Dnes je už známy fakt, že to tak nie je a že schizofrénia sa prejavuje pestrou škálou symptómov. Odborníci však ešte stále nevedia o tomto ochorení úplne všetko a do istej miery je naďalej záhadou. A zatiaľ čo v súčasnosti robia lekári všetko pre to, aby pacientom trpiacim schizofréniou pomohli žiť normálnym životom, v minulosti sa na nich vykonávali kruté, neľudské experimenty.
Dôkazom je experiment, ktorý na pacientoch trpiacich schizofréniou vykonala Kalifornská univerzita v Los Angeles (UCLA). Experiment začal okolo roku 1983. Za jeho autorov sa považujú psychiater Michael Gitlin a psychológ Keith H. Nuechterlein, hoci sa na nej podieľalo viacero ďalších odborníkov. Štúdia bola rozdelená na dve fázy, pričom vedci sa zaujímali najmä o pacientov, u ktorých došlo k prvej psychotickej epizóde najneskôr dva roky pred začatím experimentu.
V rámci prvej z nich Gitlin a Nuechterlein podávali pacientom trpiacim schizofréniou štandardnú dávku Prolixinu, lieku, ktorý pôsobí ako antipsychotikum. Dúfali, že takýmto spôsobom sa im podarí dosiahnuť mentálnu stabilitu pacientov. Tí užívali liek po dobu najmenej jedného roka, pričom každé dva týždne sa mali dostaviť na kliniku a absolvovať skupinovú terapiu, ale tiež sedenie so sociálnym pracovníkom a psychiatrom.
Čo sa stane, keď pacient prestane brať lieky?
V rámci druhej fázy odborníci požiadali pacientov, aby lieky vysadili. Ich cieľom bolo pozorovať, ako sa budú u každého z nich postupne rozvíjať a zhoršovať príznaky schizofrénie. Vedci sa snažili odhaliť faktory, ktoré by im pomohli predvídať, ako sa bude meniť stav pacienta po vysadení liekov, ako sa bude pacient správať v spoločnosti a či bude zvládať prácu, ale aj bežný život.
Samozrejme, Gitlin a Nuechterlein tvrdili, že sú pripravení včas zasiahnuť a pacientovi opäť nasadiť liečbu v prípade, že by sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil. Prirodzene, za predpokladu, že pacient bude s liečbou súhlasiť. Akosi však pozabudli na to, že pacient v stave psychózy si svoju momentálnu situáciu zväčša neuvedomuje, môže si teda mylne myslieť, že liečbu nepotrebuje, a z tohto dôvodu ju odmietnuť.
Môžu prekonať psychotické epizódy aj bez liekov?
Nuechterleina a Gitlina najviac zaujímalo, aké faktory ovplyvňujú to, ako sa pacient zaradí do spoločnosti po tom, čo bol hospitalizovaný po psychotickej epizóde. Skúmali, ktorí pacienti budú ochotne spolupracovať a pokračovať v liečbe a, naopak, čo zvyšuje pravdepodobnosť toho, že pacient po psychotickej epizóde či po prekonaní vedľajších účinkov nasadených liekov odmietne lekára navštevovať.
Okrem toho sa výskumníci snažili zistiť, či je možné, aby sa niektorým pacientom darilo lepšie bez antipsychotickej liečby, prípadne čo je možné urobiť pre to, aby pacient lieky nepotreboval a zvládal ochorenie aj bez nich. Rátali s tým, že u niektorých pacientov k relapsu určite dôjde. Očakávali, že takí pacienti sa budú správať agresívne, zvláštne, budú depresívni, budú mať samovražedné myšlienky, budú zanedbávať osobnú hygienu, objavia sa u nich bludy, poruchy spánku, nesúvislé a bizarné myšlienkové pochody a halucinácie či ďalšie príznaky schizofrénie. Nevedeli však, kedy sa tieto príznaky objavia a aké závažné budú.
Gregory Aller chcel zavraždiť prezidenta, na svoju mamu zaútočil nožom
Jedným z pacientov, ktorí sa experimentu zúčastnili, bol aj Gregory Aller. V čase, keď sa stal súčasťou štúdie, bol vysokoškolským študentom, no popri štúdiu si privyrábal a chodil do práce. Prvýkrát sa u neho schizofrénia naplno prejavila, keď mal dvadsaťštyri rokov. Svojim rodičom tvrdil, že ho oslovili mimozemšťania a prezradili mu, že sa raz stane prezidentom Spojených štátov amerických. Samozrejme, Gregoryho rodičia, Gloria a Robert Allerovci, chceli svojmu synovi pomôcť, chceli pre neho len to najlepšie, a preto ho do programu UCLA sami prihlásili.
Podobne ako ďalším pacientom, aj Gregorymu bolo v prvej fáze experimentu podávané antipsychotikum Prolixin, aby sa jeho zdravotný stav stabilizoval. Po čase ho požiadali, aby lieky prestal užívať, aj keď bolo nad slnko jasnejšie, že to nemôže dopadnúť dobre. Vedci ani nemuseli dlho čakať, čoskoro sa začali naplno prejavovať Allerove symptómy. Pochopiteľne, jeho rodina si robila starosti. Rodičia s hrôzou sledovali, ako sa zdravotný stav ich syna každým dňom čoraz viac zhoršuje. Aller trpel bludmi a úplne strácal kontakt s realitou.
Blúznil, že ho prenasledujú tajní agenti
Bol manický a hyperaktívny, počas niektorých nocí takmer vôbec nespal. Myslel si, že ho na každom kroku prenasledujú tajní agenti; blúznil, že mu na tele rastie tretia noha, ba dokonca sa vydal stopom do Washingtonu s plánom spáchať atentát na vtedajšieho prezidenta. Na cestu sa ale vybral len s niekoľkými dolármi vo vrecku, takže sa dostal iba na okraj Los Angeles, a keď sa mu peniaze minuli, zavolal svojmu otcovi, aby ho prišiel vyzdvihnúť. Gregory sa správal úplne nevypočítateľne, a to aj voči svojej rodine. Svojmu otcovi sa vyhrážal, že ho zabije, a mamu ohrozoval mäsiarskym nožom.
Vedcov kontaktovali niekoľkokrát, avšak bez úspechu. Keď napokon odborníci pristali, že sa na Gregoryho znova pozrú, mladý muž bol na tom už veľmi zle; bol paranoidný, a keď sa ho opýtali, či potrebuje liečbu, odpovedal, že nie. Ešte niekoľko mesiacov sa absolútne nič nedialo. Aller dostal liečbu až vtedy, keď ho otec osobne vzal do nemocnice a lekárov prinútil, aby konečne zasiahli a jeho synovi pomohli. Časom sa Gregory opäť vrátil domov k svojej rodine, ale už nikdy nebol taký, akého ho poznali predtým.
V knihe Testované na ľuďoch sa o tomto príbehu ešte dozviete:
- Aký osud postihol ďalšieho účastníka experimentu, Antonia „Tony“ Lamadrida?
- Ako dopadla žaloba, ktorú podali rodiny účastníkov experimentu?
- Ako vedci svoje konanie obhajovali?
Nahlásiť chybu v článku