Mnohí ľudia chcú svoj voľný čas tráviť užitočne a zmysluplne, tak vyhľadávajú možnosti, ako by sa takto mohli realizovať. Viacerí sme už počuli o dobrovoľníctve v rozvojových krajinách, kde je ale potrebné vycestovať, na nejaký čas sa odtrhnúť od rodiny a známych a začať akoby „nový život“ na novom mieste. To je pre mnohých nemysliteľné. No ak nechcete cestovať do cudziny, robiť dobrovoľníctvo sa dá aj na Slovensku. O tom, aké to je to robiť dobrovoľníčku v Centrách pre deti a rodiny (bývalé detské domovy) sme sa rozprávali s dlhoročnou dobrovoľníčkou Romanou Nemcovou.
O čom je práca v detskom domove?
Hneď na úvod chcem podotknúť, že detské domovy sa po novom volajú Centrá pre deti a rodiny. To len pre presnosť.
Ja pracujem ako dobrovoľníčka v občianskom združení Úsmev ako dar – pobočka pre Banskobystrický kraj. Som súčasťou Anjelského programu, ktorý spočíva v dlhodobom navštevovaní Centra/Detského domova. Zvyčajne ide o dve návštevy mesačne. Počas návštev sa s deťmi hráme hry, rozprávame sa, kreslíme si a podobne. Okrem návštev organizujeme letné tábory, lyžiarske, víkendové pobyty, koncerty, prípadne deti vezmeme niekam na výlet. Hovorím v množnom čísle, lebo ide o kolektívne aktivity, na ktorých sa podieľajú viacerí dobrovoľníci či zamestnanci. Týchto aktivít sa zúčastňujú aj deti z ohrozených rodín, s ktorými Úsmev pracuje.
Snažím sa byť s deťmi kamarátka. Osoba, na ktorú sa môžu spoľahnúť, ktorej sa môžu zdôveriť s čímkoľvek. Chcem im dať pocit, že aj mimo detského domova majú niekoho, kto ich má rád a komu nie sú ľahostajné.
V čom sa najviac líšia deti z centier oproti tým, ktoré pochádzajú z rodín?
Rozdielom je najmä to, že deti vyrastajúce v detskom domove/centre zažili veľa traumatizujúcich zážitkov. Mnohé prechádzajú obdobím hnevu a obviňovania. Veľa detí nemá vytvorenú pevnú vzťahovú väzbu a majú pocit samoty. Časté je aj sklamanie. Sú to deti, ktoré túžia po láske a pozornosti, lebo ju v detstve nedostali v takej miere. To môže veľmi výrazne ovplyvňovať ich vzťahy.
Z akého prostredia deti do Centier pre deti a rodiny prichádzajú?
Nie som odborníčka, preto nepoznám presné čísla, štatistiky budem teda hovoriť čisto z mojich skúseností. O tom, aby dieťa odobrali z biologickej rodiny je potrebné podať podnet na „sociálku“, ktorá to následne preverí. Dieťa vyjmú, pokiaľ rodina nedokáže napĺňať potreby dieťaťa alebo je ohrozený jeho fyzický či psychický vývin.
Buď ide o rodičov, ktorí sa o dieťa nevedia, nechcú alebo nemôžu postarať. V prípade, že dieťa nemôže žiť v biologickej rodine, skúma sa, či sa o ne môže postarať širšia rodina, napríklad starí rodičia, teta, ujo či iní príbuzní. O samotnom umiestnení rozhoduje súd.
Je pre tieto deti lepšie, že sa nachádzajú v centrách? Čo tým získavajú?
Je to veľmi individuálne, keďže každé dieťa má svoj príbeh. Centrum pre deti a rodiny poskytuje dieťaťu strechu nad hlavou, deti majú uspokojené základné potreby, majú kde spať, majú čo jesť a žijú v čistom prostredí. Chodia do školy, na krúžky a nemusia riešiť otázku bývania.
Avšak, ani ten najlepší vychovávateľ či vychovávateľka nedokážu dieťaťu nahradiť rodinu a rodičovskú lásku. Určite je lepšie, keď dieťa vyrastá v centre pre deti a rodiny, akoby malo vyrastať v rodine, kde je zneužívané alebo týrané. Niektoré deti samé povedia, že v centre je im lepšie ako doma.
Akú majú tieto deti perspektívu?
Myslím si, že majú veľkú perspektívu. Mnohé sú veľmi talentované. Vedia krásne spievať, tancovať, hrať na hudobný nástroj, písať básne či rapovať. Tu je však dôležité, ako sa s nimi pracuje. Chýba im osoba, ktorá ich vždy podrží a podporí, ktorá im dá pocit jedinečnosti, lásky.
