Medzi rokmi 1800 až 1900 to bolo mimoriadne náročné obdobie a psychiatrickí pacienti aj zdraví ľudia, ktorí sa dostali do ústavu pre duševne chorých, zažívali doslova nočnú moru. Obyvatelia ústavu boli neraz zanedbávaní a personál sa k nim správal horšie, ako ku zvieratám. Keď sa niekto pokúsil ústav obviniť, personál sa bránil, že pacientom sa predsa nedá veriť. Napokon však zločiny predsa len vyplávali na povrch.

Drevené klietky

Predstavte si, že žijete okolo roku 1900 a boli ste vyhlásení za nepríčetného. Šance na ľudský prístup boli takmer nulové. V roku 1874 sa v novinách objavil článok o tom, že psychicky chorí pacienti boli neraz držaní v ústavoch v drevených klietkach a nemali prístup k hygienickým zariadeniam. Zaznamenaný bol prípad, kedy bol muž zavretý do klietky na 18 mesiacov, a to napriek tomu, že nebol agresívny. Niektorí boli takmer nahí a zavretí tak dlho, že sa už takmer nevládali ani pohnúť. Mimoriadne desivý bol prípad ženy, ktorá po šiestich rokoch ležania oslabla natoľko, že nevládala dvihnúť už ani ruku.

Studené sprchy

V roku 1903 vyplával na povrch ďalší spôsob týrania pacientov, a to za pomoci studenej sprchy. Mnoho pacientov sa vyjadrilo, že sa dovtedy báli svedčiť, pretože im hrozila bitka ponožkou, v ktorej boli zemiaky alebo iný fyzický trest. Držaniu pacienta pod prúdom studenej alebo teplej vody sa hovorilo hydroterapia a hojne sa využívala napríklad na liečbu mániodepresie až do 20. storočia.

Priväzovanie k stoličke

V roku 1886 bola istá žena vyhlásená za hysterickú a počas ošetrenia jej zámerne poranili nohu. Chcela si ľahnúť do postele, nevedela však, že z akéhosi dôvodu je to proti pravidlám ústavu. Ošetrovatelia ju schmatli a priviazali k stoličke takmer na celý deň. Okrem toho si musela vytrpieť aj škrtenie, ťahanie za vlasy a iné krutosti.

Topenie

V roku 1903 bol ohlásený prípad, kedy bola voči žene využitá mimoriadne nepríjemná forma „vodoliečby“. Keď sa pacientka odmietala podvoliť príkazom, personál jej dal na hlavu plachtu a liali jej na tvár vodu, kým sa nepodvolila.

Hladovanie

Medzi rokmi 1800 až 1900 nebolo ničím výnimočným ani zámerné bitie pacientov a odopieranie im stravy až do bodu, kým od hladu neumreli. Nezáležalo na tom, či šlo o mužov, ženy či deti, od hladu mohol zomrieť ktokoľvek.

Kazajka

V roku 1898 sa na verejnosti vyjadrila žena, ktorej manžel bol umiestnený do ústavu a zomrel v ňom. Verila, že zomrel na následky krutého zaobchádzania. Tvrdila, že neraz jej manžela zviazali do kazajky, nútili ho chodiť v nej po chodbe a bili ho pri tom. Dôkazom boli dolámané rebrá, vďaka ktorým sa úbohý muž dostal do štátnej nemocnice. Trápil sa ešte rok a pol, kým napokon zraneniam podľahol.

Nútené práce

Nejeden svedok tvrdil, že videl, ako zamestnanci ústavu nútili pacientov tvrdo pracovať. Aj keď práca je pre človeka prospešná a môže v procese liečby výrazne pomôcť, prenášanie uhlia pod hrozbou krutej bitky nikomu neprospeje. Zamestnanci však zjavne svoju moc nad pacientmi radi zneužívali. Tvrdili dokonca, že s niektorými pacientmi nie je možné zaobchádzať iným, než krutým spôsobom.

Našťastie, toto utrpenie sa malo čoskoro skončiť. Po roku 1920 sa viacerí pacienti a svedkovia rozhodli o nesmiernom utrpení pacientov v ústavoch prehovoriť. Kruté a neľudské zaobchádzanie už viac nemalo byť tolerované.

Pozri aj: Waverly Hills: Jedno z najdesivejších sanatórií z minulosti. Z vecí, ktoré sa v ňom údajne dejú dnes, budete mať nočné mory

listverse