to tak ich vlastné úsilie. Samozrejme, nájdu sa také rodiny (a nie je ich málo), ktoré naozaj nemajú z čoho platiť ani len minimálne školné. Na to je v charite sponzorstvo dieťaťa alebo tzv. adopcia na diaľku. Kedy sponzor platí mesačne určitú sumu, aby dieťa mohlo do školy chodiť.

Ako na vás celkovo vplýval miestny život? Domáci vás prijali medzi seba?

Samozrejme, domáci ma prijali. Deti boli zo začiatku trochu ostýchavajšie a držali si odstup ale to je u detí normálne. Po mojom návrate do Ugandy si ma na moje prekvapenie všetky deti ale aj učitelia pamätali, čomu som sa veľmi tešil.

Miestny život je ťažký. Obzvlášť chudobní ľudia na dedine to majú ťažké, keďže nemajú toľko možností ako ľudia v mestách. Ľudia sa živia poľnohospodárstvom, čiže majú len to čo si vypestujú (banány, mango, avokádo, sladké zemiaky, zemiaky, maniok, kukurica, fazuľa). Ak majú to šťastie a dokážu toho vypestovať viac tak to predajú a majú peniaze na nákup iných vecí ako jedlo, alebo zaplatiť deťom školné. Rodiny majú často veľa detí, pretože deti ako plnohodnotní členovia domácnosti pomáhajú na poliach už od útleho veku.

Ako vnímajú ľudí z Európy, ktorí prichádzajú cez rôzne organizácie, ako aj vy?

Uganďania si celkovo len veľmi ťažko zvykajú na niečo nové. Keď prišla charita a prebrala školu, ktorá bola v podstate bez majiteľa a viedol ju len riaditeľ, ktorý rodičov ešte dokonca okrádal na školnom a všetci rodičia to vedeli aj napriek tomu nechceli aby ho vyhodili. Báli sa kto môže prísť po ňom.

Preto sa aj všetky zmeny v škole diali len veľmi pomaly a o všetkom sa muselo diskutovať s rodičmi detí a vysvetľovať im kroky charity, prečo sa robia, aké budú výsledky a že ich deti z toho nakoniec budú mať prospech. Postupom času keď rodičia videli, že charita im chce naozaj pomôcť a vidia ako sa úroveň školy zvyšuje začali nám viac veriť.

Charakterizoval by som ich teda ako ľudí, ktorí sa boja zmien a niečoho nepoznaného ale tvrdou prácou si ich dokáže človek nakloniť a presvedčiť ich.

Aké majú predstavy o živote napríklad u nás? Je to skutočne tak, že si myslia, že sme tu všetci bohatí? Bolo niečo, čo vás prekvapilo a neplatí to?

Bohužiaľ je to tak, že každého bieleho človeka vidia miestni ako chodiacu peňaženku. Nečudujem sa im. Oproti miestnemu človeku, ktorý mesačne zarobí nejakých 50 000 ugandských šilingov (10€) sme naozaj veľmi bohatí. A týchto 50 tisíc je už dobrý zárobok. Z neho musí vyžiť celá rodina.

Aká je v Ugande situácia s rovnoprávnosťou medzi mužmi a ženami? Je niečo, čo napríklad ženy nemôžu robiť alebo majú k tomu ťažší prístup?

Určite by som na prvom mieste spomenul možnosť vzdelania. Uvediem príklad. Rodina má 5 detí z toho 2 chlapcov a 3 dievčatá. Rodina dá do školy dvoch chlapcov a dievčatá nechá doma starať sa o domácnosť a pomáhať. Radšej dajú vzdelanie chlapcovi ako dievčaťu.

Preto vznikla popri škole podporná skupina pre ženy z miestnej komunity. Ženy sa v nej učia písať a čítať v angličtine a v lokálnom jazyku, počítať, základy finančnej gramotnosti, plánovanie rodiny, starajú sa o prasatá a za odmenu si po narodení prasiat berú malé prasatá domov a potom keď sa im narodia ďalšie tak buď dajú škole peniaze za prasa, ktoré predali alebo jedno malé prasiatko.

Ženy sú v Ugande brané ako nejaké domáce. Majú byť len doma, plodiť deti, starať sa o rodinu a o kuchyňu. Muž má zabezpečiť financie a jedlo pre rodinu. Často sa ale stáva, že muž sa o rodinu nestará, má so ženou len deti a ona tak zostáva na celú domácnosť sama.

Čo patrí medzi vaše najsilnejšie zážitky, na ktoré spomínate?

Je ich určite niekoľko. Pár ich vymenujem ale viac sa o nich rozpisujem práve v mojej novej e-knihe. S jedným dobrovoľníkom sme strávili jeden deň v dedine v domčeku z hliny u miestnej rodiny. Prišli sme tam poobede po škole a prespali sme u nich. Dopredu sme im povedali, že sa k nám nemusia správať ako hosťom a nech nás kľudne zapájajú do akýchkoľvek domácich prác.

Samozrejme, anglicky veľmi nevedeli. Večer nám teda nachystali večeru a po večeri s plnými bruchami sme sa odobrali spať. Spali sme obidvaja v jednej miestnosti na zemi na jednom matraci. Ráno začal deň hneď ako sa rozvidnievalo, čiže okolo 5:30 a vyrazili sme s otcom rodiny na pole. Kosákmi sme ručne kosili trávu okolo kávovníkov, ktoré rodina pestovala. Na našu počesť matka na obed pripavila ich jedinú sliepku.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že keď Uganďan takto zabije nejaké zviera a pripraví ho vzdáva tým obrovskú úctu danému človeku. Mäso tam ľudia jedia len na sviatky a významné udalosti. To bol pre mňa veľmi silný zážitok. Z ďalších silných zážitkov spomeniem rôzne výlety za rôznymi zvieratami vo voľnej prírode (gorily, slony, hrochy alebo nosorožce), Vianoce strávené v miestnej nemocnici, boj s chorobou a mnohé iné.

Vo svojej knihe opisuje zážitky bývania na mieste, kde nebola elektrina, tečúca voda alebo postele. Ako ste to prežívali?

V takýchto podmienkach som strávil tri týždne počas môjho prvého pobytu. S dvomi dobrovoľníčkami z Česka sme sa rozhodli prenajať si miestnosť v dedine. Bola to jedna z najlepších častí môjho pobytu. Boli sme v absolútne blízkom kontakte s miestnymi ľuďmi, ktorí sa často prišli len tak pozhovárať, deti sa za nami chodili hrať a my sme v tých momentoch neriešili iné zbytočné
veci.

Po vodu som chodil dvakrát denne do dedinskej studne, sprchovali sme sa v záhrade v “kýblikovej” sprche, nakupovali sme si jedlo od ľudí z okolia a spávali na matracoch na zemi.

Z Ugandy ste sa vrátili v lete minulého roka. Ovplyvnila pandémia v tom období, kým ste tam boli, aj život miestnych?

Pandémia a teda opatrenia proti pandémii ovplyvnili ľudí extrémne. Boli zatvorené školy, športoviská, kostoly, veľké trhy s oblečením, všetky obchody až na obchody s jedlom a lekárne a bola zakázaná verejná doprava.

Ľudia tak prichádzali o prácu alebo sa nemali ako dostať do práce. Väčšina ľudí sa vrátila z miest naspäť do dedín a tak sa mohlo stať, že z 5-člennej rodiny na dedine bola na druhý deň aj 14-členná. Nemali teda čo jesť a doslova hladovali. Keďže naša škola bola tiež zatvorená a nemali sme veľmi čo robiť, vymysleli sme finančnú zbierku na pomoc hladujúcim ľuďom. Za vyzbierané peniaze sa nám podarilo doručiť jedlo vyše 800 ľuďom.

Akým spôsobom ste sa snažili vyzbierať peniaze na pomoc ľuďom a kúpu jedla?

Peniaze sme zbierali na účet charity, či už anglický alebo český/slovenský účet pomocou výzvy na sociálnych sieťach. Najprv sme vyzbierali určitú sumu peňazí za čo sa nám podarilo kúpiť jedlo, ktoré sme následne rozviezli ľuďom. Keď opatrenia stále neustupovali a ľudia stále hladovali, urobili sme aj druhú úspešnú zbierku a podarilo sa nám vyzbierať dostatok peňazí, aby sme rozviezli ľuďom jedlo ešte raz.

