Svet je v chaose, zmieta sa vo vojenských konfliktoch, ekonomických krízach, trpí nedostatkom práce, vody, obživy, život strpčujú zlé sociálne podmienky a v neposlednom rade aj dôsledky klimatickej zmeny. Pomocnú ruku preto každý deň potrebujú v rôznych kútoch sveta desiatky miliónov ľudí. Zo Slovenska im ju podáva napríklad organizácia Človek v ohrození, ktorej riaditeľom je už niekoľko rokov Braňo Tichý. 

Ste riaditeľom neziskovej organizácie Človek v ohrození. Koľko ľudí je vo svete „v ohrození“, akej časti z nich sa pomoc dostáva a koľkým už pomohla vaša organizácia?

Naša organizácia pomáha ľuďom, ktorí prišli o všetko v dôsledku prírodných katastrof, vo vojenských konfliktoch alebo žijú v najchudobnejších častiach sveta. Rovnako aj na Slovensku pomáhame ľuďom, ktorí sa ocitli na okraji. Takýchto ľudí v ohrození sú, bohužiaľ, vo svete milióny a na Slovensku stále desiatky tisíc. Naša práca je len jednou súčasťou väčšej snahy pomôcť tým, ktorí sú v najväčšej núdzi. Za celú existenciu Človeka v ohrození sa však množstvo žien, mužov a detí, ktorým sme pomohli, dá rátať na desaťtisíce. Našu pomoc sme poskytovali spolu v takmer 30 krajinách sveta.

Rozvojovej spolupráci aj humanitárnej pomoci sa venujete už viac ako dve desaťročia. Ako by ste toto obdobie zhodnotili? Zlepšuje alebo zhoršuje sa situácia vo svete?

Situácia sa za tie roky zmenila. Množstvo krajín, regiónov a komunít, ktoré trpeli chudobou sa podarilo pozdvihnúť na úroveň, v ktorej ich obyvatelia dokážu žiť dôstojný život. Na druhej strane pribudli vo svete ďalšie ohniská konfliktov a oblastí, v ktorých je život veľmi náročný. Celková situácia sa, bohužiaľ, nijak zásadne nezlepšuje, životy konkrétnych ľudí však áno.

Človek v ohrození sa nevenuje len pomoci ľuďom v zahraničí, ale aj doma na Slovensku. Ktorá časť spoločnosti je u nás vytláčaná na okraj najvýraznejšie?

Na Slovensku pracujeme vo vylúčených komunitách najmä na východnom Slovensku. Chudoba, ktorej títo ľudia čelia často už niekoľko generácií, je naozaj hanbou Slovenska ako bohatej a prosperujúcej krajiny. Prostredníctvom komunitných centier, ktoré v týchto lokalitách prevádzkujeme, pomáhame deťom zlepšovať výsledky v škole, dospelých podporujeme v príprave na zamestnanie a prepájame ich s konkrétnymi zamestnávateľmi a prostredníctvom našej dcérskej organizácie Projekt DOMov pomáhame týmto rodinám pri svojpomocnej výstavbe vlastných domčekov prostredníctvom mikropôžičiek.

Pôsobili ste na Balkáne, Kaukaze, v severnej aj východnej Afrike, teda v regiónoch, ktoré sa vzájomne kultúrne, politicky aj nábožensky veľmi odlišujú. V čom je ale utrpenie ľudí vždy rovnaké?

Zvonku sa často môže zdať, že chudoba vyzerá všade na svete rovnako – favelly v Brazílii, slumy v Keni a osady na východe Slovenska sa v niečom môžu vizuálne podobať. Pre našu prácu je však veľmi dôležité rozumieť kontextu, v ktorom dôvody, prečo ľudia v tejto chudobe žijú, vznikli. A tie sa líšia v každej komunite, s ktorou pracujeme, či už vo svete alebo na Slovensku. Preto je aj riešenie problémov v každej komunite odlišné. Naše skúsenosti a osvedčené riešenia z rôznych krajín sa však snažíme prenášať aj do ďalších lokalít, ak je to čo i len trochu možné.

Na rozmedzí rokov 2014 a 2015 odštartovala európska migračná kríza. Prečo v spojení so zvýšenou migráciou vlastne hovoríme o krízovom stave?

