Na ďalekom ruskom východe leží v Jakutskej republike dedinka Ojmiakon. Žije tu len niekoľko stoviek obyvateľov a nebyť pamätného dňa, od ktorého ubehlo už takmer sto rokov, toto miesto by okrem miestnych zrejme nikto ani nepoznal. V roku 1926 však v Ojmiakone namerali -71,2°C a sibírska dedinka sa tak stala najchladnejším trvalo osídleným miestom na svete. A práve sem sa z mesta Jakutsk vybral aj Slovák Jozef Krajňák. Možno ako prvý v histórii do Ojmiakonu stopoval.
Jozef Krajňák pochádza z Giraltoviec a so stopovaním má už dlhoročné skúsenosti. Napriek tomu bola cesta do najchladnejšej obce sveta výzva aj pre neho. Cestoval totiž v zime, kedy tu teploty pravidelne klesajú pod -50°C, často prekračujú -60°C a občas sa priblížia aj k -70°C. Počas leta teplota stúpa aj o 100°C, kedy sa počas najteplejších dní môže priblížiť až k 30°C. Aby týchto extrémov nebolo málo, Jozef cestoval celkom sám, nayvše stopom.
Ojmiakon je označovaný za najchladnejšie trvalo osídlené ľudské sídlo na svete. Čo ťa viedlo k tomu, že si ho chcel vidieť na vlastné oči?
Zvedavosť, prirodzene. Ojmiakon je tiež najchladnejšie miesto, kde sa dá dostať legálne, teda len s platnými ruskými vízami. Sú aj chladnejšie a extrémnejšie miesta, tam je však nutná technika, zložitá logistika, povolenia a podobne. Ojmiakon je prakticky možné navštíviť rovnako ako každú inú turistickú destináciu. Pravdaže, je nutné sa dobre obliecť.
V súčasnosti turistické odvetvie ponúka najrozličnejšie zážitky, celkom určite aj výlety do Ojmiakonu, ktorý sa v posledných rokoch stal, aj keď netradičnou, predsa len turistickou atrakciou. Prečo si sa však rozhodol na najchladnejšie miesto cestovať celkom sám?
Do Ruska som sa tentokrát vybral sám, lebo som vedel, že predo mnou je dobrodružstvo, ktoré je ťažké plánovať a teda zaručiť prípadnú bezpečnosť. V každom meste som však spoznal miestnych ľudí a ďalších cestovateľov, s ktorými som trávil čas a spoznával ich krajinu. Plán bol dokonca stopovať do Ojmiakonu vo dvojici, keďže jeden Kórejec ho chcel navštíviť stopom tiež. Deň pred štartom to však odvolal, tak som šiel sám. Prekvapilo ma, že aj veľa miestnych na tomto mieste nikdy nebolo. Dostať sa tam je totiž celkom nákladné.
Aby toho nebolo málo, rozhodol si sa do Ojmiakonu stopovať. Neprišlo ti to v teplotách klesajúcich k –50°C ako životu nebezpečné a nebolo by vlastne lepšie vydať sa na toto dobrodružstvo mimo zimného obdobia?
Mal som pred tým veľký rešpekt. Hlavne po tom, čo som sa dozvedel, že aj pre miestnych je to dosť extrémne miesto. Z toho dôvodu to aj cestovateľ z Kórei nakoniec odvolal. V lete je to však úplne iný svet. Cesta je v horšom stave, je tam veľa medveďov a čo mne vadí najviac – komáre. Radšej zimu. Stačí sa dobre obliecť.
Máš so stopovaním aj nejaké predchádzajúce skúsenosti?
Stopom som sám prešiel napríklad Čínu, Uzbekistan, Kyrgystan a Mexiko. Obvykle cestujem bez stanu, takže som vždy musel dobre plánovať cestu, aby som nikde neostal visieť a pravdepodobne tieto skúsenosti mi pomohli pri stopovaní v Rusku.
Predchádzala tvojej ceste nejaká špeciálna fyzická či psychická príprava? Predsa len, Slováci na takéto teplotné extrémy zvyknutí nie sú…
Fyzicky som sa nepripravoval. Cestovanie stopom je hlavne o psychickom naladení, neprepadnúť ťažkým myšlienkam, samote, strachu či odmietnutí a ísť za svojím cieľom. Voči tak silným mrazom nie sú odolní ani miestni, no ako oni sami hovoria, vedia sa pred chladom dobre chrániť.
