V extrémnych prípadoch vykonávajú na iných ľuďoch, ale aj na sebe bizarné experimenty, nad ktorými bežný človek len znechutene krúti hlavou. Dôkazom je chirurg John Hunter, ktorý v záujme vedy neváhal potierať svoj vlastný penis výtokom z penisu nakazeného pacienta.
Dejiny sú plné šialených vedcov
Dejiny sú plné šialených vedcov, ktorí boli ochotní robiť neuveriteľné veci len preto, aby dokázali svoju teóriu a presvedčili ľudí o pravdivosti svojich názorov. Napríklad, Nicholas Senn zachraňoval pacientov tak, že si do vlastného análneho otvoru napumpoval vodík. Claude Barlow svoje telo zámerne premenil na nádobu na prenášanie smrtiacich parazitov. O ňom sme priniesli aj samostatný článok.
Americký lekár Stubbins Ffirth zas vypil zvratky pacientov trpiacich žltou horúčkou, aby potvrdil svoju domnienku, že ochorenie nie je nákazlivé. Medzi šialených vedcov však môžeme jednoznačne zaradiť aj Johna Huntera.
John Hunter sa podľa portálu IFLScience narodil do chudobnej rodiny v roku 1728. Jeho starší brat William bol pôrodníkom, ako 20-ročný sa preto John presťahoval k nemu do Londýna. William mu umožnil študovať ľudské telá a ponoriť sa do hlbín anatómie priamo na pitevnom stole. Okrem brata Williama k jeho vzdelaniu prispeli aj významní a uznávaní odborníci William Cheselden a Percivall Pott, píše portál RCSENG.
V tom čase sa nekládol dôraz na to, aby mal človek titul alebo akékoľvek oficiálne vzdelanie z oblasti medicíny. Napriek tomu, že univerzitu nikdy nenavštevoval, sa z Huntera stal uznávaný chirurg a odborník na ľudskú anatómiu. Od roku 1754 pracoval v jednej z londýnskych nemocníc a v roku 1760 sa stal armádnym lekárom. Istý čas bol dokonca chirurgom kráľa Juraja III. Ako armádny lekár precestoval kus sveta. Tri roky strávil vo Francúzsku a nejaký čas pobudol aj v Portugalsku.
Za mŕtvoly neraz platil vykrádačom hrobov
Nebol obyčajným lekárom, neuspokojil sa len s ošetrovaním strelných poranení. Vždy hľadal nové, lepšie metódy, ako poraneným a chorým pomôcť. Po návrate zo svojich ciest sa rozhodol, že si otvorí súkromnú ambulanciu. Jeho kariéra vystrelila raketovým tempom. Čoskoro sa zaradil medzi najprestížnejších odborníkov z oblasti medicíny v Londýne. Dokonca sa stal lektorom a vo svojom dome, kde žil s manželkou a štyrmi deťmi, si založil akési vzdelávacie múzeum, a to napriek tomu, že po finančnej stránke nepatril k tým najlepšie ohodnoteným, píšu vo svojej správe Kelly Kapp a Glenn Talboy.
Napriek tomu, že na tom Hunter nebol finančne práve najlepšie, neváhal kvôli vlastnej zvedavosti zaplatiť za telá určené na pitvu viac peňazí, ako mal k dispozícii. Neraz sa dokonca uchýlil aj k vykrádaniu hrobov. Samozrejme, k tejto činnosti sa neznížil sám, vždy si zaplatil šikovného zlodeja, ktorý mu mŕtvolu z hrobu priniesol priamo k dverám.
Vo svojom dome si dokonca zriadil dva separátne vchody. Jeden „slušný“ pre študentov či návštevy a druhý práve na vnášanie nelegálne získaných mŕtvol. Aj kvôli tomu vznikla legenda, že práve Hunter a jeho dom inšpirovali spisovateľa Roberta L. Stevensona k tomu, aby napísal knihu Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda.
Do Hunterovej zbierky sa dokonca dostal aj Charles Byrne, obor, ktorý pôsobil v londýnskom cirkuse ako atrakcia (meral údajne viac ako 231 cm). Obával sa, že atrakciou bude aj po smrti. Skôr, ako zomrel, preto zaplatil za to, aby ho pochovali pri mori. Hunter však vyhral. Zlodejom zaplatil 500 libier, vďaka čomu v truhle skončilo len kamenie a Byrne skončil v Hunterovej anatomickej zbierke.
