Asi pred 12 rokmi na dvere domu Debbie a Larryho, bývajúcich neďaleko Minnesotského mesta Longville, zaklopal muž s malým šteňaťom. Muž povedal, že našiel strateného psa a hľadá jeho majiteľov. Debbie a Larry súhlasili, že si psa nechajú a pomenovali ho Bruno. Tak Bruno našiel domov a jeho každodenná rutina mohla začať.

Bruno totiž nie je obyčajným psom. Už podľa príbehu z mladosti je zrejmé, že je akýsi „zatúlaný“ a veruže mu to aj vyhovuje. Už ako šteňa začal Bruno putovať a „utekať“ z domu. Vždy sa však dokázal vrátiť, jednoducho chodil sám na výlety. Odvtedy sa takmer každý deň vydáva na takmer 6.5 kilometrovú cestu do neďalekého mesta.

V meste si už za dlhé roky obyvatelia na Bruna zvykli a poznajú ho. Bruno sa vyberie do mesta, kde väčšinou navštívi radnicu, knižnicu, posedí si pri realitnej kancelárii a zájde k zmrzlinárni. Nevynecháva ani obchod s potravinami. Na každom stanovišti si už za tie roky našiel priateľov a všade dostane nejakú tú maškrtu. Bruno sa poprechádza, ponavštevuje všetkých známych z mesta a poobede sa znova vracia 6.5 kilometrovou cestou domov.

Debbie a Larrymu sa často stávalo, že im známi volali s tým, že sa v meste potuluje ich pes. Mnohí Bruna dovezú priamo domov, no oni si z toho ťažkú hlavu nerobia. Bruno je tulák, ktorý svoju dennú rutinu miluje. Aj keď je pravda, že cesta domov mu už trvá dlhšie ako kedysi. Na krku má predsa už 12 psích rokov a žalúdok vždy plný maškŕt od svojich známych.