…ale vyslovene priťahovali nehody. Vďaka nim vznikli vynálezy ako parné vlaky, fotografie či prvá splachovacia verejná toaleta, no niekedy to vyzeralo, ako keby ste nechali dieťa hrať sa so zápalkami v továrni na ohňostroje. Viktoriánci používali veľa chemikálií. V tých časoch im bezpečnosť a ochrana zdravia veľa nehovorili. Ak bolo niečo nebezpečné (napríklad fľaša arzénu), nakreslili na ňu lebku prekríženými kosťami.

Problémom však bolo, že arzén sa napriek tomu veselo predával, napríklad ako návnada na potkany. Nahliadnite do sveta, kde bol prvoradý výzor a bezpečnosť bola až na druhom mieste (ak vôbec). Písalo sa 19. storočie a ľuďom sa darilo nachádzať mimoriadne bizarné spôsoby, ako seba alebo niekoho iného nenápadne odpraviť z tohto sveta.

Tapeta

Viac, než 50 odtieňov sivej zaujímalo ľudí vo viktoriánskej ére 50 odtieňov zelenej. Pre domácnosť bola zelená tapeta nevyhnutná ako v súčasnosti pre nás mobil. Mimoriadnu záľubu v zelenej spôsobil napríklad koniec plynových lámp a daň z okien. To prebudilo v obyvateľoch vášeň pre žiarivé farby, ktoré ich príbytky rozjasnili.

Zelená na šatách či stenách však nemohla byť akákoľvek zelená, musela to byť zelená s názvom Scheeleho zelená. Tá bola nielen veľmi jasná, ale odolávala aj zubu času a nebledla. Pekný bonus. Nevýhodou však bolo, že ak ste mali v dome takúto zeleň, pomaly ale isto ste sa vystavovali otrave. To, čo farbe dodávalo živosť, bol totiž arzén. Vdychovanie vzduchu s obsahom arzénových čiastočiek neraz spôsobilo smrť.

Chorľaveli a umierali celé rodiny, pričom ohrozené boli hlavne deti. Mnoho politikov bolo skeptických, mysleli si, že príznaky spôsobuje záškrt. Lekári, ktorí sa pokúšali na riziko upozorniť, čelili verejnému výsmechu, hlavne zo strany spoločností, ktoré tapety vyrábali. Používanie arzénu do tapiet nebolo nikdy oficiálne zakázané, avšak v roku 1903 bolo zakázané používať arzén ako potravinovú prísadu.

Detské fľašky

Rímske matky používali duté rohy, aby z nich nakŕmili svoje deti a vo viktoriánskej ére neboli detské fľašky ničím novým. Nové však bolo špeciálne sklo s gumenou hadičkou a cumlíkom, z ktorého boli vyrobené. Dieťa malo cez hadičku cucať nápoj ako kolu cez slamku.

Fľašky sa stali slávne hlavne kvôli marketingu. Dostávali názvy ako „Malý anjelik“ alebo „Princezná“. Matkám sa mimoriadne páčilo, ako sa ich batoľatá kŕmia samé a boli na to hrdé. Fľašku musela mať každá moderná viktoriánska matka. Nevedeli však o smrteľných následkoch.

Problémom bolo, že hadičku a cumlík bolo takmer nemožné oddeliť od sklenenej časti a poriadne vyčistiť. Teplé mlieko tak vytvorilo vo vnútri ideálne miesto pre tvorbu baktérií. Vtedajší guru na rady do domácnosti, pani Beetonová, navyše tvrdila, že fľašky nie je potrebné umývať dva až tri týždne.

Výsledkom bolo, že deti pili koktejl baktérií, často s fatálnymi následkami. Fľašky si čoskoro získali prezývku „vražedné“. Používať ich silno neodporúčali aj lekári. Zakázané však neboli. Mnoho matiek naďalej podliehalo reklamám a fľašky používali bez ohľadu na výstrahy.

