Nezáleží na tom, či hráte futbal, florbal, volejbal robíte fitness, jógu alebo si chodíte zacvičiť raz za týždeň do posilky. Aj vy ste sa neraz stretli s malým či väčším úrazom, ktorý sa vám prihodil pri týchto činnostiach. K športu to určite patrí. O extrémnych športoch to platí dvojnásobne. Ak nejaký podobný šport robíte, určite viete, že bezpečnosť je to najdôležitejšie. Nie každý však na ňu kladie taký dôraz, aký je potrebný. Jazda na snowboarde či skateboarde bez prilby síce vyzerá skvele, no v niektorých prípadoch môže mať fatálne následky. Veď stačí aj neškodný pád a váš život sa môže otočiť naruby.
Opýtali sme sa preto 7 známych slovenských extrémnych športovcov vo svojom odbore na jednu otázku, na ktorú sme dostali nasledovné odpovede.
Naša otázka:
„Čo najhoršie sa ti stalo pri tvojom športe (zranenie, zážitok)? Dá sa takýmto zážitkom pri extrémnych športoch vyvarovať?“
Baša Števulová, bývalá profesionálna snowboardistka
Pri extrémnych športoch sú tie najhoršie zážitky z väčšej časti o zraneniach. V mojom prípade tomu nebolo inak. Avšak priznávam, že to bola moja chyba.
Mali sme vo Francúzsku fotenie a našla som si fakt mega spot. Bolo to pomerne dosť dlhé zábradlie, s takými plechovými schodmi, ktoré mali ešte aj mini ostne, aby sa na nich nešmýkalo. Mala som v hlave zopár trikov, ale hneď pri prvom pokuse som letela na schody. To by vôbec nevadilo, lebo som z nich chcela zísť na kraj a na sneh, avšak bol tam hrboľ, ktorý ma poslal rovno naspäť do zábradlia a hlavou som narazila do poslednej tyčky, ktorá ho držala. Keďže som nemala prilbu (bola to blbá zhoda náhod, keďže ju nosím stále), upadla som rovno do bezvedomia a v hlave som mala celkom peknú dieru. Mala som extrémne šťastie, že som sa nezabila, čo si veľmi dobre uvedomujem.
Myslím, že z toho vyplýva ponaučenie nielen pre mňa, ale pre všetkých, ktorí nad prilbou ešte stále premýšľajú.
Rišo Tury, profesionálny skateboardista
Asi ako u všetkých extrémnych športov sa zranenia stavajú. Vyvarovať sa tomu môžeme tak, že pred každým jazdením si dáte strečing, dobré je tiež posilňovanie, behanie či plávanie, pretože telo je potom viac silnejšie a odolnejšie voči pádom. Asi najdôležitejšie pri skateboardingu je naučiť sa padať ale ani to niekedy nepomáha vyhnúť sa zraneniu. Najlepšou prevenciou proti úrazom je určite používanie chráničov.
Medzi moje najhoršie zranenia patrí dvakrát zlomenina navikulárnej kostičky v zápästí. Po dlhodobých problémoch sa mi to už nezrastalo takže ma museli operovať a dať mi tam titanovú skrutku, ktorú mám na celý život. Ďalej rôzne vyvrtnuté členky, odrazené päty a momentálne aj tržná rana na nohe ako je píšťalová kosť, ktorú mi museli zašiť. Vytvorila sa mi tam ale krvná zrazenina a začalo to hnisať, takže mi to museli zas otvoriť, vyčistiť podtlakovou drenážou a znovu zašiť.
Pavol Urban – padaj.sk, reprezentant Slovenska v parašutizme
Skydivingu sa venujem 5 rokov. Za tú dobu som čo to poskákal a momentálne mám 1297 zoskokov. Za celú tú dobu som sa nestretol so žiadnym zlým zážitkom až na pár drobností.
No zrovna minulý rok sa mi počas tréningu na vysokorýchlostných padákoch podarilo nalomiť si píšťalu pri nešťastnom zoskoku. Všetko bolo v poriadku, no v poslednej časti pristátia som si nešťastne prisadol nohu. Prirovnal by som to k pošmyknutiu na suchej ceste. Ako som spomínal, mám množstvo zoskokov a denne sa stretávame s ľuďmi čo školíme na prvé zoskoky alebo skúsenými športovcami, ktorí svoje zoskoky vykonávajú bezpečne. Dokonca sa hovorí, že cesta na letisko a z letiska je nebezpečnejšia ako to, čo na letisku vykonávame. Vyvarovať nepríjemným zážitkom sa dá veľmi jednoducho. Treba ovládať perfektne teóriu, byť počas celého zoskoku sústredený, premýšľať a myslieť na riziká. Samozrejme byť o krok vpred a predvídať. Počtom zoskokov sa to zautomatizuje, a potom si užívame zoskoky stále viac a viac. Je to najlepšia droga.