Dieťa, ktoré vyrastá v bežnej rodine môže v podstate kedykoľvek prísť za rodičmi a poprosiť ich o pomoc, radu alebo sa nasťahovať späť do svojej izby. Túto možnosť deti z centra nemajú. Samozrejme, mnoho detí si vybuduje pevný vzťah s vychovávateľom, sociálnym pracovníkom alebo dobrovoľníkom. Avšak nie je to to isté.
Poznám veľa úspešných detí z domovov, ktoré si našli prácu alebo pokračovali v štúdiu na vysokej škole. Mnohí sa začlenili do spoločnosti a využívajú naplno svoj talent. Avšak, v živote každého prídu ťažké chvíle. V takom období potrebujeme všetci oporu a pokiaľ ju nedostaneme, máme sklon siahať po alkohole, drogách i násilí.
Sú Centrá pre deti a rodiny preplnené?
Ťažká otázka, keďže nepoznám presné čísla. V roku 2017 však podľa výskumov žilo v ústavnej starostlivosti viac ako 4 700 detí. Neviem, aký je v súčasnosti počet detí žijúcich v ústavnej starostlivosti, ale domnievam sa, že dané číslo sa rapídne nezmenilo, nakoľko vždy nejaké deti odchádzajú, ale aj prichádzajú.
Dokážu sa vychovávatelia v dostatočnej miere venovať deťom? Koľko detí pripadá na jedného vychovávateľa?
Deti sú rozdelené do skupín a v jednej skupine by malo byť maximálne 10 detí. Každá skupina má pridelený byt. Neviem, či je presná norma, koľko vychovávateľov musí byť na skupine. Zvyčajne tam boli dvaja vychovávatelia na jednej zmene.
Podľa môjho názoru je práca vychovávateľa veľmi náročná. Ich úlohou je zabezpečiť chod skupiny. Dávať pozor pri varení, upratovaní, robiť si s deťmi úlohy, dohliadať na hygienu. V podstate robia to, čo doma robia rodičia, len majú na starosti viac detí. V týchto podmienkach je ťažšie zameriavať sa na individuálny vývin dieťaťa. Niekedy nie je čas na rozhovor či na pochopenie. Je to ale individuálne, pretože poznám úžasných vychovávateľov, ktorí sú pre deti vzorom, kamarátom, ale aj autoritou.
Prečo si sa vôbec rozhodla robiť dobrovoľníčku?
S dobrovoľníctvom som začala v 15 rokoch. Dlho som hľadala niečo, čo ma bude baviť a v čom budem dobrá. Skúšala som hrať na klavíri, tancovať, ale nijak som v tom nevynikala. V tom období som bola posadnutá dobrovoľníctvom v Afrike, ktorého som sa nemohla zúčastniť. Jedného dňa som pozerala nejaké ponuky a vyskočil na mňa plagát z Centra dobrovoľníctva. Písalo sa tam o zmysluplnom trávení voľného času, tak som sa zaregistrovala na ich stránke. Našla som tam informácie o Úsmeve ako dar a dobrovoľníctve u nich a povedala si, že to skúsim. Vždy som mala medzi „domovákmi“ veľa kamarátov, spolužiakov, ale nikdy som sa tej téme nevenovala do hĺbky. Až vďaka Úsmevu som sa k nim priblížila o trochu viac.
Ako ťa napĺňa táto práca?
Ja to ani neberiem ako prácu, mňa to baví a snažím sa to robiť celým srdcom. Na pobočke v Banskej Bystrici sme skvelý kolektív. Navzájom si pomôžeme vždy, keď je treba a aj vďaka priateľskej atmosfére sa nám pracuje lepšie. Pre mňa Úsmev ako dar znamená veľmi veľa. Je to miesto, kde som sa mohla rozvíjať, vzdelávať.
Aj napriek tomu, že za prácu nedostávam peniaze, tak som dostala niečo omnoho cennejšie a to sú skúsenosti, vedomosti, priateľstvá a kontakty. Zistila som, čomu sa chcem v živote venovať.
Povedala si si niekedy, že to čo robíš, má zmysel? Ak áno, aký to bol moment?
Hovorím si to pravidelne. Sú to momenty, keď prídem na návštevu a deti sa na mňa vrhnú a objímajú ma, tešia sa, že som prišla. Alebo, keď robím nejaký tábor a na ten prídu deti, ktoré nepoznám a zistím, že im sa tam ani byť nechce, proste im to prikázali a museli ísť. Najradšej by boli niekde inde, ale o dva dni vidím úsmev na ich tvári a keď sa lúčime, tak nechcú odísť a ďakujú.
