Po Tibete som si to namieril do ďalšej budhistickej krajiny menom Bhután. Krajiny, ktorá sa tak trochu uzavrela pred okolitým svetom a každý, kto sem chce prísť, musí zaplatiť minimálne 200 až 250 USD na deň. Prečo je to tak? 

Pri lete z Káthmandu na medzinárodné letisko v Paro sedím na ľavej strane a mám pod sebou nádherný výhľad na Himaláje. Nielen Everest, ale aj Makalu či Lhotse. 5 osemtisícoviek sa predvádza za plastovým lietadlovým okienkom. Odrazu sa však nahneme a prudko klesáme. Letisko v Paro vraj patrí medzi 10. najnebezpečnejších letísk na svete. Len dve letecké spoločnosti tu dokážu pristáť. Najprv sa nahneme prudko doprava, potom doľava, rýchlo klesáme. Niekto má pocit, že lížeme stromy a niekto sa kŕčovito drží operadla. Až silné buchnutie o pristávaciu dráhu dá tušenie, že sme to prežili. Vitajte v Bhutáne, v krajine hrmiaceho draka a panovníka, ktorý sa rozhodol, že radšej bude merať hrubé domáce šťastie ako HDP.

Bhután je krajina, ktorá leží medzi dvomi superveľmocami. Na severe jedna z najsilnejších ekonomík sveta, ktorá si nárokuje na časť územia Bhutánu a na juhu najväčšia demokracia na svete, ktorá sa zaviazala, že Bhutánu vojensky pomôže. Čína a India zvierajú túto maličkú himalájsku krajinu, ktorá síce patrí medzi najslabšie ekonomiky na svete, ale zaviedla niečo, čo jej závidí takmer celý svet. Hrubé domáce šťastie. Čo to je? Ako sa to vlastne meria? A sú obyvatelia vôbec šťastní?

Do Bhutánu som sa dostal opäť a spolu so svojím sprievodcom brázdim túto vysokohorskú krajinu, kde 55 percent celého územia tvorí prales. Husté a zelené lesy dodávajú tejto krajine nielen svieži vzduch, ale aj pocit neskutočnej čistoty. „Náš panovník mal sen,“ začne rozprávať môj sprievodca pri čiernom čaji s výhľadom na zelený obzor. „Mal sen, aby boli naši obyvatelia šťastní. Ale ako to dosiahnuť? Ako to docieliť, keď patríme medzi najchudobnejšie krajiny na svete? Veď koľko krajín je niekoľkonásobne bohatších a obyvatelia nie sú šťastní? Je šťastím to, že máš peniaze, majetky, autá, alebo keď si spokojný so svojím životom?“

Ten sen prerástol do všeobecnej mantry. Spolu so svojimi poradcami spísal štyri základné princípy, ktoré by mali privodiť šťastie čo najviac obyvateľom.

Byť hrdý na svoju krajinu.

Byť hrdý, že aj keď som z malej krajiny a obklopený dvomi superveľmocami, aby som chodil vzpriamene. K tomu by malo dopomôcť aj to, že obyvatelia chodia v národných krojoch, podporujú domácu kultúru, obnovujú svoje pamiatky, starajú sa o svoje kláštory… Ak by mal niekto pocit, že sa bránia niečomu západnému, tak to teda nie. Hľadajú zdravú mieru medzi svojím a tým, čo je za hranicami. Veď sami pootvorili svoje zavreté kráľovstvo a povolili niečo také ako je mobil, internet, televízia, západná hudba. Nič sa nepotiera, nezakazuje, na nič sa nenadáva ako je to niekedy u nás.

Rozvoj školstva, ciest, nemocníc…

Bhután je horská krajina, kde ešte pred pár rokmi neboli takmer žiadne asfaltové cesty. Aj keď patrí medzi veľmi chudobné štáty sveta, investovali do infraštruktúry veľa peňazí. A nielen tam. Zlepšili nemocnice, pozvali odborníkov, nech ich čo najlepšie zaškolia. Ako hovorí môj sprievodca, toto bolo pre miestnych veľmi dôležité. ,,Keď vidíš, ako sa veci okolo teba rapídne zlepšujú a nik nekradne, tak začneš byť hrdý na svoj štát a na svoju vládu. Veríš im. Je jasné, že máme čo zlepšovať. Na východe krajiny stále školáci chodia aj 3 hodiny do školy, ale každý vidí, že aj toto sa zlepšuje nielen v okolí hlavného mesta.“

Ochrana životného prostredia.

Toto je alfa omega celého národného šťastia. Nikde neuvidíte takú ochranu prírody ako je tu. Je tu cez 20 národných parkov, ktoré štát chráni tak, že chce uchovať pre celé generácie minimálne 60 percent všetkej zelenej plochy neporušenej. Tu nik nemusel nariadiť to, že ochraňujte prírodu. Väčšina obyvateľov to robí. Keď vidia, ako ju okolité krajiny chvália za čistý vzduch, čisté rieky a svieži vzduch, tak to v nich pozdvihne zdravé národné povedomie. A môj pocit? Neskutočne čistá krajina, kde sa cítite ako niekde v nedotknutej nórskej či novozélandskej krajine. Je to proste raj a keď prejdete len hranice medzi Bhutánom a Indiou, tak uvidíte veľký rozdiel.

Nájsť harmóniu medzi pokrokom a tradíciou.

„Nepotrebujeme mať mrakodrapy, dve autá a veľké domy. Veď na čo by som mal dvojposchodový dom, keď mi stačí jednoposchodový?“ zamyslí sa sprievodca. „Ešte si spomínam, ako ma pred 30 rokmi budil kohút a nie budík mobilu. Nie, netrpím spomienkovým optimizmom, ale zas si treba uvedomiť, že aj vtedy som bol šťastný. Síce túžim po niektorých veciach, ktoré moji rodičia nemali, ale zas nemusím mať všetko. Ani samotný panovník nechodí v luxusných autách, nebýva vo veľkolepom paláci a neobklopuje sa majetkami. Chce ísť príkladom a ukázať, že tá harmónia sa dá nájsť. Chcem žiť skromne.“

A tieto štyri princípy robia krajinu šťastnejšou. Každý rok vyjdú úradníci a pýtajú sa ľudí, čo im chýba k tomu pocitu šťastia. Niekomu lepšia cesta, niekomu lepšie zásobený obchod a niekomu čistejšia rieka. To všetko sa spíše a najpálčivejšie problémy a starosti sa riešia čo najrýchlejšie. Proste vláda sa pýta a robí služobníka obyvateľom.

Možno toto je ten vzorec pre šťastnejší národ. Možno to funguje len pre Bhután. Možno… Treba sa zamyslieť a spýtať sa, čo nás v skutočnosti robí šťastnými a ako to docieliť. V Bhutáne to zjavne vedia a idú si za svojím a pritom to nie je ekonomický gigant.

Mne osobne vždy stačí pár dní v tejto krajine a usmievam sa ako slniečko na všetkých. A keď sa usmievaš aj ty, aj okolie sa na teba bude usmievať a ty máš pocit, že to ťa robí spokojnejším. Príďte sa presvedčiť na vlastné oči a uši.

Ako sa dostať do Bhutánu? Pozri najpodrobnejšie rady na Slovensku.

Otvoriť galériu (14)