Fenol

Viktoriánci proste nedokázali nájsť tú správnu rovnováhu. Napríklad v oblasti hygieny. Na jednej strane používali špinavé detské fľašky, na druhej však prirovnávali čistotu k zbožnosti. Práve v tom čase vedci prichádzali s teóriami o tom, ako baktérie spôsobujú infekcie a posadnutosť čistotou bola na svete.

Práve kvôli nej by ste v tej dobe v každej domácnosti niekde v šuflíku našli lúh sodný alebo fenol, ktoré ľudia používali na čistenie. Problémom však bolo, že sa často skladovali v nádobách, ktoré boli rovnaké ako nádoby na potraviny. Nebolo ťažké pomýliť si škatule a omylom otráviť koláčiky. Neraz sa tak stalo, že si fenol gazdiná pomýlila s práškom do pečiva. V roku 1888 počas pečenia v jednej domácnosti ochorelo 13 ľudí a zomrelo 5. Zomrelo ďalších 14, kým sa rozhodlo, že skladovať lúh či fenol v podobnej nádobe, ako potraviny je ilegálne.

Olovo

Ľudia v 19. storočí ako keby chceli umierať. S priemyselnou revolúciou mestá expandovali. Stavali sa rezervoáre, ktoré zásobovali domácnosti vodou. Potrubia však neraz obsahovali smrtiace olovo. Ironické je, že v rokoch 1847 a 1848 britská vláda podpísala zákony, ktoré zakazovali znečisťovanie vody.

Nebezpečenstvo však nekončilo pri vode. Olovo sa pridávalo aj do farieb, aby boli žiarivejšie. Ľudia nimi natierali takmer všetko, počnúc nábytkom, až po detské hračky. A keď si deti tieto hračky dávali do úst, stávali sa obeťou otravy olovom.

Laudanum

Laudanum bol viktoriánsky ekvivalent aspirínu. Bol to liek, ktorý upokojoval nervy, uľavoval od bolesti a zaručoval pokojný spánok. Jediným problémom bolo, že laudanum bol ópiový sirup. Bol dostupný cenovo a dal sa kúpiť v každej lekárni. Boháči na chudobných pozerali zhora ako na závislých na laudane, sami ho však veselo nasávali.

Reklamy prezentovali laudanum aj ako liek na ženské ťažkosti, napríklad menštruačné kŕče či hystériu. Iróniou je, že ženy užívali laudanum aj vtedy, keď si vo svojej zelenej izbe potrebovali uľaviť od ťažkostí, ktoré spôsobovala zelená arzénová tapeta.

Keďže ópium je návykové, ľudia si užívali pocit eufórie a požívali čoraz väčšie dávky lieku. Možnosťou bola odvykacia kúra, ktorú však sprevádzali halucinácie, triaška a potenie. Keďže laudanum bolo ľahko dostupné a dávkovanie nebolo nijak kontrolované, predávkovanie sa bolo celkom bežné.

Denaturovaný chlieb

V 19. storočí bol dôležitý výzor. Biela sa spájala s čistotou a čím bolo niečo belšie, tým to bolo lepšie. Napríklad biely chlieb. Ľudia si mysleli, že biely chlieb je čistý a zdravý. Ich logika však bola akosi popletená, pretože do chleba pridávali bielidlo – kamenec, vďaka čomu mal byť ešte lepší. Bielidlo však obsahovalo soli sulfátu a kovy ako hliník či chróm. Navyše, kamenec sa používal aj pri úprave bavlny, či na výrobu kamencových ceruziek. To neznie zdravo.

Smutné taktiež je, že kamenec neobsahuje žiadne živiny. Kamenec v chlebe teda škodil najviac chudobným, pre ktorých bol chlieb poživňou na celý deň. Bez živín tak umierali na podvýživu. Okrem toho chlieb spôsoboval mnoho ochorení, ktoré boli pre deti často smrteľné.

