Lance Armstrong, Andre Agassi či Asafa Powell patrili medzi najlepších športovcov na svete nielen vo svojej oblasti – ak neboli rovno najlepší. Chceli však patriť ešte vyššie, bohužiaľ, použitím nepovolenej cesty. Počas svojich najlepších rokov kariéry siahli na užívanie rozličných látok podporujúcich výkon, pričom v domnienke, že nebudú nikdy odhalení, oklamali a sklamali množstvo svojich priaznivcov po celom svete, ale čo je dôležitejšie, aj samých seba. Že ujde svojmu trestu, si myslel aj nádejný uzbecký reprezentant vo voľnom zápasení. Jeho zaujímavý príbeh, na konci ktorého zostala iba veľká hanba, je exemplárnym príkladom toho, že s užívaním dopingu na najvyšších podujatiach sa neradno zahrávať.

Soslan Tigiev je pôvodne Rusom osetskej národnosti. S napĺňaním svojho sna, stať sa profesionálnym zápasníkom, začal vo svojich štrnástich rokoch spoločne s dvojčaťom Batradzom. Po tom, čo sa nedokázal presadiť v ruskej seniorskej reprezentácii, prijal od roku 2005 jedinečnú možnosť štartovať za Uzbekistan. A tu sa začína príbeh, ktorý by mohol byť pokojne podkladom pre filmový scenár.

Žil si svoj sen a popritom ladil formu na prvú veľkú športovú udalosť. Do svetového kolotoča v seniorskom zápasení vstúpil hneď po prijatí uzbeckého občianstva na ázijských majstrovstvách v zápasení. V čínskom Wuhane získal striebro. V roku 2006 sa zúčastnil veľkolepých Ázijských hier v katarskej Dohe i majstrovstiev sveta v čínskom Guangzhou. Obidve účasti ukončil ziskom medaily s bronzovým leskom. Pre ambiciózneho 23-ročného Soslana to bolo obrovské zadosťučinenie. O rok na to vyšperkoval svoju formu ešte viac a premenil ju v zlato na Svetovom pohári v zápasení, ktorý sa konal v sibírskom Krasnojarsku.

Povzbudený úspechmi začal Soslan premýšľať nad najvyššou métou. S otvorenou náručou na neho čakali olympijské hry v Pekingu, na ktoré sa bez problémov kvalifikoval. Vo svojej velterovej kategórii do 74 kg si viedol skvele, keď až vo finále podľahol ruskému reprezentantovi. Zo striebornej medaily v ťažkej hmotnostnej kategórii sa radoval aj jeho starší brat Tajmuraz, ktorý reprezentuje Kazachstan. Po miernom sklamaní z prehry sa Soslan športovo odmlčal, aj keď vyhral medzinárodný turnaj v Baku i Odesse. Vrátil sa až v roku 2012, kedy začal premýšľať nad svojou druhou olympijskou účasťou – pre tentokrát v Londýne.

Zatiaľ úplne bežný príbeh športovca nabral na kontúrach po úspešnej kvalifikácii na toto podujatie. Soslan dobre vedel, že už nie je najmladší, no i tak si chcel vybojovať vysnívané zlato. Žiaľ, opäť sa dostavil neúspech, ak sa tak dá zisk bronzu vôbec nazvať, keď pre tento raz nestačil na Maďara. Jeho radosť z druhej medaily však trvala len do doby, kým vyšla najavo jeho dopingová skúška. Za použitie silného stimulantu na zvýšenie energetickej úrovne mu bronz hanebne odobrali a zakázali mu akékoľvek športové súťaženie na medzinárodnej úrovni. Pre Soslana v najlepšom veku to bola hotová tragédia. Trest od medzinárodného olympijského výboru mu vypršal v roku 2015, no teraz prišla pre súťaživého Uzbeka ďalšia zlá správa. Po pretestovaní viac než tisíc vzoriek z olympiády v Pekingu, mu po zistenom užití steroidu odobrali aj striebro z Pekingu. A ako sa hovorí, čo je v rodine, to v nej aj zostane. Jeho brat Taimuraz mal totižto tiež pozitívny nález.

A tak sa aj o osem rokov dočkali iní športovci spravodlivosti a Soslan Tigiev bude až po koniec svojho života žiť s nálepkou podvodníka, ktorý oklamal celý svet. 

Interez.sk (Dušan Farbula),viralthread.com