Druhá svetová vojna je plná známych príbehov, v ktorých sú hlavnými hrdinami nielen statoční vojaci, ale najmä obete, ktoré bývali často zabité obzvlášť krutými spôsobmi. Veľa z príbehov však stále nie je mnohým obdivovateľom najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstvách známych. A to aj napriek tomu, že počas bojov boli rozpútané hotové masakre. Je to tak aj v prípade bojov na ostrove Ramree, kde viac ako 500 členov japonskej armády prišlo o život obzvlášť krutým spôsobom, vďaka čomu je táto časť svetovej histórie aj zapísaná v Guinessovej knihe rekordov.
Poďme ale pekne poporiadku. Na konci roka 1944 sa britským vojenským silám podarilo vytlačiť japonských okupantov z väčšiny územia Barmy (dnes Mjanmarsko). Zostávalo už len oslobodiť južnú časť krajiny. Tak, ako na mnohých iných bojových poliach, ani tu sa ani jedna zo strán nechcela len tak vzdať. A tak, ako všade inde, aj tu bola jedna strana v prevahe a tá japonská to rozhodne nebola.
Bitka, ktorá pomohla poraziť Japonsko
Ohniskom celej tejto vojenskej bitky sa stal malý, no strategicky veľmi dobre umiestnený ostrov Ramree. Na ňom si chceli britské vojská zriadiť základňu, aby mali odkiaľ zásobovať svoje jednotky na pevnine. Vzhľadom na dobu a nie príliš dobre zmapovaný terén však ani nemali tušenia, kde sa vylodia. Ostrov bol doslova pod nadvládou nielen Japoncov, ale najmä divokej prírody. Britov tak čakali v podstate len dva osudy – buď sa im podarí Japoncov poraziť alebo sami padnú do ich zajatia.
Bitka medzi britskou vojenskou jednotkou a japonskou obranou, ktorá sa nechcela vzdať, aj keď väčšinu územia sa už podarilo oslobodiť spod ich nadvlády, trvala dlhých 6 týždňov, od 14. januára do 22. februára 1945. Rozhodujúci úder napokon zasadili britskí vojaci spolu s 36. pešou indickou brigádou.
Obišli nepriateľskú líniu, podarilo sa im roztrieštiť japonské jednotky a rozdeliť ich na dve menšie. Vojaci sa počas bitky o Ramree skrývali doslova všade. Základne mali vybudované v jaskyniach, obliehali pláže ostrova aj pevniny oproti nemu.
Briti potrebovali Japoncov z ostrova vyhnať a práve toto rozdelenie bolo kľúčové. Dve skupiny – jedna väčšia, ktorú tvorili rádovo tisícky vojakov, druhá menšia, v ktorej bolo vojakov maximálne do tisícky. Práve spomínaná druhá skupina sa ale musela spoliehať len na seba. Bez veliteľov a potrebných záloh boli prakticky odpísaní. Japonskí vojaci však boli vždy cvičení nevzdávať sa a v tomto prípade im zostali len dve možnosti – buď sa pokúsia prežiť a vrátia sa naspäť na pevninu svojpomocne (druhej skupine sa to podarilo na plavidlách, ktoré mali rôzne pristavené v okolí ostrova a na bezpečnejších miestach, keďže celý ostrov bol pod drobnohľadom britských námorných jednotiek), alebo budú zajatí Britmi.
Japonci zmasakrovaní krokodílmi
Vybrali si, samozrejme, cestu prežitia, na ktorej ich ale čakal ten najhorší možný koniec. Nehostinná džungľa totiž oplývala skutočne pestrým divokým životom a slané vody ostrovných močiarov boli okrem iného domovom aj obávaných morských krokodílov, najväčších plazov na Zemi, ktoré môžu dorásť až do dĺžky šiestich metrov.
Prenasledovaní Japonci pred Britmi utekali. Niektorí skončili s guľkami v chrbtoch, iní utekali až k močiarom, ktoré sa pokúsili preplávať. Práve britské jednotky o onej noci 20. februára poskytli najviac správ. Podľa ich výpovedí sa v ten večer nehostinnou džungľou ozývali len výstrely a množstvo bolestných výkrikov. Viac ako päťstovka japonských vojakov totiž nenašla smrť pod paľbou zbraní, ale v zuboch krvilačných morských krokodílov.
Bolo počuť len streľbu a krik umierajúcich vojakov
„Z čiernych močiarov sa niesli občasné výstrely z pušiek, nocou prenikali výkriky zranených mužov drvených v čeľustiach obrích krokodílov a rozliehali sa zastreté zvuky prevracajúcich sa tiel veľkých plazov,“ opísal doslova desivý zážitok prírodovedec Bruce S. Wrigth, ktorý vtedy v britskej armáde slúžil a bol tohto incidentu svedkom.
Briti tak mali na ostrove množstvo spojencov, ktorí im napokon Japoncov pomohli poraziť. Doposiaľ ide o najväčší masaker, ktorý majú krokodíly v histórii ľudstva na svedomí. Ich apetít bol dokonca tak enormný, že si vyslúžil aj miesto v Guinessovej knihe rekordov.
„Za svitania prileteli supy, aby vyčistili, čo im krokodíly zanechali… Z asi tisícky japonských vojakov, ktorí do močiarov v tú noc vstúpili, sa živých našlo len asi dvadsať,“ napísal Wright vo svojej knihe Wildlife Sketches: Near and far.
Čísla podľa niektorých nesedia
No aj keď mal tento incident desiatky očitých svedkov a zožratie viac ako päťstovky vojakov morskými krokodílmi uznáva aj Guinessova kniha rekordov, existujú názory, že ide len o jednu z mnohých vojenských legiend a v skutočnosti krokodíly na ostrove Ramree zožrali len okolo 15 japonských vojakov. Ostatní mohli umrieť následkami strelných poranení, vyčerpaním, mohli sa utopiť alebo ich mohli uhryznúť jedovaté hady. Myslí si to aj herpetológ Steven G. Platt, ktorý tvrdí, že v džungli žijú kadejaké tvory a spoliehať sa na to, že Japoncov zmasakrovali len krokodíly, je prehnané.
No aj keď sa údaje o počtoch zožratých Japoncov líšia, jedno je isté. Utekať nocou zaliatym močiarom v džungli, nie je nikdy dobrý nápad.
All That Is Interesting, Atlas Obscura, History Net, Dotyk.cz, G.cz, Guiness World Records, The Times, Epocha Plus
Nahlásiť chybu v článku