Od ranného detstva nás rodičia aj systém straší, že máme dodržiavať zákony, aby sme nešli do väzenia. Väzenie má byť vlastne také peklo na Zemi. Keď sa o tom hovorí, prvé asociácie sú “zdvíhanie mydla v sprche”, samotka, šikana, fyzické tresty strážnikov a rafinované pokusy o útek. Minulý týždeň som bol pozvaný prednášať väzňom o Indii a budhizme, pričom išlo o odsúdených na viac ako 20 rokov – vrahovia, mafiáni a “kyselinári” (= mafiáni, ktorí v 90. rokoch rozpúšťali ľudské telá v kyseline) a pod. Bol to naozaj silný zážitok.

Pred samotným vstupom do väznice som bol poučený o právach a zákazoch samotným riaditeľom zariadenia. Väzňom som nemohol tykať, rozprávať o drogách, teroristických skupinách, morbidnych témach, pýtať sa ich na výkon trestu ani na detaily činu, za ktorý sedia. Dozvedel som sa tiež, že vôbec nie som prvý, kto navštívil trestancov s kultúrnym programom. Väzni si už zahrali ping-pong s Dominikom Hrbatým, Ibim Majgom, užili si koncert Rytmusa a navštívil ich aj Matej Tóth. Jeden väzeň si dokonca zabubnoval celý koncert s Mariánom Grexom a Modusom.

Podpísaním poučenia som ďalej musel prejsť kontrolami. Odovzdal som mobil, tablet, všetko okrem papierov s poznámkami. Prezentáciu s fotkami som musel poslať e-mailom, aby všetko skontrolovali. Priniesť do väznice USB alebo akúkoľvek elektroniku je prísne zakázané.

Z vnútra väznica pripomína naše základné školy – linoleum, vôňa jedálne, v chodbách niekoľko kvetináčov, na stenách kresby väzňov. Strážnik mi prezradil, že sa odtiaľto nikdy nikomu nepodarilo ujsť, vraj by sa každý väzeň po prekonaní prvých dverí stratil v budove. Úmyselne nikde nenájdete zelené šípky smerom k východu. Keby sa utečencovi aj podarilo dostať na dvor, čaká ho 6-metrová stena, na vrchu s ostnatým drôtom nabitým elektrinou.

Pýtam sa na bezpečnosť a fyzické tresty. Za 6 rokov, ktoré tu strážnik strávil, sa ani raz nestalo, aby väzeň vážnejšie zaútočil na strážnika. Legislatíva a ľudské práva v čoraz väčšej miere ochraňujú aj samotných väzňov. Nie je to tak, že si hociktorý strážnik môže obuškom udrieť, ako to vidíme vo filme. Väzni môžu podávať sťažnosti riaditeľovi a posielať listy von. Zo zákona kontrole nepodliehajú len listy advokátovi, sudcom či prezidentovi.

Na cele bývajú zväčša šiesti na troch poschodových posteliach. Každá izba má vlastný záchod oddelený stenou a dverami. Stáva sa, že spolubývajúci dostanú ponorkovú chorobu, sem-tam sa pobijú a majú právo požiadať o presťahovanie. V drvivej väčšine prípadov však po týždni žiadajú o presťahovanie naspäť lebo si vzájomne chýbajú. Vzťahy na celách sú vraj skoro rodinné.

Všetci väzni majú k dispozícii knižnicu. Čítajú vraj všetci veľmi veľa, dokonca aj tí, čo pred nástupom na výkon trestu nevedeli čítať. Čas si môžu väzni krátiť aj pozeraním televízie. Tú si však musia kúpiť z peňazí, ktoré zarobia prácou pre ústav. Od roku 1989 väzni nepracujú len pre štátne podniky, ale aj pre novovzniknuté priemyselné podniky a vnútri ústavu. Práca vraj pomáha pri odbúravaní stresu, vytváraní hodnôt a zarobené peniaze slúžia na podporu ich rodín či vyplácanie exekúcií. Časť samozrejme hradí aj náklady na výkon trestu. Zvyšné drobné môžu minúť vo väzenskom bufete na hygienické potreby, alebo dokonca aj horalku.

Keď som vstúpil do kultúrnej miestnosti č. 4 nadzemného podlažia, čakal ma počítač, obrazovka a traja strážnici. Ďalší dvaja postupne doviedli okolo 20-členné publikum trestancov. Všetci boli vyholení do hola, v rovnakých modrých pracovných odevoch a niekoľko-ročným spolužitím sa podobali aj mimikou. Strážnici ich vraj majú občas problém rozoznať. Nevyzerali hlúpo, dokonca ani nebezpečne. Rad radom som všetkým podal ruku a zoznámil sa. Správal som sa k nim férovo a s úctou, myslím, že to ocenili. Pri rozprávaní o Indii všetkým žiarili oči a zaujímali ich bežné veci: “Sú tam McDonaldy? Myslíš, že by som tam zbalil indické dievča? Posvätné sú len kravy, alebo aj býky? Môžem kravu zjesť aspoň po smrti?”

Chytali sa na všetky vtipy, tlieskali, a dobre sme sa zasmiali. Dal som im tipy, kde v Indii sa dá za lacno žiť, hovoril som im o budhizme, karmickom zákone aj meditáciách. Tréningom mysle môže aj najväčší cholerik získať od svojho temperamentu odstup a práve oni majú na taký tréning teraz bohovsky veľa času. Povedal som im, ako Dalajláma napriek vojenskej podpore veľkej časti sveta nechce oslobodiť Tibet násilne, aby opäť neprivolal zlú karmu na celý svoj národ. Nasmeroval som ich opäť do ich knižnice, kde si prečítajú viac.

Riaditeľ väznice sa snaží organizovať exkurzie do väzenia všetkým študentom práva. Je presvedčený, že každý prokurátor, sudca aj obhajca by mal vidieť, kam posiela odsúdených a na koľko. Ak máš príležitosť zúčastniť sa podobnej exkurzie, určite choď. Ak máš niečo, čo trestancom môžeš odovzdať, určite choď. Každé takéto zariadenie má svoju webstránku s kontaktom na kultúrneho referenta a budú radi za každú pomoc.