Verejnosti je známa najmä z pôsobenia na obrazovkách RTVS. Viac ako 9 rokov pracovala v športovej redakcii verejnoprávnej televízie. Najskôr ako redaktorka, neskôr sa už divákom prihovárala priamo zo štúdia. Či už išlo o hokejové prenosy alebo o tie z alpského lyžovania. 

Ľubica Melcerová sa však z obrazoviek vytratila. V RTVS nepracuje už viac ako 2 roky. Za jej odchodom bola najmä nepríjemná diagnóza – syndróm vyhorenia. Problém, o ktorom sa v spoločnosti začína konečne viac rozprávať. A zaslúžila sa o to svojou mierou práve aj táto sympatická Bratislavčanka, keďže nemala problém hovoriť s médiami o svojej diagnóze.

V čase, keď s ním bojovala ona, sa o ňom až tak veľmi nerozprávalo. Dnes sa k Melcerovej pridáva viacero známejších novinárov a ľudí, ktorí sa snažia poukázať na to, že syndróm vyhorenia môže postihnúť každého z nás.

S Ľubicou Melcerovou sme sa vzhľadom na aktuálne protipandemické opatrenia porozprávali len cez videočet. Aj napriek ťažkému dňu bola príjemne naladená, vyžarovala z nej pozitívna energia, až sa nám nechcelo veriť, že nie tak dávno bojovala s nepríjemnou diagnózou.

Vyštudovali ste mediálne štúdiá v Prahe a žurnalistiku v Bratislave. Znamená to, že od malička vás to ťahalo do mediálneho prostredia? 

Úplne od malička. Vždy som veľmi rada písala a keď naši kúpili prvú kameru, so sestrou sme sa nahrávali a hrali na Markízu. U nás doma sa stále sledoval šport a približne v puberte som si uvedomila, že športová novinárčina je ten smer, ktorým sa chcem uberať.

Takže vás rodina podporovala? 

Vždy som mala od rodiny úplne perfektnú a plnú podporu, akýmkoľvek smerom by som sa uberala.

Verejnosti ste známa najmä vďaka svojmu 9 a pol ročnému pôsobeniu v športovej redakcii RTVS. Ako ste sa tam dostali? Spomínate si na svoje začiatky?

Ešte predtým, ako som nastúpila na Karlovu univerzitu, som vedela, že vďaka externému štúdiu nebudem musieť tráviť veľa času v Prahe, a chcela som získať aj praktické skúsenosti, tak som si začala hľadať robotu. Primárne som skúšala Denník Šport, ale v tom čase mali plno. Dali mi kontakt na dnes už nebohého Ivana Niňaja. V tom čase ešte fungoval športový kanál a stále potrebovali ľudí, tak som mu zavolala a dohodli sme sa na skúške. Mala som 19 rokov a nevedela som takmer nič. (Smiech) Boli to pre mňa mesiace chodenia na výroby so skúsenými redaktormi a veľa učenia sa. Všetko som to robila zadarmo a nechali si ma.

Ako vás brali diváci a športovci, predsa len nebolo to ešte úplne bežné, že športovcov spovedá žena… 

Nebola som jediná žena v redakcii a nejako som to ani nevnímala. Možno neskôr, keď som sa dostala na obraz ako moderátorka, to niekto vnímal, ako čosi nezvyčajné, čo nezapadá do stereotypov. Ale úprimne, doteraz nechápem, ako je možné, že som nemala žiadnu spätnú väzbu, či už od športovca alebo nejakého diváka, aby som šla do kuchyne. (Smiech)

Ako redaktorka ste pokrývali volejbal, krasokorčuľovanie, rýchlostnú kanoistiku, florbal a neskôr aj hokej. Ako to funguje? Mohli ste si vybrať športy, ktoré sú vám bližšie alebo ste to dostali príkazom?

Na začiatku robíte úplne všetko. Nedá sa prísť do televízie s tým, že ja som futbalová redaktorka a budem robiť iba futbal. Práve naopak, na začiatku máte športy ako kolky, tlak na lavičke alebo moderná gymnastika. Síce máte na mieste 15 divákov, aj to sú rodičia športovcov, ale zároveň je to super škola, lebo aj na takú výrobu sa musíte dôkladne pripraviť, čo je niekedy ťažšie ako napríklad na hokej, ktorého sú plné noviny. Je síce fajn, ak niekto príde s tým, že pozná celú zostavu Slovana, ale musí sa naučiť niečo aj o iných športoch.

