Niekedy máme priam hmatateľný pocit, že sa svet proti nám sprisahal. Už, už sme prešli cez semafor, no naskočila červená, na terase plnej ľudí popíjajúcich miešané nápoje sa osy rozhodli zaútočiť práve na ten náš, vonku prší vždy vtedy, keď so sebou výnimočne nemáme dáždnik, alebo sa v snahe vyhnúť sa dlhým radom nakoniec predsa len ocitneme v tom najdlhšom…

Vytáča nás to a preto hľadáme vinníka. Blbý deň, zlá karma, odkaz od vesmíru… Objektívne, je to neobjektívne. Počuli ste už o viktimizácii? Je to psychologické vysvetlenie týchto a im podobných pocitov. Je vám tento pojem cudzí? Čítajte ďalej a prídete na to, že vám je bližší, než ste si mysleli.

Viktimizácia je poslovenčený anglický výraz, ktorý označuje situácie, kedy sa niekto stavia do roly obete. To sú všetky tie situácie, keď si poviete, že toto sa môže stať len vám a podobne. Psychológovia používajú pri vysvetľovaní tohto javu ešte dva pojmy – kauzalitu a združovanie.

Kauzalitu uplatňujete, keď fakt, že prší, pripíšete tomu, že ste si nevzali dáždnik, alebo keď na semafore naskočí červená, a vy máte dojem, že to jedine preto, lebo sa ponáhľate. Združovanie označuje spájanie nesúvisiacich javov do subjektívnej teórie, ktorou vysvetľujete svoje negatívne emócie. Používate ho, keď sa cítite nepríjemne, lebo musíte čakať v dlhokánskom rade a zhodou okolností sa vedľajší rad rýchlo skracuje.

Aj keď to teraz možno vyznieva tak, že kauzalita a združovanie sú vcelku nepríjemné a nepotrebné prvky myslenia, opak je pravdou. Rovnako, ako množstvo iných dôležitých funkcií, aj ony sa vyvinuli v procese evolúcie. Pre našich predkov bolo dôležité uvedomiť si, že žalúdočné problémy mohli zapríčiniť tie bobule, ktoré ráno jedli. V záujme prežitia tiež museli spojiť búrkové mraky s možným zlým počasím, aby sa pred ním stihli ukryť. Nakoľko sú tieto procesy vývojovo dosť staré, sú automatické a umožňujú nám robiť rýchle úsudky o svete, ktoré často obsahujú predvídateľné chyby.

Jednou z takýchto chýb je iluzórna korelácia, fenomén, ktorého podkladom je združovanie, a ktorý spôsobuje, že dva objektívne nesúvislé javy považujeme za vzájomne súvislé. Skvelým príkladom využitia tohto javu je svetoznámy Rorschachov test, ktorý tvorí súbor atramentových škvŕn, o ktorom ste už určite počuli.

Fenomén iluzórnej korelácie funguje hlavne v tých oblastiach, v rámci ktorých sú prítomné určité predsudky a očakávania. Opäť sa dostávame k otázke, z úvodu – „Ako je možné, že sa druhý rad hýbe rýchlejšie?“

Ostatné rady, ktoré existujú súbežne s tým, v ktorom stojíte, považuje náš mozog za významné udalosti z prostredia a automaticky ich spája s najvýznamnejším prvkom v našom okolí, s nami samými. Ak sa náš rad hýbe plynule, sústredíme sa na cieľ, kvôli ktorému v rade stojíme, ak však pohyb viazne a my musíme čakať, obrátime našu pozornosť na seba samých, na vlastné pocity a na svet okolo nás. Potom sa nie je čo čudovať, že rýchlejšie sa pohýbujúci rad spojíme s našimi pocitmi a vzťahujeme to všetko na seba samých.

Celý tento proces napokon speje k viktimizácii, ktorá má v niektorých situáciách objektívny podklad. Napriek tomu, je to naša myseľ, ktorá nadhodnocuje náš význam a vplyv na vývin udalostí.

Z toho všetkého vyplýva, že nám ľuďom chýba nadhľad viac, než sme schopní pripustiť., Všetko, s čím sa vo svete stretneme, berieme až príliš osobne. Nakoniec možno nie je až tak od veci veci príliš neriešiť, čo myslíte?

Pozri aj: Nápoj lásky či transplantácia hlavy nemusia byť fikciou. Nebudete chcieť veriť, na čom všetkom vedci v súčasnosti pracujú

mindhacks