Chcel dokázať, že kvapavka a syfilis sú dve formy toho istého ochorenia
V čase, keď bol Hunter na vrchole svojej kariéry, Londýn trápili okrem iného aj nepríjemné venerologické ochorenia. Chirurg sa zaujímal aj o túto tému. Podľa neho totiž boli kvapavka a syfilis to isté ochorenie. Napriek odlišným symptómom sa totiž obe ochorenia pomenúvali rovnakým pojmom. Začali sa však objavovať názory, že by predsa len mohlo ísť o dve rôzne pohlavné choroby.
Hunter však trval na tom, že symptómy sa odlišujú len v závislosti od typu napadnutého tkaniva. Postrehol, že na pacientovom pohlavnom orgáne sa najprv objaví vyrážka, z ktorej vznikne tvrdý vred. Vred následne zmizne a o niekoľko týždňov sa objaví kožná vyrážka, bolesti hrdla a horúčka. Hunter veril, že ak pacient tieto príznaky prežije, môže sa z choroby celkom vyliečiť. Tento proces malo urýchliť aplikovanie ortuti na pokožku.
O pravdivosti svojich tvrdení bol presvedčený do takej miery, že bol ochotný sám si zámerne ochorenie spôsobiť. V roku 1767 sa do Hunterových rúk dostal pacient, ktorému z penisu vytekala žltá tekutina. Kým iní by videli chorého pacienta, ktorého je potrebné liečiť, Hunter videl jedinečnú príležitosť dokázať, že má pravdu. Na svojom penise vytvoril dve ranky, jednu na žaludi a jednu na predkožke. Odobral vzorku z pacientovho výtoku a aplikoval ho na vlastný penis.
Zabilo ho terciárne štádium syfilisu
V priebehu niekoľkých dní sa u Huntera začali objavovať prvé symptómy, ako napríklad bolesť, svrbenie a začervenanie. O niekoľko dní neskôr sa začali objavovať aj mimoriadne nepríjemné príznaky, ktoré sa v tom čase pripisovali kvapavke. Síce je to bizarné, no o niekoľko dní Hunter s radosťou konštatoval, že príznaky kvapavky podľa neho ustúpili a objavili sa symptómy syfilisu. Veril, že týmto sa mu skutočne podarilo dokázať, že kvapavka a syfilis sú dve formy toho istého ochorenia.
Ako informuje portál Healthline, dnes už je jasné, že sa Hunter mýlil. Ešte ďalších 50 rokov však množstvo ľudí verilo, že svojim prinajmenšom bizarným experimentom naozaj dokázal, že kvapavka a syfilis sú jedno ochorenie. Dokonca uverili aj tomu, že vredy stačí jednoducho vypáliť prudko jedovatou ortuťou. Prečo sa však u Huntera vyvinuli príznaky oboch ochorení? Odpoveď je celkom jednoduchá. A to preto, lebo pacient, ktorému odobral výtok z penisu, bol skutočne nakazený kvapavkou a aj syfilisom zároveň.
Aj keď teda chcel John Hunter posunúť medicínu vpred, urobil pravý opak. Svoju teóriu nedokázal, žiadneho pacienta z kvapavky ani syfilisu nevyliečil a sám si pre nič za nič spôsobil nie jedno, ale hneď dve nepríjemné pohlavné choroby naraz. Aj keď to občas niektorému šialenému vedcovi vyjde, John Hunter sa medzi nich nezaradil, jeho experiment nebol nijak užitočný, píše Dermatologic Disquisitions and Other Essays.
Navyše, práve syfilis ho napokon zabil. John Hunter zomrel v roku 1793 vo veku 65 rokov na následky aneuryzmy aorty. Pitva preukázala, že tú zapríčinilo práve terciárne štádium syfilisu. K tomuto štádiu môže dôjsť aj desiatky rokov po prvotnej nákaze a okrem iného môže zapríčiniť stratu zraku, sluchu, paralýzu, neurologické ťažkosti, ochorenia srdca, ako aj duševné ťažkosti, informuje CDC.
,_surgeon_and_anatomist._Oil_painting_Wellcome_M0008557.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku