Premena socialistických krajín na demokratické republiky neprebehla vždy tak pokojne ako v dnes už neexistujúcom Československu. V Rumunsku dlhoročného vodcu Nicolaeho Ceaușescua zastrelili spoločne s manželkou priamo na ulici. Obaja boli predtým obvinení z genocídy rumunského národa.

Až zmena politického zriadenia začala odkrývať, čoho sa Ceaușescu dopustil. Obraz desaťtisícov týraných, podviživených a chorých sirôt v detských domovoch pripomínajúcich koncentračné tábory šokoval celý svet a oni na túto jazvu doplácajú prakticky dodnes.

Obdobie komunizmu v Rumunsku možno rozdeliť na tri samostatné a veľmi odlišné kapitoly. Tá prvá začala koncom roku 1947 vznikom Rumunskej ľudovej republiky, ktorá zakrátko začala s kopírovaním sovietskeho zväzu najmä v podobe kolektivizácie. Kapitola končí po smrti Stalina, keď sa Rumunsko rozhodne, že sa vzdá Sovietskeho vzoru a vydáva sa vlastnou cestou socializmu. Začína obdobie reforiem, ktoré prinesie vyššie platy a nižšie ceny. Krajine sa darí.

Posledná kapitola začína v roku 1965, keď sa na pozíciu generálneho tajomníka Rumunskej robotníckej strany dostáva Nicolae Ceaușescu. V krátkom čase stranu premenuje na komunistickú a republiku na socialistickú. Absolútnu moc získa v roku 1967 vďaka funkcii prezidenta. To, čo sa na začiatku tvári ako úspešný socialistický projekt s neutrálnym politickým smerovaním podobný Juhoslávii (diplomatické vzťahy aj so západnými krajinami, pozn. red.), končí o vyše tri desaťročia verejnou popravou v uliciach Bukurešti a obvinením z genocídy národa.

Dekrét 770

Nicolae Ceaușescu prijal počas svojej viac ako 30-ročnej vlády dozaista množstvo zlých rozhodnutí. Koniec koncov, ako mnohí štátnici. Jedno konkrétne mu však možno špeciálne vyčítať. Pred rokom 1967 bolo Rumunsko v oblasti potratov jednou z najliberálnejších krajín v Európe. Súhrou viacerých faktorov (najmä modernizácia spoločnosti, vysoká účasť žien na trhu práce, ale aj legálne potraty) tak krajina od 50. rokov evidovala výrazný pokles pôrodnosti. Komunisti sa demografický problém rozhodli riešiť po svojom. A tak Ceaușescu v roku 1966 prijal Dekrét 770, ktorý postavil potraty aj akúkoľvek formu antikoncepcie do ilegality.

Myšlienka, s ktorou sa mimochodom len pred niekoľkými mesiacmi pohrávali aj niektorí slovenskí politici, mala na spoločnosť také obrovské dôsledky, aké si rumunskí komunisti zrejme ani nepredstavovali. V prvom rade ženy. V nasledujúcich rokoch v Rumunsku výrazne narástla úmrtnosť žien, častým dôvodom bola smrť po primitívnych metódach potratov. Ešte častejšie sa po takýchto zákrokoch objavovali infekcie a zdravotné ťažkosti, ktoré nakoniec viedli k sterilite.

A v druhom rade samotné deti a celá spoločnosť. Áno, po prijatí Dekrétu 770 Rumunsko zažilo skutočný baby boom a pôrodnosť dosiahla úroveň, ktorá je dodnes rekordom. Vzhľadom na ekonomickú situáciu v spoločnosti sa však čoraz viac detí rodilo podvyživených, chorých či postihnutých, pričom rástla aj detská mortalita. A tak sa v najbližších desaťročiach v Rumunsku rodili tzv. Ceaușescuove deti. Desaťtisíce nechcených, odvrhnutých sirôt, často so zdravotnými problémami, skončilo v detských domovoch, kde v hrozivých podmienkach vyrastali na úplnom okraji spoločnosti.

Ceaușescuove deti

Rumunsko ten boom jednoducho nemohlo zvládnuť, chýbala infraštruktúra a hlavne na konci Ceaușescuovej samovlády chýbali obyčajným ľuďom (ako aj samotnému štátu) peniaze. Deti sa tak do domovov často nedostávali preto, že by boli siroty, ale preto, že rodičom jednoducho chýbali finančné prostriedky. Celá krajina sa zrútila po roku 1982, keď sa Ceaușescu rozhodol využiť ekonomické prostriedky štátu na splatenie zahraničného dlhu namiesto podpory samotnej krajiny. Svet sa o všetkom dozvedel až po páde režimu. Jednu z prvých reportáží, ktorá ukazovala podmienky v rumunských detských domovoch odvysielala v októbri 1990 americká televízia ABC v programe 20/20.

