Sally Buchanan-Hagen je mladou ženou, ktorá trpí bipolárnou afektívnou poruchou. Dnes sa už cíti dobre a je sestričkou. Pri svojej práci už pomohla mnohým ľuďom, ktorí sa na jej oddelenie dostali po pokuse o spáchanie samovraždy. Mnohí z nich však netušili, že Sally sa chcela pred niekoľkými rokmi pokúsiť o to isté…

Prečítajte si slová Sally Buchanan-Hagen, po ktorých sa naozaj poďakujete za život, ktorý žijete.

“Ako sestrička pracujúca na pohotovosti prichádzam do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa pokúsili spáchať samovraždu naozaj veľmi často. S kolegami sme sa však zhodli na tom, že ako niektorí naši kolegovia, tak aj bežní ľudia pristupujú inak k ľuďom, ktorí za sebou majú nejaký “vážny” pokus a inak k ľuďom, ktorí sa rozhodli spáchať demonštratívnu samovraždu (zámerné ublíženie si, ktorého cieľom nie je usmrtiť sa, ale upozorniť svoje okolie na nevyriešené problémy, pozn. redakcie).

K ľuďom, ktorí sa chceli naozaj zabiť, ľudia väčšinou pristupujú s pochopením a so súcitom. Ten rastie priamo úmerne s tým, ako viditeľné sú ich zranenia.

Naopak, ľudia, ktorí spáchali demonštratívnu samovraždu, sú veľakrát označovaní len za slabochov, ktorí mali potrebu na seba upozorniť. Hovorí sa o nich, že nemocnice len oberajú o postele, zdravotný systém o peniaze a svojich blízkych o čas. Zabúdame však na to, že títo ľudia potrebujú pochopenie, súcit a milé správanie viac, než ktokoľvek iný. 

Keď som mala 23 rokov, po prepustení z psychiatrickej liečebne som sa vybrala na neďaleký útes. Chcela som z neho skočiť a ukončiť tým svoj život. Skočila by som a tieto riadky by som už nepísala, keby sa v tej chvíli na útese akoby zázrakom nezjavila jedna osoba. Dlho sme sa rozprávali a od samovraždy ma odhovorila. 

V tú noc som neskončila ani na pohotovosti, ani v márnici. Namiesto toho som u svojho psychiatra nasledovné ráno dobrovoľne podstúpila elektrokonvulzívnu terapiu. 

Bola som však odhodlaná vziať si svoj život. To, že som neskončila na pohotovosti so škaredými zraneniami alebo s otravou neznamená, že moje odhodlanie bolo menej vážne. 

Samovraždou si podľa Svetovej zdravotníckej organizácie každoročne vezme život až 800 000 ľudí. Toto obrovské číslo však stále vyjadruje len to, koľko ľudí naozaj zomrie. Číslo, ktoré by vyjadrilo všetky pokusy o samovraždu – aj tie skryté, o ktorých nikto nevie, by bolo niekoľkonásobne vyššie. 

Keď som stála na tom útese, bola som v stave, kedy som žiadnu pomoc vyhľadať nechcela, pretože som sa hanbila. Hanbila som sa za to, že sa chcem zabiť. Stála som na útese a smrť som videla ako jediné východisko svojej situácie. Dnes už však viem, že to, čo ma poháňalo, bolo zúfalstvo a impulzívnosť. Nezáležalo mi na tom, ako to spravím, záležalo mi len na výsledku. Od smrti ma delilo len pár sekúnd a prežila som len úplnou náhodou.

Ľudia o samovraždách počúvať nechcú a nechcú o nich ani hovoriť. Ak o nich však nebudeme diskutovať, ako môžeme tento obrovský problém vyriešiť? Rozhovormi by sme mohli zachrániť mnoho životov, no ako, keď sa tí ľudia boja vyhľadať pomoc? 

Ľudia veľakrát hovoria, že ak niekto zomrie tak, že spácha samovraždu, je to “srdcervúce”. Viete, čo je naozaj “srdcervúce”? Je to fakt, že tento, už mŕtvy človek, sa tak nerozhodol zo dňa na deň. Bol nešťastný dlho a nikto mu nepomohol. Nikto sa oňho nezaujímal. Až preto sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. 

Každý pokus o samovraždu treba brať vážne. Ľudia sa nezabíjajú sami, zabíjajú ich psychické ochorenia. Čím skôr to pochopíme, tým skôr môžeme pomôcť pri záchrane ďalších životov.”

Pozri aj: Ráno po tom, ako som si vzala život

themighty