Sú to momenty, keď sa smejú a vidím, že som ich aspoň na malú chvíľu spravila šťastnými. Ako Albert Einstein povedal: „Jedna osoba nemôže zmeniť celý svet, ale Ty môžeš zmeniť celý svet jednej osoby“.
Ako sa na dobrovoľníctvo pozerajú vychovávatelia?
Stretávam sa s pozitívnymi ohlasmi. Dávam dopredu vedieť, kedy prídem a spýtam sa, či nemajú nejaký program alebo povinnosti, aby som nenarušila chod skupiny. Ku mne sú vychovávatelia milí, dokonca ma ponúknu obedom. Raz som sa stretla s negatívnym postojom, ale to sa nakoniec vysvetlilo.
Ako vnímaš tieto deti? Sú naštvané na systém, sú to rebeli, či naopak sú rezignované?
Každé dieťa prekonáva traumu inak. Niektoré si vytvoria ochranné „pozlátko“ a tvária sa, že im na ničom nezáleží. Opak je však pravdou, ak sa na ne pozeráte bez predsudkov, tak sa dokážu otvoriť. Väčšinou najväčší rebeli sú najviac zranení, len to nechcú priznať. Samozrejme, sa hnevajú. Niekedy na systém, niekedy na rodičov, niekedy na každého, kto sa k nim priblíži. Ale nikto ich nemá právo súdiť. Sama neviem, ako by som sa správala na ich mieste. Majú za sebou ťažké príbehy a potrebujú čas na to, aby sa s tým dokázali vyrovnať. Častokrát ich vidíme s cigaretou v ústach a vulgárnou hudbou, ale to je práve to pozlátko.
Myslíš, že keď dieťa odchádza z detského domova, resp. Centra pre deti a rodiny do reálneho sveta, je naň pripravené?
V súčasnosti Úsmev ako dar rozbehol projekt, ktorý sa volá „Cesta von„. V tomto programe sa kariérni poradcovia, psychologičky a odborníci venujú mladým dospelým, čiže deťom odchádzajúcim z centra/detského domova. Organizujú víkendové pobyty alebo stretnutia, na ktorých sa s mladými dospelými rozprávajú o tom, ako si nájsť prácu. Píšu s nimi životopisy, hovoria s nimi o možnostiach, ktoré majú po odchode z centra, rozprávajú sa aj o financiách. Častou témou sú aj vzťahy s rodinou, partnerom alebo dokonca aj rodičovstvo. My dobrovoľníci sme tam ako pomocná sila pri robení raňajok či večere. Zväčša sa s mladými dospelými rozprávame po večeroch.
Nejaké informácie dostávajú aj v centre. Samozrejme, vždy môžu prísť na pobočku Úsmev ako dar, napísať alebo zavolať a kompetentní sa im pokúsia čo najviac pomôcť.
Máte spojenie s týmito deťmi aj po odchode? Zaujímate sa o to, ako sa im darí?
Snažím sa s nimi udržiavať kontakt. Väčšinu mojich priateľov na Facebooku tvoria deti z detského domova. Častokrát si píšeme, prípadne voláme. Dávam im aj moje telefónne číslo. Chceme, aby vedeli, že u nás majú dvere otvorené. Práve na odchádzajúcich mladých je zameraný nový dobrovoľnícky program sprievodcov. Sprievodca je už osamostatnený človek s niekoľkoročnými pracovnými skúsenosťami alebo je rodičom a sprevádza mladého človeka v náročnom období plnom zmien.
Čo deti po odchode z domova čaká? Aké najväčšie hrozby pre ne predstavuje reálny svet?
Osobne za veľký problém považujem, že deti z centra utekajú. Majú 16-17 rokov a utečú, lebo tam už nechcú byť. Alebo dosiahnu 18 rokov a odídu, lebo už môžu. V mnohých prípadoch si nedokončia školu. Hľadanie práce je preto o dosť náročnejšie. Hrozieb je veľa – drogy, alkohol, chudoba…
Za veľkú hrozbu považujem aj predaj ľudí. S vidinou dobrej práce a slušného života odídu do zahraničia a tam ich nútia k prostitúcii alebo k nelegálnej práci. Týmto hrozbám však čelíme všetci. Je super, ak im niekto podá pomocnú ruku či už tým, že im ponúkne prácu alebo bývanie. Sú to často veľkí pracanti, len potrebujú dostať šancu.
Mne dobrovoľníctvo dalo toho veľa a každému ho vrelo odporúčam. Je to síce občas náročné, no ten pocit sebarealizácie a nezištnej pomoci je na nezaplatenie.
Nahlásiť chybu v článku