Naša pomoc bola zameraná najmä na matky samoživiteľky, veľké početné rodiny, na starých a chorých ľudí. Ľuďom sme dávali fazuľu, kukuričnú múku, cukor, soľ a mydlo.

Pomáhali im aj ďalšie organizácie alebo vláda?

Áno, ľuďom pomáhali aj iné charity, ktoré v okolí boli. Od štátu som však nezaznamenal žiadnu pomoc ľuďom. Štát mal naopak veľmi prísne kritériá, ktoré sme museli splniť keď sme chceli jedlo rozvážať ľuďom. Potrebovali sme vopred povolenie od šéfa daného okresu, museli sme presne spisovať koľko čoho a komu rozdávame a nakoniec sme museli odovzdávať záznam. Pri odovzdávaní jedla musel byť prítomný starosta dediny alebo jeho zástupca a člen polície alebo armády, ktorý mal dohliadať na bezpečnosť pri odovzdávaní.

Prezident, ktorý sa obával, žeby si jeho politickí oponenti na pomoci ľuďom v danej situácii mohli zvyšovať politický kredit dopredu vyhlásil, že ak bude niekto rozdávať ľuďom jedlo bez všetkých potrebných povolení bude to brané ako pokus o vraždu. Taký prípad sa aj naozaj stal, keď jedného politika, člena parlamentu zobrala polícia keď rozdával ľuďom jedlo bez povolenia.

Dal vám niečo pobyt v Ugande alebo celkovo robenie dobrovoľníka aj do bežného života? Dobrovoľníci často hovoria, že práve oni touto skúsenosťou získali viac, než aj možno dali. Stotožňujete sa s touto myšlienkou aj vy?

Počas môjho pobytu v Ugande som sa len utvrdil v tom, že som šťastlivec, že som sa narodil, kde som sa narodil. Som vďačný Bohu za všetko čo mám. Za každú jednu vec, ktorú som možno predtým trochu bral ako samozrejmosť a v Ugande som videl, že to samozrejmosťou nie je.

Som teda vďačný za môj domov, posteľ, elektrinu, tečúcu vodu, sprchu, rodinu, priateľov, za zdravie a mnohé iné. Tiež sa snažím viac si užívať život a žiť každý jeden deň naplno a neriešiť zbytočnosti.

Aké boli vaše prvé reakcie po návrate? Je niečo z Afriky, čo vám doma skutočne chýba?

Prišiel som v polovici leta a musel som absolvovať povinnú 14 dňovú karanténu. Trávil som ju u nás v dedine na chalupe a často som sám chodil po horách. To mi možno pomohlo k tomu, že som nezažil nejaký kultúrny šok. Predsa len som bol v Ugande nepretržite 10 mesiacov, kde je život oveľa pomalší, ľudia majú na všetko čas a nikto sa nikam neponáhľa.

Naopak doma v Európe sú na všetko termíny, všetko treba stihnúť na čas a núti nás to tak žiť v určitom strese. Týchto 14 dní teda bolo pre mňa ideálnych na adaptáciu. Chýbajú mi určite deti zo školy, tie mi ale chýbali už posledných pár mesiacov v Ugande keďže boli zatvorené školy.

Deti sú neuveriteľne energické, živé, vďačné a veľmi radi sa učia novým veciam. Keď sa stalo, že som mal nejaký ťažší deň, stačilo jedno poobedie s týmito deťmi a dokázali ma nabiť neskutočne pozitívnou energiou. Ďalšia vec, ktorá mi chýba je čerstvé ovocie, ktoré bolo v Ugande veľmi lacné a u nás si ho kúpim maximálne tak v supermarkete v nie moc dobrej kvalite a minimálne 15 krát drahšie.

Som však veľmi rád, že som v Ugande bol, zažil som veľmi veľa neuveriteľných zážitkov, stretol som veľa nových, inšpiratívnych ľudí a spoznal nové miesta.

Ak vás zaujíma viac vzrušujúcich príbehov z Afriky alebo o práci dobrovoľníka, nájdete ich v novej e-knihe Patrika Štekla alebo na Instagrame a Facebooku, kde môžete jeho zážitky spoznať pomocou fotografií priamo z Ugandy. 

Otvoriť galériu (10)

Pozri aj:

Peter „uväznený“ vo východnej Afrike: Pre obmedzenia už niektorí hladujú, boja sa viac o živobytie…