Najhoršie podmienky boli v zariadeniach, ktoré boli určené pre deti so zdravotným postihnutím. Aj v zvyšných domovoch však boli podmienky priam nepredstaviteľné. Bežnou súčasťou každodenného života detí bola špina, hlad, fyzické a psychické týranie aj sexuálne zneužívanie. Rumunské detské domovy nenaplňovali ani najzákladnejšie ľudské potreby. Podmienky sa potom odzrkadľovali v ich neskorom kognitívnom vývoji a mimoriadne zlom psychickom a zdravotnom stave. Koľko ich bolo? To dodnes nikto nevie. Odhady však hovoria o pol milióne Ceaușescuových detí, ktoré rumunské detské domovy dokázali prežiť.

Deti, ktoré neplačú

Hrozivý pohľad do detských domovov v Rumunsku ponúkla v roku 2006 správa americkej organizácie Mental Disability Rights International. Ceaușescu bol 17 rokov po smrti, desaťtisíce jeho „detí“ stále prežívalo peklo. V zariadení pre novorodencov v Temešvári napočítali vyšetrovatelia MDRI 65 detí, pričom pracovníci hovorili, že v domove ich žije len 62. V správe uvádzajú, že v celom zariadení vládlo strašidelné ticho, pričom počas ich návštevy plakalo zo šiestich desiatok detí jediné. „Deti, ktorým nie je venovaná pozornosť, keď plačú, sa naučia neplakať,“ uviedli vyšetrovatelia vo svojej správe.

Ešte horšia bola situácia v psychiatrickom zariadení v meste Braila. Určené bolo pre dospelých, vyšetrovatelia MDRI napriek tomu za jeho bránami objavili 46 detí vo veku 7 až 17 rokov.

„Boli tak podvyživené, že vyzerali ako by mali 3 či 4 roky. Ruky a nohy mali z dôvodu nepoužívania a atrofie uložené v skrútených pozíciách, oči zapadnuté hlboko do lebiek a pohľady celkom prázdne. Kosti a rebrá im trčali akoby ich telá nemali žiadne mäso,“ opisuje horor v Braile vyšetrovateľ MDRI. Veľká časť tu umiestnených detí trpela sebapoškodzovaním.

Po rozhovoroch s personálom vyšetrovatelia zistili, že mnoho detí nikdy neopúšťa svoje postele. Tie, ktoré dokázali vstať, trávili deň sedením na stoličke bez akejkoľvek voľnočasovej aktivity. Bez akéhokoľvek rozptýlenia, bez toho, aby niekedy opustili steny zariadenia. Namiesto dozoru personál používal priväzovanie. Deti boli priväzované v sede aj vo svojich posteliach. Sedeli, spali, žili vo vlastnom moči a výkaloch. V nasledujúcich mesiacoch po návšteve vyšetrovateľov, boli všetky deti premiestnené do zariadení s lepšími podmienkami. Koľko podobných tomu v Braile sa v Rumunsko nachádzalo nevedno.

Náprava

Nebolo to o tom, že by sa Rumunsko po zmene režimu problém nepokúšalo vyriešiť. Mal však obludné, nezvládnuteľné rozmery. Krajinu kritizovali aj západné krajiny, odstránenie neľudských podmienok v detských domovoch neskôr podmienila aj Európska únia, keď sa Rumunsko začalo zaujímať o vstup do integračného zoskupenia. A tak sa počet opustených detí, rovnako ako počet detských domovov postupne znižoval. V roku 1999 ich bolo približne 147-tisíc, v roku 2001 už len 57-tisíc a v roku 2002 48-tisíc. V nasledujúcich rokoch klesol pod hranicu 10-tisíc.

Ceaușescuovi plán nevyšiel. Vytvoriť 30-miliónový rumunský národ sa mu ani po prijatí Dekrétu 770 nepodarilo. Populácia krajiny dosiahla maximum rok po jeho smrti, keď sa tesne priblížila k hranici 23,5 milióna. V rovnakom roku bol v krajine zrušený aj zákon zakazujúci potraty a antikoncepciu.

Pozri aj:

Nadia Comaneciová bola najlepšou gymnastkou storočia. Na olympiáde predviedla niečo, čo svet športu dovtedy nezažil

MDRI, pri.org, The Guardian, seznamspravy.cz, ABC, BBC