Lukáš Hollý, parkourista
Všetci určite vnímajú Parkour ako veľmi extrémny šport, kde samozrejme podľa ľudí nesmú chýbať skoky medzi budovami alebo dvojité saltá. Na začiatok musím trošku objasniť, ako to funguje. V prvom rade to, čo vidíte, je väčšinou výsledok niekoľkých rokov tréningu. Veľkým skokom vždy predchádzajú tisícky opakovaní malých skokov. Veď predsa, človek sa nejde dobrovoľne zraniť. Keď sa dostanete do väčších výšok, psychika začne fungovať inak a práve preto sa začína od úrovne zeme. Bezpečnosť tu je na prvom mieste.
Čo sa týka mňa, musím si zaklopať, ale za 11 rokov tréningu som doposiaľ nemal žiadne väčšie zranenie. Všetko boli také parkourové „klasiky“ ako odreniny, narazené kolená, zápästia a pod. V podstate nič, čo by sa do pár týždňov nezregenerovalo. Všetko je to o príprave, či už fyzickej alebo psychickej. Osobne vnímam, že zranenia sa stávajú najčastejšie v dvoch prípadoch. Prvý je, keď sa človek nesústredí na daný skok alebo pohyb a druhý prípad nastáva, keď preceníme svoje sily a vrháme sa do niečoho, na čo ešte nie sme pripravení.
A presne to učím aj všetkých žiakov. Nie je macherstvo skočiť nejaký skok raz, ale umenie je skočiť ho stokrát, vždy rovnako, bezpečne a za každých podmienok (dážď, sneh, teplo atď.). Takže áno, zraneniam sa dá vyvarovať, ale koniec-koncov riziko môže každý vnímať inak. Pre niekoho to môže byť obyčajná chôdza a niekto iný sa cíti pohodlne pri stojke v 30 metroch. Všetko záleží od tréningu.
Peter Padúch, horolezec a inštruktor horolezectva
Každému z nás je známy fakt, že horolezectvo je vo všeobecnosti zaraďované medzi „nebezpečné športy“. Objektívne je treba konštatovať, že i pri najväčšej snahe minimalizovať nebezpečné situácie, ich existenciu v horolezectve nie je možné vylúčiť a náš šport je z tohto pohľadu pomerne exponovaný. Nebezpečných situácií je pri horolezectve takmer nespočetné množstvo, avšak je dôležité si uvedomiť, že vedomosti a dostatočná znalosť tejto problematiky nám slúžia k tomu, aby sme sa týmto situáciám vedeli, čo možno v najväčšej miere vyhnúť. Aby sme sa vyvarovali takýmto situáciám, je potrebné si uvedomiť, aké nebezpečenstvo nás obklopuje a čo nás môže v danej chvíli zastihnúť.
Príklad len jeden z množstva: Snehové podmienky vo Vysokých Tatrách nie sú ideálne a partia lezcov si preto vybrala ľahkú cestu, Gipsyho feratu, na Gerlachovský štít. Po dvoch dĺžkach ľahkého lezenia nasleduje zaistená časť cesty reťazami. Veď čo sa už len môže stať v takomto ľahkom teréne? Je toho dosť. Na konci reťazí lezec prekonáva posledný komín. Pretraverzuje ho a vylieza na nevýraznú vežičku. Poslednú „kramlu“ má na dosah, vychutnáva si to a popritom sa kochá priam neuveriteľnou scenériou umocnenou nádhernou inverziou. Pri načahovaní sa za poslednou „kramlou“ sa ale všetko mení a lezec nekontrolovateľne padá dole trojkovým komínom. Do teraz nikto nevie, prečo vlastne sa to stalo. Chyba? Náhoda? Nepozornosť? Netreba však zrejme ani dodávať, že na 30 m dĺžku má založené len jedno istenie. Veď „načo sa istiť v ľahkom teréne“? Po niekoľko metrovom páde s niekoľko násobnými saltami a neuveriteľnom náraze hlavou o skalu zrazu pád zastavuje lano (našťastie). Bilancia je v tomto prípade až priveľmi šťastná. Padajúci mal len: Narazené plece a oba lakte, pár odrenín, sedací úväz otlačený na páse, niekoľko dier na bunde a zničenú prilbu. (Nechcem si ani len predstaviť, ako by to dopadlo, keby lezec nepoužil to, čo má každý na sebe mať.) Istič: Narazené a rozťaté koleno. Vnútorné zranenia však nie sú viditeľné a pre nás laikov zväčša aj dosť ťažko rozpoznateľné. Preto sa obaja po krátkej kontrole stavu rozhodli zlaniť späť tou istou cestou ,aby horskáči mali čo najmenej roboty, ak sa stav zhorší a bude nutný ich zásah. Našťastie nebol.