Kyselina boritá v mlieku

V súčasnosti sa využíva ako súčasť insekticídov. Skvelá prísada do mlieka, nemyslíte? Avšak, aj v tomto prípade prevládli opäť rady domácej poradkyne pani Beetonovej. Predtým, než sa mlieko pasterizovalo a ukladalo do chladničiek, mohlo sa veľmi rýchlo pokaziť. Pani Beetonová teda odporúča pridávať do mlieka kyselinu boritú, aby dlhšie vydržalo.

Okrem toho mala kyselina ďalšiu „výhodu“, dodávala mlieku sladkastú chuť a odstraňovala kyslosť. Dospelým spôsobovala len mierne ťažkosti, ako napríklad nevoľnosť, žalúdočné kŕče či hnačky. Problém nastal, keď kyselina prekryla chuť pokazeného mlieka nevhodného na konzumáciu. Navyše, u detí môže kyselina boritá spôsobiť záchvaty, neurologické problémy a smrť.

Mŕtvolné sviečky

Začiatkom 19. storočia boli sviečky väčšinou vyrábané z včelieho vosku alebo z loja. Lojové však sprevádzal čierny dym a nepríjemný zápach, kým tie zo včelieho vosku boli drahé. V roku 1810 však prišla zmena.

Francúzsky vedec Michel Chevreul prišiel na spôsob, ako oddeliť loj a pridať špeciálnu ingredienciu tak, aby boli sviečky lacné, ale kvalitné. Vo Francúzsku síce boli zakázané, v Anglicku však zaznamenali úspech. Jedného dňa však istý profesor pracoval pri tejto novej sviečke neskoro do noci. Tá však akosi podivné páchla cesnakom, čo bolo podozrivé. Vedel totiž, že arzén má zápach podobný cesnaku. Práve to bola Chevreulova tajná prísada.

Samozrejme, profesor, ktorý na arzén vo sviečkach prišiel, vyniesol problém na svetlo verejnosti. Aj kvôli zápachu nazval tieto sviečky „mŕtvolnými sviečkami“.

Plynové lampy

Po hrôze s arzénovými sviečkami si asi viete predstaviť, akej sláve sa tešili plynové lampy. Ani tie však neboli úplne bezpečné. V tých časoch sa totiž využíval tzv. svietiplyn, čo bola zmes vodíka, síry, metánu a kysličníka uhoľnatého. Táto kombinácia bola smrtiaca, mohla spôsobiť otravu, zadusenie, ale hrozila aj explózia.

Lekári

Viktoriánski lekári pracovali so znalosťami, ktoré v tej dobe boli k dispozícii. Väčšina procedúr sa zakladala na snahe prinavrátiť telu rovnováhu. Populárne boli preháňadlá, dávidlá a pijavice. Okrem toho však lekári verili, že malá dávka jedu má priaznivé účinky.

Dá sa teda povedať, že väčšina pacientov prežila aj napriek liečbe, nie vďaka liečbe. Občas sa však nie celkom zadarilo. Napríklad, keď lekár predpísal pacientovi s astmou cigarety. Aj cigarety obsahovali arzén (!). Ten bol v tabaku, ktorý obsahoval prírodný derivát atropínu, ktorý uvoľňoval dýchacie cesty. Pacientovi sa teda uľavilo, nie však z dôvodov, z akých lekár predpokladal.

Antrax v domácnostiach

Pokrývať steny domácnosti smrtiacou baktériou nie je dobrý nápad. Ľudia vo viktoriánskej ére to však občas robili. Predtým, než sa začala používať na zdobenie stien sadra, používalo sa vápno pomiešané so srsťou oviec, kôz či koní. A napriek tomu, že antrax v tej dobe nebol veľmi rozšírený, občas sa predsa len objavil. Výrobky z kože, srsti či bavlny nakazených zvierat predstavovali hrozbu. Ľudia sa mohli ľahko nakaziť cez ranku na koži, alebo vdýchnutím.

Pozri aj: 10 najzvrátenejších prípadov kanibalizmu v histórii ľudstva

listverse