Na Slovensku počas 19. a 20. storočia vyrástlo niekoľko unikátnych budov, ktoré sa rokmi stali skutočnými unikátmi. Bohužiaľ, niektoré z nich sa nedočkali takej starostlivosti, akú by si zaslúžili. Spomenúť môžeme napríklad sanatórium Helios, ale aj legendárne kúpele v Korytnici. Nad všetkými vyčnieva národná kultúrna pamiatka Machnáč, ktorej záchrana sa rokmi, podobne ako pri Heliose či Korytnici, stala skôr utópiou.

Ikona funkcionalistickej architektúry

Príbeh liečebného domu Machnáč sa začína písať v prvej polovici 20. storočia. Ako uvádza web Spoločnosti Jaromíra Krejcara, liečebný dom Machnáč bol postavený v Trenčianskych Tepliciach pre Pojišťovnu soukromých úředníku v Prahe, podľa ktorej niesol v 30. rokoch aj meno. Autorom je práve Jaromír Krejcar, ktorý sa k zákazke dostal na základe víťazstva v súťaži architektonických návrhov ešte v roku 1929. Projekt bol dokončený v roku 1932.

Mnoho zdrojov sa zhoduje, že finálny návrh budovy je vrcholom funkcionalistickej architektúry v celom bývalom Československu, aj keď sa od toho pôvodného líši. Vzhľadom na umiestnenie budovy musel prejsť návrh viacerými zmenami, ktoré ale v konečnom dôsledku dodali Machnáču unikátny vzhľad a priestranné spoločné priestory. Budova sa stala jednou z najdrahších, aké boli počas existencie Československa postavené.

Architekti vyzdvihli napríklad špecifické umiestnenie balkónov a okien, ktoré už nie sú len funkciou, ale aj znakom architektúry. Za zmienku stoja aj posuvno-sklápacie okná, ktoré umožnili pozoruhodný panoramatický výhľad, ale tiež spomínané priestranné chodby a priestory určené na gastronomické a kultúrne účely. Celý liečebný dom definujú znaky estetiky zaoceánskych lodí a parníkov.

Do Machnáča chodila klientela aj zo zahraničia, pričom nadčasový dizajn a unikátna liečivá voda boli lákadlom najmä pre pacientov z Rakúska či Nemecka.

Národná kultúrna pamiatka s nešťastným osudom

Ako píše portál Abandoned Recreation, architektonickú hodnotu podčiarklo aj rozhodnutie, v rámci ktorého bol dom zaradený do vôbec prvého súpisu pamiatok v Československu, ktoré sa uskutočnilo v roku 1969. Neskôr, v roku 1996, sa Machnáč stal národnou kultúrnou pamiatkou, ku ktorej mnohí vzhliadali, no jeho osud napokon priaznivý nebol. Svoje brány zavrel v roku 2002 a dôvodov bolo hneď niekoľko.

5-poschodová budova ponúkala inovatívne presvetlené priestory, na streche sa nachádzali terasy, kde mohli pacienti načerpávať slnečné lúče a dá sa konštatovať, že Machnáč svojou architektonickou štruktúrou predbehol dobu. Ako sa píše v článku Denníka N, budova prežila éry nových konceptov na kúpeľné mesto v Trenčianskych Tepliciach a to bez zásadnej prestavby. Návštevníci si užívali doslova rodinnú atmosféru.

Trenčianske Teplice patrili vo vtedajšom Československu medzi najvýznamnejšie kúpeľné mestá a Machnáč bol spolu s Krymom a Paxom ozdobou mesta. Ako sa teda z navštevovaného strediska a architektonického unikátu stane ruina, ktorú nikto nie je schopný zrenovovať? Nuž, v tomto bode má príbeh liečebného domu veľmi podobné parametre ako Helios či Korytnica. Súbor viacerých faktorov spolu so zmenou režimu zohrali svoju úlohu.

Jeho prednosti sa stali kameňom úrazu

Globálne môžeme povedať, že na zruinovanie podobného komplexu je potrebná zmes niekoľkých negatívnych vplyvov. Paradoxne, pri Machnáči to boli práve jeho prednosti, ktoré ho dostali do „nemilosti“ investorov a v podstate aj do súčasného stavu. Ako píše denník SME, prvým kameňom úrazu je samotná dispozícia liečebného domu. Ten bol pôvodne projektovaný striktne na kúpeľné pobyty, kde jednu izbu zdieľajú dvaja cudzí ľudia.