Väčšina verejnosti považuje horolezectvo za veľmi rizikový šport a s veľkou obľubou je radený medzi „extrémne športy“. Aj keď riziká spojené s horolezectvom sú niekedy preceňované, mnoho ľudí riziko naopak podceňuje. Nebezpečenstvo pri horolezectve a pri pohybe v horách tu však vždy bolo, je a aj bude. Preto je dôležité venovať mu veľkú pozornosť a je nesmierne dôležité vedieť sa s ním čo v možno najväčšej miere vysporiadať. Aj keď nebezpečných situácií je pri lezení naozaj veľa, nik z nás to nerobí pre „adrenalín“, ale pre obdivovanie krás prírody.
Katarína Janečková, maliarka a wakeboardistka
Asi som mala zatiaľ šťastie, lebo najhoršie boli „len“ natrhnuté menisky a odlomený zub. Aj keď sa pri wakeboardingu padá do vody, tá sa vie v rýchlosti, ktorú pri trikoch naberiete, pri páde premeniť na tvrdý betón. Nebezpečné sú hlavne predné hrany, zadné hrany a pády na prekážkach.
Menisky som si natrhla pri „saltoidno-točivých“ pohyboch pri backrolle a zub som si vylomila kolenom o bradu pri dopade z airtricku, oboje počas súťaží. Dopady na vodu bývajú často veľkou záťažou na kolená, takmer všetci zapálení wakeboardisti nosia ortézy, ale očividne nás to od jazdenia neodrádza. Úplne sa vyvarovať zraneniam pri extrémnych športoch sa mi zdá takmer nemožné, ja osobne som sa ich snažila zminimalizovať dôsledným strečingom a rozcvičkou pred každým tréningom. Zvyknem si vždy dávať aspoň 5 kolečiek na rozohriatie predtým, než začnem skúšať triky. Helma a vesta sú samozrejmosťou.
Aďo Bujalko, BMX
Moja najhoršia skúsenosť s BMX bola asi operácia kolena a naprávanie zlomenej ruky. Obidve veci sa mi stali z backflipu (salta vzad). Ruku som si zlomil tak, že som sa snažil v backflipe dať barspin (pretočenie riadítok o 360°). Tento trik som predtým ešte nikdy nedával a nejako som neodhadol rýchlosť, trhol sa príliš rýchlo a pretočil som to. Spadol som si na ruku tak nešťastne, že keď som sa na ňu pozrel, mala tvar písmena S. Hneď sme išli na pohotovosť, kde mi ruku dvaja doktori naprávali. To bola fakt najhoršia bolesť, keď si tak na to teraz spomínam. Po tejto zlomenine som nemohol jazdiť asi 4 mesiace. Hneď ako som sa dal dokopy a začal jazdiť, som ten trik skúsil znova a tentokrát úspešne.
Vyvarovať sa takýmto zážitkom a zraneniam v tomto športe nedá. Dá sa jedine zmenšiť riziko tým, že mladí riders nebudú preceňovať svoje schopnosti, budú nosiť chrániče a hlavne prilbu. Zranenia proste k extrémnemu športu patria. BMX mi dalo strašne veľa dobrých zážitkov a spomienok, ktoré tie zlé zážitky a zranenia úplne v pokoji zatienia.
Cieľom tohto článku nebolo odradiť vás od športovania. Práve naopak. Šport je jedna z najlepších foriem odreagovania sa, no bezpečnosť a vaše zdravie musí byť vždy na prvom mieste. Myslite na to vždy, keď nebudete mať chuť dávať si prilbu či chrániče.
Nahlásiť chybu v článku