Napriek tomu, že varovné signály o množstve ľudí, ktorí kvôli viacerým konfliktom v relatívnej blízkosti Európy žijú v ťažkých podmienkach, sme mali už niekoľko rokov predtým. Európske vlády ich ale ignorovali a na vlnu ľudí na úteku sa prakticky nijako nepripravovali. Keď potom v roku 2014 a 2015 skutočne prišlo k pohybu týchto ľudí do Európy, bolo potrebné sa v relatívne krátkom čase vyrovnať sa so státisícmi ľudí a v azylovom procese odlíšiť tých, ktorí skutočne utekajú s cieľom zachrániť si život pre seba a svoju rodinu a tých, ktorí sa „iba“ pokúšajú nájsť si tu lepší život. A na tento nápor neboli krajiny Európskej únie a ich systémy pripravené. Tak vznikla „kríza“.

Od roku 2014 registrovalo Slovensko 1 287 žiadostí o azyl, čo je niekoľkonásobne menej ako napríklad v rokoch 2001-2004, kedy išlo až o 39 697 žiadostí. Prečo je teda migračná kríza diskutovanou témou aj u nás na Slovensku?

Obyvatelia Slovenska tradične v minulosti nemali príliš veľa skúseností s inakosťou. S výnimkou maďarskej a rómskej komunity sme dlhé roky žili v relatívne etnicky jednoliatom štáte. Nie je preto možné úplne sa čudovať iracionálnemu strachu, ktorý zažívajú miestni obyvatelia v situácii, keď sú prvýkrát konfrontovaní s ľuďmi, ktorí sú na prvý pohľad iní. Tento strach sa, bohužiaľ, rozhodli živiť politici v honbe za lacnými preferenciami a médiá v honbe za sledovanosťou, ktorú emócie prinášajú. Napriek tomu, že oboje bolo krátkozraké, splnilo to účel. Z migrácie sa stal jeden z najväčších strašiakov Slovákov aj napriek tomu, že tento problém prakticky neexistuje.

Podľa štatistík pochádza viac ako polovica migrantov z vojenskými konfliktami zmietaných krajín ako Sýria, Afganistan, Irak a Pakistan. Väčšina Európanov si ani nedokáže predstaviť každodenné útrapy života v týchto krajinách. Viete nám ich priblížiť?

Ľudia, ktorí utekajú z vojnami zmietaných oblastí do Európy, majú obyčajne za sebou dlhú cestu – nie v zmysle vzdialenosti, ale skôr príbehu, ktorý ich doviedol až do našich končín. Títo ľudia museli najskôr opustiť svoje domovy, často za sebou zanechať kompletne celý majetok a utiecť len s tým najnutnejším do najbližšej bezpečnej oblasti. Často pri konflikte prišli o svojich rodinných príslušníkov a práve to bol jeden z motívov, pre ktorý sa nakoniec rozhodli svoj dovtedajší život opustiť. Najbližšia bezpečná oblasť je však relatívny pojem. Konflikt sa totiž často presúva a mnohí ľudia utekajúci pred vojnou boli nútení utekať na nové miesto aj niekoľkokrát v priebehu niekoľkých mesiacov.

Nakoniec sa väčšina z nich usídlila v okolitých krajinách, v prípade konfliktu v Sýrii to boli najmä Libanon a Turecko. V týchto oblastiach často žili aj niekoľko rokov, ale práve strata akejkoľvek nádeje na návrat domov a zložité podmienky v oblasti zamestnávania, školstva či zdravotnej starostlivosti boli nakoniec tými faktormi, ktoré rozhodli o tom, že sa začali hľadať budúcnosť pre svoje rodiny a deti niekde inde. A nie je prekvapením, že si pre to vybrali práve prosperujúce krajiny západnej Európy. Často sa pri stretnutiach s ľuďmi na úteku pýtam sám seba, ako by som sa v snahe ochrániť svoju rodinu zachoval ja. A všetkým ich pohnútkam a rozhodnutiam vtedy rozumiem – pravdepodobne by som sa rozhodol veľmi podobne.

Prekážkou medzi Blízkym východom či severnou Afrikou a pobrežím Európy je Stredozemné more. Časť verejnosti a viaceré konšpiračné médiá tvrdia, že migrantov do Európy privážajú lode neziskoviek platené Georgeom Sorosom. Ako to vnímate?

Príde mi až zábavné, akú moc by mal podľa konšpirátorov držať v rukách tento 89-ročný starý pán žijúci v New Yorku. Samozrejme, na tom nie je ani slovo pravdy. Lode neziskových organizácií, ktoré v Stredomorí pôsobia, nemajú žiadnu skrytú agendu. Ich cieľom je zachraňovať na mori ľudí, ktorí uviaznu uprostred plavby a bezprostredne im hrozí smrť utopením. Robia teda prácu, ktorú by v normálnom svete mali robiť štáty prostredníctvom svojich pobrežných stráží. Namiesto nemiestnej a neopodstatnenej kritiky si tak, podľa mňa, tieto organizácie zaslúžia poďakovanie za každý jeden zachránený ľudský život.

