Ako každý jazyk, aj slovenčina sa vyvíja, no nie vždy a všade tým správnym smerom. Útočí na nás množstvo reklamných spotov a štýlov mediálnej komunikácie, no ani tie nie sú zárukou spisovnej slovenčiny.

Stať sa hercom, dabingovým hercom či dokonca dabingovým režisérom znie pre mnohých ako sen. Ako si sa k svojej práci dostal? Bola to náhoda alebo poctivá cesta kariérnej práce a štúdia?

Ja som od mala recitoval a keďže som aj veľakrát uspel a vyhral súťaže, čo dieťa motivuje, dostal som možnosť účinkovať aj v dramatickej družine v Slovenskom rozhlase. Odtiaľ sa tí najlepší dostali za mikrofón a aj do dabingu. A presne tam prišlo k môjmu prvému stretu s dabingom.

Jedna z mojich prvých úloh bol Postrach Denis alebo v rozhlase hlavná postava pastiera Santiaga z knižnej predlohy Alchymista. A potom to už šlo. Moji rodičia boli ale praktickí a poslali ma radšej na elektrotechnickú školu, aby som niečo vedel a nebol iba umelec bez remesla. Po skončení strednej som už šiel svojou cestou a skúsil VŠMU. Keďže ma dvakrát nevzali na herectvo, tak som skúsil réžiu a dramaturgiu, kde ma prijali.

Živíš sa teda tým, čo si vyštudoval. Popri dabovaní robíš aj moderátora a to nie len na veľkých festivaloch. Niekto iný s tvojou kariérou by možno nešiel robiť starejšieho na súkromnú akciu.

Po čase mi začal chýbať kontakt s ľuďmi a dabingová a televízna réžia ma dostatočne nenapĺňala, tak som začal aj moderovať. Začalo to organizovaním hereckých, dabingových, ale aj rodinných párty, kde sa ľudia vždy bavili, vždy radi prišli a tak som si povedal, keď viem urobiť program pre nich, tak to viem aj pre cudzích. Tak som začal moderovať festivaly, rôzne mestské podujatia, ale užívam si aj svadby či iné súkromné akcie.

Všetko je to o tej energii, ktorú mi ľudia spätne dávajú, ja to milujem. A moderátor si tiež musí vedieť zrežírovať a napísať približný scenár. Nie je to len o tom, aby si sa postavil za mikrofón a hovoril, čo ti napadne. Moderátor na mieru je fakt doslovný preklad toho, čo robím okrem réžie a dabingu. Veľakrát som robil aj novinára, aj režiséra či herca súčasne a zmena je občas fajn, nech to nie je stereotyp. Ako cesta do práce – raz na bajku, raz MHD, raz autom.

Ako sú na tom dnes mladí Slováci a celkovo Slováci so slovenčinou? Vieme rozprávať?

Sme na tom zle. Mnohí by vyslovili sloveso „sme“ so s nevediac, že sa spodobuje na z, čiže „zme“.  Ďalším dobrým príkladom je slovo „kvôli“, ktoré sa správne spodobuje na „gvôli“, nie „ku dverám, ale „gu dverám“. Faukálna detenzia a pravidlá slovenského pravopisu sú ozaj iba ozdoba v škole.

Najmä pri reklamách, spotoch v televízii, kde veľa toho robia naši českí susedia, ktorí si myslia, že vedia po slovensky. No hrôza. A navyše množstvo ľudí za mikrofónom kdekoľvek nevie vôbec intonovať a to znamená, že ani nevedia dávať správny dôraz. A niekedy sú to, žiaľ, aj herci, ktorých poznáme z televíznych obrazoviek.

Aké najčastejšie chyby robíme?

Nevieme vyslovovať, nevieme spodobovať, nerozprávame, iba si píšeme cez mobily a zabúdame na to, za čo naši predkovia a Ľudovít Štúr tak vytrvalo bojovali. Nie sme hrdí, že sme Slováci a že máme jeden z najťažších jazykov sveta, ktorý je pre nás ten top. Neodsudzujem angličtinu, ale aby sme ju všade uprednostňovali? Chýba nám hrdosť. Nemec aj keď vie, tak málokedy hovorí vo svojej krajine anglicky aj na turistov.

Aký máš názor na momentálne moderné platformy, ktoré ovplyvňujú a tvoria verejnú mienku?

Zachytil som, že momentálne je veľmi populárna aplikácia TikTok a nie som z nej veľmi nadšený. Deti a mladí nevzdelávajú a posúvajú v tom, v čom majú potenciál a talent, ale idú po vzore YouTuberov, ktorí ich toho veru veľa nenaučia, pretože každý jeden ich príspevok je tendenčný.

