Vynoria sa vám len správy o vojnách s Rusmi? Alebo o mafii či únosoch? Aká je realita dnešného Čečenska? Dá sa tam vôbec dostať?

V spolupráci s Interezom som vyrazil spolu s kamarátmi do málo navštevovaného regiónu menom Čečensko. Ako to už býva, moje okolie si oblasť spojilo s vojnami a mali pocit, že nás život prestal baviť a prečo ideme niekam, kde je vojna.

Na jednej strane nás hnevá, že nás niektoré krajiny berú inak, než v skutočnosti sme, ale na druhej robíme rovnaké súdy, ako napríklad o Čečensku. Hneváme sa, že vzdelaný západ nevie, že my nie sme Slovinsko, ale rovnako by sme rozčúlili miestneho obyvateľa, že si o nich myslíme, že sa tam bojuje.

Samozrejme, že o Čečensku máme tie predstavy aj kvôli tomu, že tu bola dlhá trvajúca vojna s Ruskou federáciou. Keď sa Sovietsky zväz rozpadol v roku 1991, tak aj Čečensko chcelo byť rovnako samostatné ako Uzbekistan, Kazachstan alebo Gruzínsko. Avšak vtedajší lídri v Moskve sa nechceli vzdať bohatých ropných polí, ktoré sa tu doteraz nachádzajú. V prvej vojne, ktorá vypukla v roku 1994, dostala hrdá ruská armáda na frak, avšak v druhej vojne, ktorá trvala od 1999 až do roku 2009, zvíťazilo Rusko nad hrdým čečenským národom. Práve s koncom vojny sa všetky severokaukazské oblasti stali bezpečnými a život sa vrátil do pôvodných koľají.

A to bol ten účel, prečo som sa sem vybral. Chcel som vidieť, ako vyzerá krajina po dlhej a ťažkej vojne. Už som navštívil mestá a krajiny, ktoré prešli ťažkými vojnami ako Afganistan, Irak či Somálsko, ale Čečensko ma prekvapilo.

Pri vstupe do hlavného mesta Groznyj som čakal rozstrieľané budovy či pozostatky vojny. A nevidel som nič. Naopak ma privítalo moderné mesto s výškovými budovami, ktoré by chcelo vraj konkurovať samotnému Dubaju. „Peniaze z ropy bol presmerované do výstavby mesta.“ Povie mi kamarát taxikár, ktorý ma berie na juh Čečenska. „Počas druhej vojny naša rodina utiekla do Nemecka, lebo kobercové nálety na obytné časti boli devastačné. Veď počas tých náletov zomrelo cez 50-tisíc civilistov.“ Povie smutným hlasom Čečeň, ktorý miluje rock, napriek tomu, že má dlhú bradu ako správny moslim. „Dnes je situácia v poriadku, ak držíš oficiálnu líniu, nič sa ti nestane a ty si môžeš žiť ako chceš.“ Groznyj je mesto plné štýlových kaviarničiek, krásnych reštaurácií či bohatými obchodmi, ktoré sa nachádzajú na hlavnom bulvári, ktorý nesie názov Putin.

Čo ma však prekvapilo, v celej krajine je na príkaz Putinovho kamaráta Kadyrova zakázaný alkohol a diskotéky. „Ten alkohol chápem, ale diskotéky? Veď my sa rovnako zabávame ako iné kaukazské národy.“ Dopovie a na znak ťažkej rebélie pustí nahlas Deep Purple na čečenských cestách. Práve po kvalitných cestách sa dostávame na juh krajiny. Kaukaz mám myslím dobre prejazdený, ale miestne hory so stredovekými horami sa mi asi najviac páčia. Stredoveké veže tu kontrolovali obchodné cesty, ktoré smerovali z Inguška cez Čečensko do Dagestanu. Každé údolie tu malo svoje vlastné pravidlá a aj jazyk. Doteraz je tu cítiť silné tradície.

Asi najviac sa mi páčilo to, že tu keď dáš slovo chlapa, tak sa to berie ako fakt a dodržuje sa to. Je jedno či si miestny alebo cudzinec. Slovo je slovo, len si neviem predstaviť, keby to slovo niekto nedodržal. Dostal som niekoľko pozvaní na čaj, kávu či miestnu špecialitu z barana. Takmer každý sa radoval z faktu, že som sa nebál sem prísť a dôverujem miestnym. „Nás proste Rusko nemá rado a myslia si, že sme zvery. Ale my sme rovnakí ľudia ako ty, Rus či Američan. Máme rovnaké potreby a túžby.“

Za celý ten čas som nestretol žiadneho zahraničného turistu. To neznamená, že tu nie sú, ale že sem toľko ľudí nechodí, napriek tomu, že všetko je tu už bezpečné. Také Rio de Janeiro je nebezpečnejšie ako Groznyj či dedina na juhu Čečenska.

Ako sa sem viem dostať? Čo na to potrebujem? Pozri podrobné rady na travelistan.sk.

Otvoriť galériu (6)