Nemôžete prísť do televízie s tým, že chcete robiť len tieto športy. Teda môžete, ale to vám držím palce. (Smiech) Až postupne sa vykryštalizuje to, k čomu má človek bližší vzťah nie len ako divák, ale aj pracovne. A po čase si môžete vytvoriť vzťah aj ku športom, pri ktorých by ste to nečakali.

Časom ste prešli aj do štúdia a z redaktorky sa pomaly stávala moderátorka. Mohli sme vás vídavať v hokejových štúdiách, ale tuším, že od roku 2019 aj v štúdiách alpského lyžovania. Vyhovovala vám táto cesta a prerod z redaktorky na moderátorku?

Ešte pred športovými štúdiami som moderovala športový blok v Správach RTVS o dvanástej a šestnástej, čo bol akýsi medzistupeň. Tam sa pracuje s čítačkou, ktorá v športových štúdiách nie je. Musela som sa naučiť pracovať s iným systémom scenárov, väčším počtom kamier atď., ale išlo to rýchlo. Bol to prirodzený a prevažne príjemný posun, no zrazu som takmer úplne prestala byť na športoviskách v centre diania ako redaktorka, čo ma na tej práci najviac napĺňalo.

Potom nastal známy odchod viacerých redaktorov RTVS a v rozhovore pre Denník N ste sa vyjadrili, že ste to vnímali citlivo. Vy ste zároveň začínali byť na obrazovkách, a teda v práci, prakticky neustále a pomaly sa začali na jar 2019 prejavovať prvé symptómy syndrómu vyhorenia. Ako to začínalo, respektíve, kedy ste si začali uvedomovať, že sa cítite nekomfortne, niečo sa deje a máte problém? 

Ono to prišlo skôr ako na jar 2019. Je to dlhší proces, ale áno, v čase, ktorý spomínate, to už kulminovalo. Teraz, keď už viem, čo znamená vyhorenie a čo obnáša, je mi jasné, že u mňa začalo skôr, ale vtedy som nemala ani šajnu o tom, že je to syndróm vyhorenia. Stupňovala sa únava, vyčerpanie, prišla nechuť. Je skvelé, keď vaše hobby je aj vašou prácou. Ráno vstanete a robíte to, čo vás baví a tešíte sa na to. A zrazu toto všetko u mňa už nebolo. Musela som sa premáhať vôbec vstať a niekam ísť.

Najprv som si vôbec nepripúšťala, že je to problém. Brala som to tak, že som v práci nespokojná, lebo som mala na mnohé veci rozdielne názory ako vedenie, ale veď to sa stane každému. A do toho prišla pracovná vyťaženosť. Stále štúdiá a vysielanie. Nemala som priestor na vydýchnutie, nedaj bože si vziať pár dní úplne voľno. A tu som vďačná mojej sestre psychologičke, pretože mi začala naznačovať, že to už nebolo o únave, ale videla za tým väčší problém a postupne ma nasmerovala k tomu, že môže ísť o syndróm vyhorenia.

Prekvapilo vás, že aj v takom mladom veku to je možné?

To, že sa to deje v mladom veku, mi vôbec nenapadlo. Keď som si začala zisťovať, čo to vlastne syndróm vyhorenia je, kúpila som si knižku „Nevyhorení“, kde boli príklady ešte mladších ľudí, ako som bola ja. Vôbec som sa na to nepozerala cez vek. Ale je pravda, že jeden pán zo športovej komunity, mi na to odpovedal v štýle: preboha, nemáš ani 30, čo tu hovoríš o vyhorení.

Spomínali ste, že ste boli unavená, neostal priestor na žiadny oddych. Mali ste aj nejaké výkyvy nálady?

Bývala som podráždenejšia, veľmi veľa som plakala. Mnohokrát som sa v práci išla zamknúť na záchody, kde som sa vyplakala, a potom som išla ďalej pracovať. Nebola so mnou reč. Niektorých ľudí som sa stránila. Málo som sa stretávala s rodičmi, aj kamarátmi mimo práce. Nebola som príjemná spoločníka, takže určite to nebola sranda ani pre moje okolie.

Vravíte, že ste sa stránili najbližších. Kedy a ako prišiel ten zlom a akým spôsobom ste to odkomunikovali s rodičmi, priateľmi?