Tlačí sa sem západny smer, ktorý nie vždy je ten správny, na čo zabúdame. A mladým veľa netreba, tí chcú vyskúšať všetko. Je na rodičoch a na nás dospelých, aby sme menili mienku cez platformy a média. Ale ak bude prízemná reality show najsledovanejším programom, tak sa treba zamyslieť nad tým, čo tvorí základ Slovenska. A tiež nesmiem zabudnúť opomenúť to, ako sme znevážili učiteľské autority, ktoré sme si ešte my museli extra vážiť.

Učitelia sa dnes často boja vôbec niečo povedať, lebo všetko sa dá otočiť v ich neprospech. A práve učiteľ bol vždy tým, ktorý našu mienku ovplyvňoval, naše myslenie inšpiroval a udával mu správny smer.

Spomínal si, že ani známi herci z televíznych obrazoviek nie sú za mikrofónom v dabingovom štúdiu vždy perfektní. Aké sú teda najčastejšie chyby hercov pri dabovaní?

Nesústredia sa a mnohí málo trénujú alebo nečítajú nahlas. Zabúdajú, že tak ako spev, tak aj rozprávanie a prejav treba trénovať a cibriť.

V čom je dabing iný od klasického herectva?

Počas dabovania sa každú sekundu menia emócie a dabingový herec často nedabuje film od začiatku do konca, takže musí byť pripravený na rýchle zmeny polôh. V jednej sa pred pár sekundami hádal a kričal a v ďalšej pasáži sa bozkáva alebo sa smeje ako blázon. Musí veľmi dobre a rýchlo čítať, keďže sa množstvo dialógov s profi dablérmi nahráva na prvú ostrú a to ten text predtým vôbec nevideli a nemali ani doma.

A je to o presnej kópii postavy, ktorú herec dabuje. Musí ju kopírovať aj výrazom, čo vlastne učím aj vo svojej dabingovej škole, kde je to podávané zábavno-náučnou formou. Inak musím spomenúť, že na dabingu si veľmi vážim, že veľakrát ku mne prídu ozajstní profesionáli, ale vždy sa ochotne nechajú formovať do polohy, v ktorej ich ako režisér chcem mať.

Kolujú reči, že dabingový herec veľa nezarobí. Myslíš, že je dabovanie dnes spravodlivo odmeňované?

Je to, žiaľ, pravda. Naozaj je to slabo platené. Honorár sa za 30 rokov vôbec nezmenil a čo je horšie, režisérovi klesol o 50 %. Takže je to ozaj smutné, keďže nároky stúpajú, ale honoráre klesajú. A to sa týka aj tantiemov za reprízované diela. Najmä v komerčných televíziách je to nevymáhateľné.

Dabing sa robí oveľa rýchlejšie, no pre mňa ako režiséra je to oveľa náročnejšie a robím to za malý honorár. V tomto úprimne závidím starším kolegom a ich „zlatej ére“. Ale keďže dnes treba mať viac možností, tak s tým asi veľa ako jednotlivci neurobíme.

Tak už si nám povedal o globálnej slovenčine, ale čo slovenčina v médiách?

Množstvo ľudí nemá vzdelanie na to, aby robili v médiách a potom vidíme výsledok. Všetci sa navzájom v neistote kopírujú bez dodania duše a obsahu a každý každého vykráda.

Nechcem pôsobiť kriticky, no tiež som zažil pár rokov novinárčinu a mnohí kolegovia až v praxi zistili, o čom táto práca je. Printové média znesú viac ako prejav pred kamerou, kedy počuť, kto vie a ovláda slovenčinu nielen písmom.

Naše písmeno R nie je na výslovnosť jednoduché a mnoho ľudí s ním má problém. Dá sa bojovať s vrodenými rečovými chybami?

Mnohokrát dá, jasné, že račkujúceho človeka nezmením, ale je to tiež o pravidelnom tréningu a hlasnom čítaní, tiež o odbúravaní trémy a tej takzvanej „guči v krku“. Dá sa to, dôkazom je aj množstvo ľudí na mojich kurzoch, ktorí sa naučili a odstránili svoje jazykovej zlozvyky či šušlanie.

Každého hlas je iný a špecifický a to sa týka aj výrazu, takže každý si príde v dabingu na svoje. Mojou zásadou v dabingu je, aby hlas bol dobrý a hlavne hovorový. Síce som hore obhajoval spisovnú slovenčinu, ale niekedy je potrebné využiť hovorové slovo, aby som dosiahol autentickosť.

Pozri aj:

Školská psychologička o sociálnych sieťach: Ak niekomu zrazu nepribudne na novú fotografiu lajk, môže sa…