Čo si si na túto expedíciu zobral? Nakúpil si si špeciálne oblečenie a vybavenie alebo ti postačili aj veci, ktoré používaš bežne?
Je tam nízka vzdušná vlhkosť a bezvetrie. Netreba teda žiadne expedičné vybavenie. Postačí dobrá izolácia. Syntetické materiály praskajú. Vlna je najlepšia. Chcel som sa cítiť slobodne. Pôvodný plán bol pokračovať ďalej do Ázie, a tak som nechcel nakúpiť drahé oblečenie, ktoré budem musieť so sebou ďalej zbytočne nosiť. Výborne mi poslúžil starý vlnený sveter. Bundu som mal takú istú, v akej chodím bežne po meste. Nič expedičné.
Dokopy som mal teda 7 vrstiev oblečenia na tele, 3 vrstvy na nohách a 2 vrstvy thermo ponožiek. Problém však boli topánky. Nemal som ešte skúsenosti s takou zimou, no viem, že v oblasti miestni nosia tak zvané „Unty“. Tie sa mi podarilo zohnať na Ukrajine. Boli teplé, ale na cestovanie veľké a nepraktické. Tak som vyrazil v klasických robotníckych topánkach na zimu. Fungovali výborne.
Ako na tvoje plány reagovali tvoji známi, či ľudia, ktorým si na začiatku svojej cesty v Jakutsku oznámil, aký je tvoj cieľ?
Som opatrný hovoriť o plánoch, ktoré vo mne vzbudzujú rešpekt. V Jakutsku som sa však zdôveril miestnym, inak to ani nešlo, keďže som u nich býval. Môj zámer ich zaujal, držali mi palce. Táto vzdialená časť sveta má svoje čaro, miestni vedia o každom cudzincovi, ktorý sa na cestu kostí vyberie. Zdieľajú sa polohy, ľudia si navzájom píšu. Miestni podporujú cestovateľov, ktorý sem chodia prakticky z celého sveta. Je to v podstate taká komunita a som rád, že som mal možnosť byť jej súčasťou.
Ako vlastne vyzerá cesta do Ojmiakonu? Zrejme nepôjde o žiadny hlavný ťah. Nachádzajú sa po ceste dediny, čerpacie stanice, hotely či reštaurácie?
Prvých 400 km od Jakutska je na ceste celkom rušno. Nie je problém nájsť čerpaciu stanicu či reštauráciu, keďže je na trase niekoľko dedín. Ďalších 400 km však nie je nič, ani benzínová pumpa, ani motorest a teda žiaden zdroj tepla. Posledných 200 km do Ojmiakonu sa ide lesnou cestou. Prejde tam tak pár áut za deň, cez víkend ani jedno.
Ako dlho si musel v priemere stopovať, aby si zastihol niekoho, kto ťa odvezie? A načo si popri tom v tej treskúcej zime myslel?
Najviac som čakal vonku 6 hodín. Najmenej 5 minút v teplej kaviarni, kde som sa dal do reči s miestnymi. Nikdy nevsádzam všetko na jednu kartu, vždy si vytváram zálohu. Pri stopovaní sa však treba rýchlo rozhodnúť, a to bez dostatku informácií ide len s pomocou intuície. Je to vlastne taká hra trpezlivosti, kedy si predstavuješ kam chceš isť a čakáš, kedy sa to splní. Ak si za cestu zaplatíš, chceš byť čo najskôr v cieli. Pri stopovaní je to opačne. Tešíš sa každému kilometru, ktorý nemusíš isť pešo. Takže aj keď mi cesta trvala 3 dni namiesto jedného, nuda rozhodne nebola.
Boli ľudia ochotní pomôcť alebo to robili skôr z povinnosti? Ak by ťa totiž nechali čakať na ceste alebo by ti neposkytli ubytovanie, zrejme by si zamrzol. Ako sa dajú takéto extrémne teploty vôbec vydržať a mal si aj nejaké zdravotné ťažkosti?