Nespomínam si presne, kedy som to našim povedala. Pamätám si akurát, že som rodičom napísala správu v spoločnom čete, že som veľmi vyčerpaná, že mám toho hrozne veľa a sa im ospravedlňujem, ak nekomunikujem tak často, ale že nevládzem. Kamarátom som to nepovedala, akurát vedeli, že nie som spokojná v práci a že som vyčerpaná. O vyhorení vedel bývalý priateľ, moja sestra a postupne sa to dozvedelo pár kolegov, s ktorými sme mali bližší vzťah.

Začali ste teda chodiť na terapie…

Áno, ale syndróm vyhorenia som nemala ešte potvrdený „na papieri“. Je fér podotknúť, že s prvou psychologičkou, ktorú som skúsila, sme si vôbec nesadli a na druhé sedenie som už nešla, ale to je úplne normálne. Treba nájsť niekoho, pri kom sa cítite príjemne a dôverujete mu. Potom som dostala odporúčanie na druhú, ktorá ma pomerne rýchlo vzala, a s tou sme si sadli úplne perfektne. Hneď na prvom sedení bolo jasné, že týmto problémom sa budeme zaoberať niekoľko mesiacov. Takže oficiálne mi potvrdila, že trpím syndrómom vyhorenia v novembri 2019. Hneď na druhý deň som si vytlačila výpoveď a podpísala ju.

Bolo to vaše rozhodnutie dať výpoveď, alebo vám to odporučila terapeutka?

Nad výpoveďou som rozmýšľala už trištvrte roka predtým, dokonca som ju už dlhšie mala napísanú. Terapeutka nechala podanie výpovede na mňa. Nefunguje to tak, že za vás rozhodne, ale dobrá terapeutka podľa mňa veľmi dobre z človeka cíti, čo chce. Moja mi nepovedala, že musím dať výpoveď. No, pamätám si, že som sa jej na to spýtala. Vtedy mi odpovedala, že presne viem, čo mám robiť. Tak som jej povedala, že ju dať chcem.

Dá sa povedať, že už ste z toho vonku?

Dúfam. (Smiech) Ale áno, som.

Ako dlho trvala vaša terapia?

Psychoterapia je o tom, že začnete s jedným problémom a špárate sa potom vo všetkom. Vyhorenie sme primárne a intenzívne riešili tak, aby som sa z toho dostala, približne 6 mesiacov. Na terapie som chodila aj potom ďalej, ale to už kvôli iným záležitostiam. Napríklad, keď som nastúpila do ďalšej práce, riešili sme, čo robiť a nerobiť, aby sa to zas nezopakovalo.

Myslíte si, že na vyhorenie sú vrcholoví manažéri, lekári, prípadne redaktori či novinári náchylnejší ako povedzme pracujúci ľudia v iných odvetviach? Môže sa to stať aj predavačke v obchode?

V prvom rade, nie som na to odborníčka, ale z môjho pohľadu sa to môže stať úplne každému. Primárne však ľuďom, ktorí nemajú takú prácu, že keď z nej odídu, tak sa skončila. Či už sú to pomáhajúce profesie, novinári, lekári. Riešia prácu aj doma, nemajú stanovený presný čas, robia aj cez víkendy. A čím viac je človek zapálenejší pre svoju prácu, tým viac môže vyhorieť. Znie to ako klišé, ale ozaj je to tak. Čím viac ste pre prácu nadšení, tým máte väčšiu šancu, že vás to postihne, pokiaľ si na seba nedávate pozor a neviete si nastaviť balans. Popri práci treba naozaj aj oddychovať.

Dá sa tejto chorobe vôbec predísť?

V mojej situácii sa tomu, podľa mňa, nedalo predísť, ani keby som si brala voľno, vzhľadom na to, že tam bolo viac faktorov. Išlo aj o to, že som nebola spokojná s vedením televízie aj s vedením redakcie, ktorá bola ukážkovým toxickým pracovným prostredím, a nabaľovalo sa to. Ak si človek nastaví hranice, venuje sa aj svojim koníčkom a naozaj si dopraje čas aj pre samého seba, myslím, že má veľkú šancu, aby sa tomu vyhol, alebo sa aspoň nedostal do takého štádia, ako som sa dostala ja. Jednoducho, keď vám počas voľna volá kolega ohľadom pracovných záležitostí, tak to nezdvihnete. Treba si to vedieť nastaviť.

Ono, táto diagnóza je ale vážnym problémom, pretože keď vy nie ste psychicky v pohode, nie je v pohode nič navôkol. Ovplyvňuje to súkromie, prácu, každodenné rutiny. Prvým krokom asi je, priznať si, že máme problém. Už sa síce začalo o tomto probléme viac hovoriť, no máte pocit, že je to dostatočné? Vy ste mali o tom s kým hovoriť v RTVS?

