Jediná vec, nad ktorou máme kontrolu, je spôsob, akým sa to stane. My rozhodujeme, či to bude tichý a pokojný pochod s fakľou, ktorá napokon zhasne, alebo to bude vypálenie spôsobené barbarmi. To sa totiž stalo Rímu a všetko, čo zostalo, bol chaos. Pád Ríma spôsobil, že Európa upadla do temných čias a trvalo storočia, kým sa z nich zotavila.

Paralely sú viditeľné aj v súčasnosti, my sa však môžeme z histórie poučiť. A ak sa nepoučíme a história sa zopakuje, vieme, čo nás čaká.

Otroci nie sú dobrým riešením

Vláda Rímskej ríše sa váľala v blahobyte a mala pod palcom veľkú časť sveta. To, že ríša bola bohatá však neznamená, že boli bohatí aj jej obyvatelia. Namiesto toho, aby prácu dostávali Rimania, dovážali otrokov a práve tí robili väčšinu práce. Väčšinu produkcie zabezpečovali práve oni, zatiaľ čo domáci obyvatelia ostali s prázdnymi rukami. Mnoho Rimanov bolo nezamestnaných a štát ich musel podporovať, len aby prežili.

V súčasnosti už o otrokoch síce hovoriť nemôžeme, nie sme však od toho až tak ďaleko. Mnohé krajiny využívajú na výrobu tovarov zahraničnú pracovnú silu a nie je výnimkou, ak v západných krajinách pracovník zarobí 64 centov na hodinu. Napríklad, až 60% tovaru v Amerike je dovezeného z iných krajín, Čína vyrába až 50% odevu sveta a až 70% mobilov pochádza taktiež z Číny.

Aké ponaučenie si môžeme vziať od Rimanov? Otroci postupne začali požadovať viac a búrili sa. Rimania začali mať pod vplyvom náboženstva a kresťanskej morálky výčitky svedomia. Ich otrocký systém začínal kolabovať. Avšak práve otroci boli základom celej ekonomiky a tá padla spolu s otroctvom.

Epidémia obezity si nezíska mnoho sympatií

Priemerný rímsky občan pravdepodobne obézny nebol, keďže často mali ledva dosť potravy na prežitie, úradníci sa však hladu obávať nemuseli. Boháči trávili toľko času orgiami a oslavami, že sa stalo bežnou praxou v strede osláv vyprázdniť obsah svojho žalúdka, aby mohli pokračovať. Hovorí sa napríklad, že Julius Caesar prežil atentát len preto, lebo práve v čase útoku sa vybral vyvrátiť svoj obed.

V súčasnosti sa stávajú obéznymi väčšinou bohatí ľudia v bohatých krajinách, hlavne v Amerike. V niektorých krajinách je diabetes 2. typu dvakrát častejší, než pred 20 rokmi. Obézna je až jedna tretina populácie.

Lekcia od Rimanov je, že ak máte niečoho príliš veľa, ľudia sa obrátia proti vám. Práve preto príbehy o rímskych boháčoch kolovali tak dlho, ľudia z nich chceli urobiť negatívny príklad. Jedna skupina sa napchávala, kým iní hladovali. Spôsobilo to mnoho nesvárov, vojen a zdravotných problémov.

Boháči si málokedy pamätajú, odkiaľ pochádzajú

Keď bol Rím republikou, jedným z najväčších vnútorných problémov bol boj medzi patricijmi a plebejcami. Prvú skupinu tvorili aristokrati, ktorí svoje postavenie získali narodením, kým plebejci boli bežní ľudia, ktorí nemali šancu svoj status vylepšiť. Tak, ako ľudia v dnešnej spoločnosti, aj plebejci však bojovali zo všetkých síl. Vybojovali si právo voliť, boli súčasťou politiky a dostali šancu zbohatnúť. Pomáhali si v tomto úsilí navzájom, volili spomedzi plebejcov svojich priateľov a potom len pohodlne čakali, kým si na nich priateľ pri moci spomenie a nastane utópia.

To sa im však nevyplatilo. Zbohatnutí plebejci toho neurobili veľa, aby pomohli svojim stále chudobným priateľom. Jednoducho si len užívali život boháčov. Plebejci si to však neuvedomili hneď. Na chvíľu sa veci skutočne zlepšili a ľudia si mysleli, že nová vláda dobre funguje. Ukázalo sa však, že ide len o chvíľkový stav spôsobený vojnou. Keď opäť nastala recesia, ľud bol chudobnejší, než kedykoľvek predtým. Chudobní ostali chudobnými, bohatí bohatými a tých pár najbohatších neurobilo nič, aby chudobným priateľom pomohli.

Ľudia, ktorí majú dlhy, môžu byť ovládaní

Po tom, čo Galovia napadli Rím, Rimania museli investovať majetok do obrany. Dane išli hore, chudobní chudobneli ešte viac a Rím bol natoľko zadĺžený, že nebolo cesty von. To znie mnohým možno povedome. Napríklad, priemerný americký študent opúšťa školu s dlhom na študentskej pôžičke vo výške takmer 33 tisíc eur. Dánsko, Švédsko či Švajčiarsko sú na tom ešte horšie. Priemerný občan má dlh vo výške dvojnásobku svojho ročného príjmu.

