Na Zimu na Slovensku som si nevedel zvyknúť, a tak som sa rozhodol vyraziť do tepla. Dlhodobo som chcel ísť do Afriky, a tak som si kúpil letenku do Johannesburgu. Aby ten môj únik do tepla nebol až tak poetický, objavil sa omikron. 

Som si vedomý nástrah, no plánujem toho vidieť viac. Nie len omikron. Tomu sa však zrejme nevyhnem, tak aspoň uvidím, aký je rozdiel medzi realitou a správami zo sveta.

Realita po prílete mení aktuálnu situáciu. Napriek tomu, že v JAR je relatívny pokoj, tak jej susedné krajiny situáciu berú inak. Sú zrušené medzinárodné autobusové spojenia. Takže zostanem len tu. Je tu toho dosť. Veď je to obrovská krajina.

Niekedy sa to proste nedá. Veriť vlastným očiam je naozaj niekedy veľmi ťažké. Celý život som pozeral na rôzne dokumenty, kde sa po obrazovke naháňali tie veľké zvieratá z Afriky. Jasné, vždy som ich chcel vidieť aj ja a na vlastné oči.

Ako malý chlapec som bol v cirkuse, potom neskôr v ZOO a mal som z toho radosť. Neskôr som sám sebe tieto aktivity zatrhol a sľúbil som si, že ak budem chcieť vidieť ešte zvieratá, tak to bude len v ich vlastnom prostredí.

Je ráno, 3:11 a mne zvoní budík. Musím ešte hodinu šoférovať po tme, aby som dorazil tam, kam som chcel ísť už tak dávno. Ono, šoférovať v noci, po africkom vidieku, je zábava sama o sebe. Tie diery v cestách by mohli slúžiť ako malé bazény. Čudujem sa, že som tam párkrát nenechal aspoň jedno koleso.

Stojím pred bránou. Národný Park Kruger, sa otvára o 5:30. Predo mnou je len jediné auto. Zrejme má niekto takisto rád východy slnka, rovnako ako aj ja. Zaplatil som vstupné, ktoré nie je podľa mňa lacné a už idem po ceste, ktorá rozdeľuje malý lesík. Netrvá to ani pár minút a už prechádzam popri skupinke malých impal.

Sú milé a vôbec sa neboja. Oni pozerajú na mňa, ja na ne. Priblblo sa usmievam, lebo som šťastný. Pár metrov neskôr sa prihováram svojej prvej zebre. Neodpovedá a tak idem ďalej.

Zvieratá v parku majú svoje prezývky

Schádzam z asfaltovej cesty, na prašnú. Idem hlbšie do buše. Zasa sa priblblo usmievam, lebo pozerám ako sa napcháva skupinka žiráf. Tie tu miestni ľudia volajú „huliči“. Stále pozerajú ako keby si dali aspoň jeden joint. Nedá sa inak, len s tým súhlasiť. Naozaj pozerajú ako keby boli poriadne mimo.

Impaly zasa volajú len „M“. To je odvodené od McDonald’s. Chápeš, ten je všade a impaly sú takisto všade po celom parku. Je to teda zrejme najčastejšie jedlo predátorov.

Na safari sa dá dostať viacerými spôsobmi. Sú lacnejšie varianty, drahšie alebo šialene drahé. Vyberám prvú možnosť. Prenajal som teda auto, ktoré budem parkom sám šoférovať. Bude to trochu náročnejšie, keďže okrem toho chcem aj pozerať a fotografovať, ale mám na to predsa celý deň. Ubytovanie som si zohnal mimo parku a tým takisto výrazne znížim náklady na tento výlet.

Od rána sa motám po buši, či savane. Okolo mňa prebehuje divá zver. V diaľke si žije svoj africký deň skupinka slonov a ponad kríky stromov, trčia hlavy žiráf. Hrochy sa chladia v jazere, Supy sedia na suchých konároch stromov. Je leto a to je obdobie dažďov. Vďaka tomu je všetko zelené.

Park veľký ako Belgicko

To znamená dostatok potravy pre zver, no zároveň náročnejší lov pre predátorov, lebo korisť sa rozptýli po celom parku, ktorého veľkosť je podobná veľkosti Belgicka. O to je teda ťažšie tieto veľké mačky nájsť. Nevadí, skúsim a uvidím čo sa podarí.

Celý deň v spoločnosti týchto úžasných stvorení bol ako zázrak za 25 € (cena vstupenky do parku). Ďalší deň bude zas o niečom celkom inom. Od safari si dám trochu pauzu, lebo po celom dni v aute si chcem dopriať viac pohybu, nie na kolesách, ale po vlastných. Pôjdem do hôr!

Otvoriť galériu (8)