(Smiech) Nie. V RTVS som nemala s kým o tom hovoriť, ale je pravda, že som sa na personálne vôbec neobrátila, takže možno by tam niekto bol…

Myslíte si, že zamestnávatelia v dnešnej dobe venujú tomuto vážnemu problému dostatočnú pozornosť smerom k svojim zamestnancom? 

Sú firmy, v ktorých je to riešené úplne perfektne. Poznám veľkú spoločnosť, kde približne rok alebo dva dozadu, dostávali zamestnanci brožúrky o psychickom zdraví a informácie o tom, že keď majú psychické problémy, môžu sa obrátiť na HR oddelenie a majú vytvorené podporné systémy. Skrátka, sú firmy, ktoré sa o to starajú a dbajú na to, aby bol pracovný život s tým súkromným u ich zamestnancov vyvážený.

Ak to porovnám s obdobím, keď som si tým prechádzala ja, tak sa o tom v súčasnosti rozpráva oveľa viac. Myslím, že aj vďaka tej spomínanej knižke. Stále viac ľudí prichádza s tým, že sa to stalo aj im. Ale zároveň sa obávam toho, že to platí len na moju bratislavskú bublinu.

Nechcem to nejako kategorizovať na regióny, ale sama ste spomenuli bratislavskú bublinu. V Bratislave v korporátoch, to tak môže byť, ale smerom na východ od hlavného mesta to je podľa mojich informácií oveľa horšie…

Je možné, že inde to je horšie. Niekto možno ani nevie o tom, že sa mu to deje. Aj preto je super, že sa o tom stále viac hovorí aj v médiách, ktoré majú celoslovenský dosah, a dávajú sa do pozornosti linky pomoci. Vďaka tomu aj ľudia v iných regiónoch vedia, že takéto niečo existuje a že, keď sa cítia zle, môžu tam zavolať. Je to cesta.

Takže, mohli by teda tomu venovať zamestnávatelia ešte väčšiu pozornosť? 

Jednoznačne. Firma vám nebude dobre fungovať, pokiaľ nemáte spokojných zamestnancov, ktorí sú proste v pohode. Každopádne, by sa mal o to zamestnávateľ starať a mal by na to dbať. Mnohí nadávajú na korporáty, ale to je práve segment, kde sú personálne oddelenia lepšie vybudované a pripravené na takéto situácie ako menšie firmy.

Prostredníctvom sociálnych sietí sa snažíte tomuto ochoreniu robiť osvetu. Ako na to reagujú ľudia?

Reakcie boli úplne skvelé. Pár ľudí sa mi dokonca ozvalo, že ďakujú za dávnejší rozhovor, ktorý som poskytla Denníku N, lebo vďaka nemu sa objednali na terapiu. To bolo pre mňa úplne najviac. Keď mi prišla prvá takáto správa, tak som sa od dojatia rozplakala. Nech by už ten rozhovor mal akýkoľvek dopad, za toto to stálo. Ozvali sa mi aj ľudia z brandže, ktorí si tým buď prešli, alebo sa mi poďakovali, lebo si uvedomili, že im niečo podobné možno hrozilo a vďaka tomu, že som o tom rozprávala, si začali dávať pozor.

Vrátim sa ešte ku vám. Aké dlhé bolo obdobie od vášho odchodu z RTVS až po ďalšie zamestnanie?

Sedem mesiacov. Plán bol, že popri terapii budem cestovať, ale prišiel covid, takže som necestovala nikam, ale aspoň som mala čas na seba.

Tak to ste mali super, že ste sa mohli počas terapie venovať len sebe. Žiaľ, nie každý si to môže dovoliť byť 7 mesiacov bez práce a venovať sa len svoju zdraviu …

Toto si plne uvedomujem. Mala som obrovské šťastie, že som pracovala na TPP a mala som nárok na podporu v nezamestnanosti, pretože bez toho by som si absolútne nemohla dovoliť 7 mesiacov nepracovať. A asi len veľmi málo ľudí by si mohlo dovoliť byť niekoľko mesiacov bez akéhokoľvek príjmu. Nebyť toho, môj liečebný proces by bol asi oveľa ťažší. A aj pre toto je veľmi dôležité vzdelávať zamestnávateľov. No zároveň, je to záležitosť, s ktorou, z môjho pohľadu, nepracuje legislatíva. Na Úrade práce sa musíte uchádzať o prácu, mali by ste si ju proaktívne hľadať, absolvovať napríklad školenie, ako si hľadať prácu. V tom všetkom, čo som mala v hlave, aj keď to bude znieť ako prkotina, to bol na mňa veľký nátlak, aby som si prácu našla, pričom som vedela, že si ju hľadať nevládzem.

