U mňa extrémne v cestovaní znamená, ak si posuniem hranice svojho možného, čo som dovtedy zažil. Nemusí to byť len cesta do vojnovej krajiny, ale aj tam, kde je extrémne počasie, podmienky či situácia, ktorá ťa poriadne preverí.

Afganistan

Keď som stál na hranici medzi Iránom a Afganistanom, mal som stiahnutý žalúdok. V pase výstupná pečiatka Iránu a predo mnou vlajka Afganistanu, ktorá ma vábila, aby som vstúpil do krajiny, kde je najdlhšia vojna. Prečo som sa tam rozhodol ísť?

Odpoveď je jednoduchá. Už ma nebavilo čítať o jednotlivých konfliktoch. Rád si vytváram svoj vlastný názor na veci, aj keď viem, že pravdu neodhalím. Lepšie však je vidieť veci na vlastné oči ako mudrovať o niečom, čo som nikdy nevidel.

Afganistan mi poprehadzoval názory na mnohé veci. Od kultúry až po politiku. Afganistan je iný, než si myslíme. Na jednej strane pohostinný národ, ktorý ti znesie aj modré z neba a na druhej debilita jednotlivcov, ktorá uvrhla túto nádhernú krajinu do víru vojenských konfliktov. Afganistan bol extrémny v tom, že som musel zvažovať rôzne bezpečnostné riziká. Mať flexibilný plán a myslieť na desať vecí dopredu.

Afganistan ma pri prvej návšteve vyčerpal skôr psychicky. Nielen neprehľadná situácia, ale aj každodenné obrazy, ktoré sa mi odohrávali pred očami. Krajinu som si tak obľúbil, že som tam potom pripravil zájazd pre jednu CK a bol to prvý trip tohto druhu na slovenskom trhu.

Všetky informácie o Afganistane nájdeš tu.

Mali

Moje prvé stretnutie s vojnovou krajinou. Išiel som tam vyslovene ako turista, ale neskôr sa situácia vyvinula tak, že som napísal svoje prvé články do slovenských médií. Musím povedať, že som mal aj neskutočné šťastie, lebo som sa dostal tam, kde to vtedy nebolo možné. Všade som prišiel pár hodín pred uzavretím danej oblasti.

Extrémne na tejto ceste bolo, že som nevedel, čo bude zajtra. Či sa nebudem musieť presunúť zase späť, či sa neposunie vojnová línia, hoci ju držali Francúzi, a či sa situácia nevyostrí tak, že nik nebude nič vedieť. Musel som byť v neustálom strehu. Tu som sa naučil počúvať svoj vnútorný hlas, ktorý ma niekedy veľmi brzdil. Po Mali som sa vybral aj do Iraku.

Kongo

Šialený extrém, ktorý som podnikol so svojím kamarátom Petrom Hliničanom v roku 2017. Rozhodli sme sa, že prejdeme Kongo od západu na východ a splavíme časť majestátnej rieky Kongo. Nemali sme žiadne informácie aj preto, že tam nikto veľmi nechodieva. Natrafil som len na istého Nemca Hansa, ktorý prešiel podobnú trasu a jeho najvýznamnejšia rada bola: „Nič neplánujte, nedá sa to. Majte len čas.“

Len si predstav, že nemáš žiadneho sprievodcu, neexistujú informácie a ty nevieš, čo bude za rohom. Ak ti niekto povie, že cesta bude trvať 7 hodín a ty ideš nakoniec 50 hodín… Zastavovali nás polovojenské jednotky a museli sme si vymýšľať bizarné príbehy na bizarné otázky. Prespávali sme na lodi, kde bolo 223 ľudí a jeden záchod, v pralese medzi domácimi… Tá cesta bola taký extrém, že sme sa z nej spamätávali ešte mesiac.

Aj ty chceš zažiť Kongo? Tu sú všetky informácie o tom, ako sa tu cestuje

Trek na koňoch

Pred dvoma rokmi sme s mojou bývalou priateľkou šli na koňoch za etnikom Tsataam. Vyše 300 kilometrov v prostredí, kde neexistoval signál, cesty, infraštruktúra… prosto nič! Pre mňa to bol extrém v tom, že som nemal žiadnu skúsenosť s jazdou na koni. Bol som v tom panic, ale osobne milujem výzvy a nezastavilo ma, že sa budem musieť za pochodu učiť, ako jazdiť… Samozrejme, že na konci každého dňa som chodil ako kovboj a nohy sa mi triasli ako zamilovanému adolescentovi.

Ale moje učenie sa malo nakoniec veľký úspech. Podľa Mongolov som jazdil ako správny Mongol. Takže, ak ma niekto za môj štýl jazdy označí na Slovensku za Mongola, bude to vlastne pocta. Vlastne kto skôr jazdil na koňoch, my či Mongoli?:) Takže mám ten správny štýl!!!

Všetky informácie o treku na koňoch nájdeš tu.

Čukotka

Ak mám vybrať moju najextrémnejšiu cestu, tak to bola Čukotka, kde som bol s kamarátmi tento rok. Už som si myslel, že Kongo nič neprekoná, ale tu som zažil inú dimenziu.

Na snežných skútroch sme prešli vyše 1 000 kilometrov za stádom divokých sobov. Všetko by bolo v poriadku, keby neprišla víchrica, ktorá dosiahla silu vetra až 100 km/h a teplota neklesla na šialených mínus 60°C. Vďaka tomu sme mali sklz tri dni a pri takých nízkych teplotách sme prespávali v stane… Nakoniec sa z tejto víchrice vykľula najhoršia búrka za 21 rokov. Aspoň tak hovorili ruské správy. Verte, že som toho mal plné zuby a telo sa mi triaslo od fyzickej únavy. Lebo vyťahovať zapadnuté snežné skútre pri takých teplotách a pri takých nárazoch vetra… a tie skútre zapadali každých 200 metrov… Šialené.

Láka ťa tento kút sveta? Pozri si rady, ako sa tam dostať. 

A aký extrém si zažil ty? Možno sa moja hranica posunie pri ďalšej „bláznivej“ ceste do Antarktídy, kde budem takmer dva mesiace.

Pozri aj:

Zo všetkých osemtisícoviek je táto suverénne najťažšia. Martin Navrátil ti prezradí, ako sa dostať k…