Keď vyriešime jeden, objaví sa ďalší a niekedy sa ich na nás zvalí toľko naraz, že ani nevieme, kde nám hlava stojí a kam skôr skočiť. Prečo napriek všetkej snahe náš život nikdy nie je celkom bez problémov? Možno vás to prekvapí, no môže za to naša vlastná myseľ.

Myseľ hrá proti nám

Radi by sme si o sebe mysleli, že sa problémom vyhýbame, pravdou však je, že práve naša vlastná myseľ ich neraz vytvára. Aj keď by sme žiaden problém mať nemuseli, myseľ vám s radosťou nejaký vytvorí, hoci len maličký. Prečo to tak je? Psychológ z Harvardu, David Levari, sa rozhodol, že sa trochu povenuje práve tejto problematike a ľudskú myseľ prirovnal ku systému, ktorý dohliada na susedstvo, teda k susedskej hliadke.

Susedská hliadka

Susedská hliadka sa skladá z členov, ktorí dohliadajú na to, aby susedstvo ostalo pokojné, a keď niektorý z členov zbadá niečo podozrivé, zavolá políciu. Dajme tomu, že kriminalita je v tejto oblasti vysoká, susedská hliadka je preto efektívna a napokon sa im podarí kriminalitu znížiť. Vzhľadom na pokles by ste možno očakávali, že hliadka trochu povolí a volania na políciu budú zriedkavejšie. Opak je však vo väčšine prípadov pravdou.

Napriek výraznému poklesu kriminality hliadka stále volá políciu často, a to aj vtedy, keď to vôbec nie je potrebné a ich podozrenia, že sa niečo deje, sa nepotvrdia. Vidia totiž nebezpečenstvo aj tam, kde vôbec žiadne nehrozí a na podobnom princípe funguje aj naša myseľ.

Koho vnímame ako hrozbu?

Aby vedci tento jav preverili, skupina princetonských odborníkov najala participantov, ktorých úlohou bolo prezrieť si sériu fotografií a určiť, ktorá z tvárí pôsobí ohrozujúco. Fotografie boli vyberané zámerne tak, aby niektoré pôsobili mimoriadne ohrozujúco, kým iné celkom mierumilovne. Po istom čase sa počet zastrašujúcich tvárí znížil, participanti však napriek tomu nepoľavili a ako ohrozujúce vnímali aj tie tváre, ktoré také neboli.

Fialové alebo modré?

Rovnaký princíp platí aj pri vnímaní problémov. Nevnímame ich objektívne, ale subjektívne na základe toho, akým ťažkostiam sme boli vystavení doteraz. Dokazuje to ďalší experiment, v rámci ktorého participanti nehodnotili možnú hrozbu, ale to, či boli bodky objavujúce sa na obrazovke modré alebo fialové. Aj keď bolo modrých bodiek čoraz menej, až sa napokon neobjavovali takmer vôbec, ľudia hodnotili fialové bodky ako modré.

Zmena kritérií

Vedci chceli vedieť, čo za tým je, požiadali preto skupinku participantov, aby si prečítala niekoľko článkov o experimentoch a rozhodli o tom, ktoré z nich sú etické a ktoré nie. Rovnako ako predtým, aj tu sa jav zopakoval. Aj keď bolo postupom času neetických experimentov menej, participanti zmenili kritériá hodnotenia a ako neetické hodnotili aj tie experimenty, ktoré také neboli.

Lenivý mozog

Prečo teda hľadáme problémy aj tam, kde nie sú? Dôvod je jednoduchý, naša myseľ automaticky porovnáva to, čo práve prežívame so zážitkami, ktoré sme prežívali v poslednom čase. V prípade experimentu s hodnotením tvárí myseľ participantov nehodnotila len to, čo práve vidí, hodnotila to v kontexte tvárí, ktoré boli videné dovtedy a to preto, lebo je to tak jednoduchšie a takéto hodnotenie vyžaduje menej času a energie.

Práve takéto hodnotenie nás však pripravuje o mentálnu pohodu – keď teda najbližšie budete mať pocit, že sa na vás problémy hrnú z každej strany, zastavte sa a zvážte, či je to naozaj tak, alebo sa s vami len zahráva vaša myseľ.

Pozri aj:

Ako spoznáte človeka s nízkou emocionálnou inteligenciou? Stačia na to len tieto 4 slová

psychology-spot