Po kríze migračnej sa v posledných rokoch často hovorí aj o kríze klimatickej. Vedci varujú, že dôsledkom klimatickej zmeny sa mnohé regióny sveta zmenia na neobývateľné oblasti a klimatická kríza bude s veľkou pravdepodobnosťou aj krízou migračnou. Stretávate sa už dnes s problémom klimatických migrantov?

Téma klimatickej migrácie sa aj v našej práci stáva stále pálčivejšou. Už dnes zaznamenávame v krajinách východnej Afriky, v ktorých pôsobíme, pohyby obyvateľov, ktoré sú spôsobené nekonečnými suchami alebo naopak ničivými záplavami. Tento fenomén je zatiaľ prítomný relatívne v malom, ale som si istý, že o niekoľko rokov sa to stane jednou z hlavných hybných síl masy ľudí naprieč kontinentami.

Okrem hlavných aktivít organizuje Človek v ohrození aj festival Jeden svet. Aká je jeho hlavná myšlienka a prečo vlastne vznikol?

Aj keď je Človek v ohrození primárne humanitárnou organizáciou, je pre našu prácu extrémne dôležité, aby ľudia na Slovensku registrovali problémy, s ktorými sa ľudia v iných častiach sveta potýkajú a aby rozumeli ich príčinám a tomu, ako úzko súvisia s naším bežným životom. Práve preto sme založili tradíciu filmového festivalu dokumentárnych filmov týkajúcich sa tém chudoby, ľudských práv, globalizácie a pod. Veľmi sa teším, že už 20 rokov sa nám darí na Slovensko prinášať filmy, ktoré tieto problémy každoročne vysvetľujú tisícom divákov vo viac ako 25 mestách Slovenska.

Už 9. októbra odštartuje jubilejný 20. ročník festivalu. Aké sú vaše odporúčania ako jedného z hlavných organizátorov? Ktorý film by si návštevníci podľa vás rozhodne nemali nechať ujsť?

Aj tento rok na festival prinášame viac ako 40 filmov, ktoré diváci nemajú šancu vidieť prakticky nikde inde. Vybrať preto pár, ktoré by som odporúčal, je veľmi ťažké – odporúčam skutočne každý jeden z nich. Napriek tomu sa každý rok obzvlášť teším na filmy, ktorú majú práve na našom festivale premiéru a špeciálne sa teším na tie od slovenských tvorcov. Ja osobne si preto určite nenechám ujsť film Pavla Pekarčíka Hluché dni alebo premiéru filmu Juraja Mravca Stratený domov.

Dôležitou súčasťou nášho festivalu sú aj diskusie, ktoré po premietaní filmov organizujeme. Na rozdiel od klasických filmových festivalov, ktoré vám v diskusii sprostredkujú informácie o filme a tvorcoch, sú naše diskusie orientované na problémy, ktoré sú vo filmoch zobrazené. Spolu s odborníkmi a odborníčkami diskutujeme, dovysvetľujeme a poskytujeme našim divákom širší pohľad na témy, ktoré filmy zobrazujú. O tieto diskusie je obyčajne obrovský záujem a odporúčam minimálne niekoľko z nich absolvovať.

Filmy premietané na festivale Jeden svet každoročne odzrkadľujú aktuálne problémy ľudí z rôznych kútov sveta, ako aj súčasný stav planéty. V akom duchu sa podľa vás bude niesť tento obraz o ďalších 20 rokov? Aké príbehy budeme sledovať?

Je pravdou, že problémy, o ktorých hovorí festival tento rok, sa zásadne líšia od tých, ktoré sme v rámci festivalu Jeden svet prezentovali pred dvadsiatimi rokmi. Doba sa celkom zásadne zmenila a problémy a výzvy, ktorým čelíme, sú dnes úplne iné. Predvídať preto, o čom na festivale Jeden svet budeme diskutovať o ďalších 20 rokov, je veľmi zložité. Som si však istý, že témy klimatickej zmeny, ako aj nástup doby automatizácie a umelej inteligencie, prinesú otázky, ktoré budeme riešiť aj v rámci nášho festivalu.

Pozri aj:

Marek na pionieri prešiel Afriku: Plánované boli len 4 štáty, ďalej sme improvizovali. V Etiópii…