Tak ako plebejci, aj dnes sa mnohí snažia lobovať za vládu, ktorá by odpúšťala dlhy. Politici počúvali a dnes, keď sa medzi politikov dostane aj obyčajný človek, nekalé praktiky nie sú ničím výnimočným. Sľubovali zábavu, blahobyt a odpustenie dlhov.

Plebejci boli natoľko zúfalí, že im nezáležalo na tom, čo politici robia, kým im odpustia dlhy. A tak volili populistických vodcov ako Julius Caesar, či Caesar Augustus.

Tlačiť peniaze nie je dobrý spôsob, ako zachrániť ekonomiku

Čína raz upozornila Ameriku, že ich národný dlh sa začína vymykať z kontroly. Dlh narastal spôsobom, ktorý by čoskoro mohol zničiť celú ekonomiku. Amerika „tlačila peniaze“. Presne to položilo na kolená Rím. Ríša narastala, takisto aj výdavky a Nero sa rozhodol, že sa bude míňať menej striebra v minciach. Tak by mohol viac peňazí vytlačiť. A ak by ich mohol viac vytlačiť, mohol by sa v bohatstve kúpať.

Nerov nápad nezničil ríšu v priebehu noci. Nerov nástupca však pokračoval v trende a inflácia na seba nenechala dlho čakať. Za 200 rokov sa rímske mince stali takmer bezcennými. Či sa v Amerike deje to isté, je diskutabilné. Isté však je, že dlhy opäť narastajú. A už teraz je dlh Ameriky vyšší, než dlh všetkých krajín Európskej únie dohromady.

Nepodceňujte barbarov

Rím vydržal mnoho nájazdov. Bojovali proti Grékom a Egypťanom, a zvíťazili. Barbarom sa však Rím predsa len podarilo zničiť, napriek tomu, že Rimania ich považovali za primitívnych. Všetko sa začalo kaziť, keď do Ríma vtrhol Attila. Rimania si mysleli, že boj s barbarmi bude ako boj proti jaskynným mužom.

Bola to zvláštna vojna, na jednej strane bola jedna z najmocnejších a najskúsenejších ríš a na druhej skupina mužov, ktorým nezáležalo na tom, či zomrú, alebo budú žiť. Rimania prehrali a Attila požadoval polovicu ríše. Keď odmietli, ukradol alebo zničil, čo mu prišlo do cesty, až kým Rimania jeho požiadavky nesplnili. Navyše museli Hunov pravidelne vyplácať, len aby nezničili Rím úplne.

Veľké investície do armády ničia aj veľké krajiny

Ak je krajina veľmocou, problémom je, že je zároveň aj najväčším terčom. To je niečo, na čo prišiel aj samotný Rím. Čím viac ríša rástla, tým väčšie boli hrozby a tým viac investícií si vyžadovalo vojsko. To isté si všimla aj Amerika. Napriek tomu, že po 11. septembri 2001 investície do armády narástli závratne, nie je v bezpečí. Viac než tretina investícií do armády z celého sveta putuje práve do americkej armády.

Rím sa s narastajúcimi investíciami vyrovnával tak, že dvíhal dane. To však veci naozaj nezlepšilo. Nezamestnanosť a chudoba boli také, ako ešte nikdy. Ľudia sa začali búriť.

Vzostup východných krajín

Najväčšiu hrozbu zrejme nepredstavovali ľudia, ktorí sa pokúšali vypáliť Rím. Hrozbou boli tí, ktorí nechali Rím na pokoji. Ríša na východe, ktorú Rím nemohol nikdy poraziť. Obe ríše boli natoľko mocné, že nemalo význam súperiť. Preto sa dohodli na tom, že budú vedľa seba nažívať v mieri. Vzniklo zvláštne obchodné priateľstvo, v ktorom sa ríše snažili poraziť jedna druhú v každodenných záležitostiach. Trochu ako moderná Čína a USA.

Ríša nepadne za noc

Rím nepadol ako hŕstka triesok a popola. Umieral potichu a pomaly, pod vplyvom stoviek rozhodnutí, ktoré pôvodne vyzerali ako skvelý nápad. Predtým, než bol Rím oficiálne rozdelený, ekonomické a náboženské vplyvy ho rozdrobili na kúsky. Čoskoro Rím padol do rúk barbarov a začal sa ponášať na to, čo vidíme na mapách dnes. Ani to však nebol skutočný koniec Ríma. Prežil ešte mnoho útrap, kým splynul s Osmanskou ríšou.

Trvalo tisícročie, kým Rím padol. Neskončil totiž v sekunde, keď prestal byť veľmocou. Kvalita života sa menila a mnoho ľudí si pravdepodobne neuvedomovalo, že sú súčasťou pádu ríše.

Pozri aj: Mark Twain a jeho 9 tipov na zlepšenie života

listverse