Lekári neraz tápali v tme, spoliehali sa na intuíciu a na neoverené metódy. Tie boli často drastické, veľmi bolestivé a pacientovi viac škodili, ako pomáhali. Medzi také metódy môžeme zaradiť aj elektrošokovú terapiu. Ale pozor, tá sa pri liečbe niektorých psychiatrických ochorení využíva ešte aj dnes. V súčasnosti však už lekári majú omnoho viac informácií, lepšie vybavenie a cieľom nie je pacienta umlčať za každú cenu, ale zlepšiť kvalitu jeho života. Kedysi však bola elektrošoková liečba mučením, aké by ste nepriali nikomu.
Aj keď o tom mnoho ľudí nevie a znie to drasticky, liečba elektrošokovou terapiou (ECT) sa v mnohých krajinách značnej popularite teší ešte aj v súčasnosti, kedy je medicína plná moderných vymožeností. Používa sa na liečbu závažných depresívnych stavov či pri pacientoch trpiacich bipolárnou poruchou.
Prvýkrát sa v psychiatrii začala elektrošoková liečba používať po roku 1930 v Taliansku a od tých čias sa aplikuje pri pestrej škále ťažkostí, a to napriek tomu, že do dnešného dňa odborníkom nie je celkom jasné, ako vlastne v mozgu človeka pôsobí. Samozrejme, v priebehu desiatok rokov sa našlo aj množstvo kritikov, ktorí elektrošokovú terapiu považovali skôr za spôsob mučenia ako za efektívnu liečebnú metódu.
Má zvláštnu minulosť
Elektrošoková liečba má zvláštnu minulosť. Lekári jej využívanie vnímali ako liečenie jedného ochorenia zámerným vyvolaním inej choroby. Inšpiráciou bolo zistenie, že neurosyfilis je možné vyliečiť zámerným infikovaním pacienta maláriou. V roku 1934 si maďarský neuropatológ a psychiater Ladislas J. Meduna všimol, že zámerným vyvolaním záchvatu je možné u pacientov, ktorí trpia psychiatrickým ochorením, zmierniť priebeh choroby (skôr ako sa podarilo vynájsť penicilín, horúčka vyvolaná maláriou zabíjala baktérie, ktoré zapríčiňovali neurosyfilis).
Meduna vpichol do svalu katatonickému pacientovi (pacient 4 roky strávil v nemocnici a nedokázal hovoriť, sám sa najesť a väčšinu času ani nechodil) gáfor, ktorý sa využíval ako mierne anestetikum a epileptogénne činidlo, teda látku, ktorá mala vyvolať záchvat. Aj keď efekt nebol viditeľný okamžite, po štyroch kolách takejto liečby sa stav pacienta výrazne zlepšil. Opäť začal komunikovať a dokázal sa samostatne aj najesť.
Spôsobov liečby bolo v tých časoch málo
Čo sa týka elektrošokovej terapie, využívala sa najmä pri liečbe psychotických porúch. V časoch, keď existovalo veľmi málo iných spôsobov liečby takýchto ochorení, je pochopiteľné, že vyvolala značný záujem. Počiatky liečby boli náročné. Medunova liečba neúčinkovala okamžite, pacient musel čakať niekoľko minút, počas ktorých bol jeho nervový systém preťažený, následkom čoho prežíval obrovskú psychickú hrôzu.
Vedci preto hľadali spôsob, ako proces urýchliť a zjednodušiť a jednou z možností bolo využitie elektrického prúdu. Elektrošokovú terapiu vykonávanú za pomoci elektriny testovali spočiatku na psoch. Jednu elektródu umiestnili do úst a druhú do análneho otvoru, táto metóda však u zvierat často zapríčinila srdcový infarkt a zabila ich. Vedci preto zvolili iný prístup a elektródy pripevnili k lebke.
Tulák sa zázračne vyliečil
Prvýkrát sa elektrošoková terapia testovala na ľuďoch v roku 1938, a to na 39-ročnom mužovi, ktorý sa potuloval po Ríme a trpel schizofréniou. Na 0,2 sekundy mu lekári do tela pustili 110 voltov, čím vyvolali záchvat. Procedúra bola opakovaná ešte desaťkrát, po liečbe bol však na tom muž o toľko lepšie, že sa mohol vrátiť domov k svojej rodine a aj do práce. Správy o novej metóde liečby psychotických porúch sa šírili rýchlo a metóda sa oficiálne začala na pacientoch používať už v roku 1940.
Lekári ju využívali nielen pri liečbe schizofrénie, ale aj depresie a testovali ju aj pri liečbe iných ťažkostí, vrátane kožných ochorení či žalúdočných vredov. Postupom rokov sa metóda upravovala a prispôsobovala potrebám pacientov. V roku 1944 sa dokonca podarilo skrátiť trvanie procedúry, a teda aj trvanie komplikácií, ku ktorým po zákroku dochádzalo, vrátane afázie (porucha rečových schopností) či kognitívnej otupenosti. V roku 1952 zas lekári začali počas elektrošokovej terapie prvýkrát využívať účinnú anestéziu.
Liečbu testovala na deťoch od troch rokov
Tak ako pri mnohých iných metódach, aj pri tejto sa našli ľudia, ktorí s ňou kruto experimentovali. Desivým príkladom je neuropsychiatrička Lauretta Benderová, ktorá v detskej psychiatrickej liečebni Bellevue experimentovala s elektrošokovou liečbou na deťoch od troch do dvanástich rokov. V tom čase sa na psychiatrické ochorenia nahliadalo inak ako dnes. Verilo sa, že ťažkosti sú zapríčinené napríklad nevhodnou výchovou.
Benderová okrem toho verila, že kognitívne schopnosti človeka sú nezávislé napríklad od jeho rasy. V tom čase množstvo psychológov a psychiatrov trvalo na tom, že ľudia tmavej pleti majú nižší intelekt ako belosi. V niektorých jej prácach sa však predsa len objavuje zmienka o tzv. rasovej primitivite. Benderová ale verila, že človek je komplikovaný súhrn rôznych častí. Rasa je len jedným malým kúskom skladačky, ktorý nás ovplyvňuje.
V knihe Testované na ľuďoch sa o tomto príbehu ešte dozviete:
- Ako vyzerali Benderovej kruté experimenty na deťoch?
- Prečo presedlala na testovanie LSD a ako to dopadlo?
- Ako je to s elektrošokovou liečbou v súčasnosti?
Nahlásiť chybu v článku