Vnímate to teda ako legislatívny problém?

Ak by mal niekto chodiť na kurzy a toto všetko absolvovať, viem si predstaviť, že vyhoreného človeka, ktorý po výpovedi začne cítiť nádej, by toto úplne položilo… Ja som mala šťastie v nešťastí, lebo prišiel lockdown a termíny sa zrušili.

V rozhovore pre Denník N ste na otázku, či vám je ľúto, že ste odišli z televízie, odpovedali nie. Platí to aj aktuálne?

Teraz je to ešte väčšie nie. (Smiech) Takto som veľmi šťastná.

V novembri ste sa opätovne vrátili do médií. Presnejšie do podcastovej a video sekcie Denníka SME. Čo presne je vašou náplňou práce?

V polovici novembra som začala v Denníku SME pracovať ako produkčná video obsahu a podcastov. Z môjho záberu sú najvýraznejším produktom Rozhovory ZKH, ktoré moderuje Zuzana Kovačič Hanzelová. Spoločne vymýšľame témy a akých hostí k nim zavolať, takže pre mňa je to veľa telefonovania a dohadovania termínov. Nasleduje nahadzovanie článkov do systému a do podcastových aplikácií, aby to diváci mohli čo najskôr pozerať a počúvať. Tiež komunikujem s autormi externých podcastov, ktoré nahadzujem na náš web. A veľa ďalšieho. Zatiaľ ma to veľmi, veľmi baví.

Viem si predstaviť, že opäť ste nastúpili do rýchleho kolotoča a práce je istotne nad hlavu. Ako to zvládate a nemáte obavy, že by sa vám syndróm vyhorenia mohol vrátiť?

Nemôžem povedať, že sa mi to už určite nikdy nestane. Ale neobávam sa toho aj vzhľadom na to, že terapia je dlhodobý proces, v ktorom som sa nesmierne veľa naučila, a aj keď je terapia k vyhoreniu ukončená, raz za čas si s terapeutkou idem pokecať a dať si update. Už som sa posunula a zapracovala na sebe. Viem, kde sú moje hranice a verím, že sa mi to už nestane. Robím všetko preto. Z veľkej časti je to aj o pracovnom prostredí, cítim sa medzi novými kolegami veľmi dobre a verím, že to je tiež jeden z faktorov, vďaka ktorému sa do toho štádia už nedostanem.

Teraz ste za kamerou, dáma v pozadí. Neláka vás to naspäť pred kameru? Môžeme vás ešte niekedy uvidieť na obrazovkách?

Rozmýšľala som nad tým, ale iba, keď sa ma na to niekto pýta, ako teraz vy. A neláka ma to. Moderovanie živých akcií ma veľmi baví, a keď nie je všetko zatvorené, aj sa tomu venujem, ale na televízne obrazovky sa neplánujem vrátiť.

Aké je vaše posolstvo pre mladých ľudí, ktorí sú nespokojní vo svojej práci, ktorí pociťujú príznaky syndrómu vyhorenia?

Nech sa o seba starajú, ale naozaj poctivo starajú. Vyznie to ako hrozné klišé, ale treba počúvať svoje telo. To, že je niekto unavený a demotivovaný dlhodobo, už nie je v poriadku. Keď sa to deje chvíľu, tak to je okej, stane sa to každému, ale akonáhle to je konštantný stav, treba ho riešiť. Či už ste z Bratislavy alebo z Hrochote, je to úplne jedno. Nejakým spôsobom sa k pomoci dostať dá, či už osobne alebo cez rôzne linky pomoci alebo čety. Je to úplne najlepšia vec, ktorú môže človek pre seba spraviť. Peniaze, ktoré som dala do terapie, boli asi moja najlepšia investícia v živote. Starajte sa o seba a nebojte sa odísť. To, že niekde pracujete, neznamená, že tam musíte ostať navždy a že to je pre vás jediná cesta. Mňa brzdilo práve toto veľmi dlho, a keby nebolo tohto faktoru, tak by som odišla o rok a pol skôr a možno by bol môj stav oveľa lepší.