Cestovanie stopom je moje slobodné rozhodnutie, takže znášať jeho diskomfort je časť zážitku. Nemusím takto cestovať. Chcem. Takýto druh cestovania mi totiž pomohol spoznať miesta, na ktoré by som sa inak nikdy nedostal, zažiť veci, ktoré by mi zaplatený turistický sprievodca nepovedal, resp. povedal by mi len to, čo povedal desiatkam ďalších turistov. Samozrejme, to nesie riziko, ale z mojich skúseností sa to riziko blíži nule.
V Kanade a Aljaške je zákon, že v zime každý musí zobrať stopára. Taký zákon v Rusku nie je. Stalo sa mi, že som čakal niekoľko hodín na auto, ktoré nezastavilo. Iní zastavili a pýtali nemalé sumy. Počkal som si na človeka, ktorý ma zoberie, pretože chce, teda z rovnakého dôvodu, z akého aj ja beriem stopárov, keď jazdím po EU – zvedavosť.
Bežne u seba doma ubytujem cestovateľov, preto sa nehanbím požiadať o ubytovanie na ceste. Je to o zážitku s miestnymi, ktorí na takéto niečo nie sú pripravení. Nemajú naaranžované obývačky a ani sa pred turistami nemaľujú či špeciálne neobliekajú. Sú autentickí, ich odev a nálada je autentická a takýto zážitok nekúpia žiadne peniaze. K nikomu som sa do domu netlačil. Ak ma poslali do hotela, šiel som, ak ma privítali u seba doma, ostal som. Cestujem s drahou elektronikou, dron, kamery, ktorými svoju cestu dokumentujem. Presviedčať niekoho, aby sa zľutoval, by bolo proti mojim zásadám.
Cestujem sám a budujem priateľstvá. Ľuďom, ktorí mi pomohli, sa snažím revanšovať ako to na danom mieste ide. Urobiť fotografie dronom, zaslať pohľadnicu zo Slovenska alebo narúbať drevo, ak treba. Za pár týždňov k nám priletí kamarátka, ktorú som spoznal v Jakutsk a už sa teším, ako jej teraz ja ukážem Slovensko. Čo sa týka zdravotných ťažkostí, tie neboli žiadne.
Nakoniec si sa do Ojmiakonu predsa len dostal. Ako vyzerá každodenný život v najchladnejšom mieste na Zemi?
V Ojmiakone žijú hlavne starší ľudia. Mladí po dosiahnutí školopovinného veku odchádzajú do miest a už sa pravdepodobne nikdy nevrátia. Život na dedine, tak vzdialenej od civilizácie, je veľmi ťažký. Kto si na neho zvykne, v meste nedokáže žiť. Platí to aj naopak. Život v Ojmiakone je tiež úzko spätý s prírodou, čo robí ľudí maximálne sebestačných. Jedia sa hlavne ryby, konské mäso a mlieko. Všetko v surovom stave.
Bol návrat späť do Jakutska jednoduchší ako príchod do Ojmiakonu?
Rozhodne, šiel som tak ako každý turista. V pláne som mal pôvodne stopovať aj naspäť do Jakutska, no to by mi zabralo posledné dni, ktoré mi do letenky ostávali a tie som chcel radšej stráviť s priateľmi v Jakutsku. Okrem toho, isť stopom tú istú cestu by už nebola taká výzva.
Cesta stopom na najchladnejšie miesto na Zemi nie je niečo, čo človeku len tak napadne, rozmýšľal si nad tým určite dlho. Máš už teraz v mysli nejakú ďalšiu extrémnu lokalitu, ktorú by si chcel zažiť na vlastnej koži?
Posledných 7 rokov som, mimo zopár výnimiek, nebol na jednom mieste dlhšie ako 2 týždne. Zopár ciest mám ešte naplánovaných, no už si ten zoznam veľmi opatrne skladám. Cestovanie je úžasný spôsob spoznania života. Tieto poznatky však už chcem aj prakticky využiť.
Ako presne cesta Jozefa do Ojmiakonu prebiehala, deň za dňom a hodinu za hodinou, si môžete prečítať v jeho cestovnom denníku na stránke nakrajsveta.sk.
Nahlásiť chybu v článku