Bývalý prezident Spojených štátov amerických George H. W. Bush v mladosti pôsobil ako vojenský pilot. Je o ňom známe, že prežil bombardovanie, no mohol sa stať obeťou kanibalov. Napokon mal však obrovské šťastie a prežil.
V článku sa dozviete aj:
- ako sa posádka stala obeťou kanibalizmu;
- prečo sa George Bush vyhol neuveriteľnému trýzneniu;
- aké zverstvá páchali na vojakoch;
- kto navrhol, aby dôstojníkov zjedli.
Predtým, ako sa stal 41. prezidentom Spojených štátov amerických, musel bojovať o svoj holý život. Smrti unikol len o vlások, aj napriek tomu, že mnohí piloti z jeho posádky také šťastie nemali.
Reč je o bývalom prezidentovi USA Georgovi Bushovi. Ako 20-ročný sa takmer stal obeťou Čičidžimského incidentu počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Po tom, čo absolvoval úspešný výcvik, sa stal najmladším letcom amerického námorníctva a bol pridelený ako pilot trojmiestneho torpédového bombardéra Avenger v Pacifiku.
Na úsvite 2. septembra 1944 skupina deviatich amerických pilotov bojujúcich v Tichom oceáne počas druhej svetovej vojny vzlietla. Bohužiaľ, nepriatelia zostrelili ich lietadlá a boli nútení núdzovo pristáť. To však ešte netušili, že neprežijú, aj keď sa pred nepriateľom zachránili. Prežiť dokázal iba jediný človek z tejto posádky. Zvyšok letcov mučili, zabili a neskôr zjedli japonskí dôstojníci, uvádza portál All Thats Interesting.
Smrti unikol dokonca dvakrát
V júni 1944 americké jednotky obkľúčili ostrov Čičidžima a začali posielať pilotov, aby zničili rádiovú vežu. Japonci však zvádzali zúrivý boj. Ostrov strážilo 25-tisíc japonských vojakov, pričom jeho protilietadlový obranný systém mohol roztrhať americké lietadlá na kusy.
V septembri sa Američania pokúšali ostrov obsadiť opäť. V skupine mužov, ktorí mali v to ráno letieť, bol aj jeden z najmladších vojakov amerického námorníctva, 20-ročný George H. W. Bush. V to ráno okolo 7:15 vzlietol, pričom v kabíne lietadla sa s ním nachádzali aj ďalší dvaja muži – William G. White, známy ako „Ted“ a John „Del“ Delaney, uvádza Washington Post. Všetci traja dúfali, že tentoraz sa im podarí zlikvidovať rádiovú vežu Čičidžima.
Japonci sa však statočne bránili, pričom po hodine zostrelili lietadlo, ktoré pilotoval práve Bush. „Lietadlo horelo,“ uviedol neskôr. „Kokpit sa začínal plniť dymom. Myslel som si, že vybuchne.“ Napriek tomu pokračoval v lietaní – zhodil dve bomby na rádiovú vežu a potom vyletel späť k otvorenému oceánu, pričom sa chcel dostať čo najďalej od ostrova Čičidžima.
Bohužiaľ, lietadlo začalo klesať, takže celá posádka bola nútená zoskočiť dole. Prežil iba on, jeden z ďalších mužov nedokázal rozprestrieť padák, druhý nebol schopný skočiť z lietadla. Bush s hrôzou sledoval, ako sa lietadlo s ním zrútilo do oceánu.
Budúci prezident Spojených štátov v ten deň unikol osudu ôsmich ďalších pilotov. Ako George H. W. Bush, aj množstvo ďalších amerických pilotov bolo nútených opustiť svoje lietadlá a pristáť na súši. Na rozdiel od Busha ich v Čičidžime okamžite zajali japonskí kanibali.
Generál ich k tomu vyburcoval
Letcov, ktorí ledva prežili pád, na ostrove Čičidžima mučili, bili a nakoniec zabili. Dovedna ich obetovali osem, pričom štyroch z nich zjedli. Poručík Yoshio Tachibana vydal svojim jedenástim japonským vojenským príslušníkom rozkaz, aby úbohým zajatcom sťali hlavy. Ďalších zabili nabrúsenými bambusovými kopijami. Jedného dokonca ubili na smrť.
Smrťou vojakov sa toto trápenie neskončilo. Skutočná hrôza incidentu v Čičidžime sa však začala až vtedy, keď boli muži mŕtvi. Aby zverstiev nebolo málo, krátko po poprave jedného z väzňov japonský generál Yoshio Tachibana v opitosti navrhol vykopať jedno z tiel a skonzumovať ho. Okrem toho tiež trval na tom, aby každý ukázal, že má „dosť bojovného ducha na to, aby zjedol ľudské mäso“, uvádza dokument americkej vojenskej univerzity Marine Corps.
Možno tušíte, ako to všetko dopadlo. Vojakov rozrezali, vybrali im pečeň, odrezali stehno a mäso podávali japonským dôstojníkom so sójovou omáčkou a zeleninou spolu s horúcim saké. Admirál Kinizo Mori neskôr vypovedal, že kuchár „nechal pečeň prepichnúť bambusovými palicami a podával ju v sójovej omáčke so zeleninou“, uvádza portál Business Insider.
Sám seba sa pýtal, prečo prežil
V tom čase sa George Bush nachádzal ďalej od ostrova, keď vyskočil zo svojho lietadla. Vo vode plával štyri hodiny, pričom pred Japoncami ho chránili americké lietadlá a z vody ho vytiahla ponorka USS Finback, ktorá sa vynorila priamo pred ním. Na palube pomáhal pri záchrane ďalších zostrelených pilotov. Strávil tu jeden mesiac, neskôr sa stal pilotom lietadlovej lode Námorníctva Spojených štátov amerických USS San Jacinto.
Počas svojej služby v druhej svetovej vojne získal armádne vyznamenanie Distinguished Flying Cross za statočnosť v akcii, ktoré sa v Spojených štátoch udeľuje dôstojníkom alebo príslušníkom mužstva ozbrojených síl. Okrem toho sa stal držiteľom troch leteckých medailí.
O osude leteckej jednotky dlhé roky nič netušil
Do roku 2003 George Bush o nešťastí, ktoré postihlo jeho kolegov, nič netušil. Pred svojou smrťou v roku 2018 počas rozhovoru pre CNN premýšľal o tom, čo by sa mohlo stať v osudný deň.
„Zaujímalo by ma, či som mohol urobiť niečo inak,“ povedal. „Prečo ja? Prečo som požehnaný? Prečo som ešte nažive?“ pýtal sa, narážajúc na smrť ďalších vojakov, ktorí sa stali obeťami kanibalizmu. Sám napokon skonal 30. novembra 2018 vo veku 94 rokov.
Hoci japonskí dôstojníci zodpovední za incident v Čičidžime neskôr priznali svoje činy na súdnych procesoch s vojnovými zločinmi na Guame, rodiny amerických vojakov nevedeli, čo sa stalo s ich synmi. V obave, že by pravda spôsobila ďalšiu traumu už smútiacim rodinám, označili záznamy o posledných dňoch vojakov za „prísne tajné“.
Pravda o ich smrti vyšla najavo až vtedy, keď James Bradley vydal v roku 2003 svoju knihu Flyboys: A True Story of Courage. Po jej vydaní verejnosť čelila pravde o tom, čo sa stalo so zosnulými pilotmi – a ako tesne sa americký prezident vyhol podobnému osudu.
Major Sueo Matoba patriaci medzi dôstojníkov, ktorí zjedli amerických vojakov, neskôr svoje činy obhajoval. Tvrdil, že letcov zjedli jednoducho preto, lebo boli nesmierne hladní.
„K týmto incidentom došlo, keď Japonsko stretávala porážka za porážkou,“ trval na svojom. „Personál bol rozrušený a trápil ho nekontrolovateľný hnev… Boli sme hladní. Sotva viem, čo sa stalo potom. Naozaj sme neboli kanibali.“
Nakoniec stíhali asi 30 japonských vojakov, keď prípad vyšetrili v roku 1947 ako vojnový zločin. Niektorých odsúdili na doživotie, zatiaľ čo iných obesili.
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku