Možno by ste si pomysleli, že je to predsa výhoda. Dokáže udržiavať konverzáciu s kýmkoľvek a kedykoľvek. Zrejme je to extrovert, ktorý má rád ľudí. Problémom však je, že takí ľudia hovoria väčšinou o sebe a málokedy ponechajú priestor na vyjadrenie vám. Po čase to môže byť skutočne vyčerpávajúce, načúvať zdanlivo nekonečnému monológu.

Ak prúd slov presiahne únosnú hranicu, môže ísť o príznak ochorenia. Vyznačuje sa ním napríklad mánia a úzkostné stavy. Takého jedinca jednoducho nedokážete prerušiť, melie si svoje bez ohľadu na to, čo by ste chceli povedať vy. Ak niekto hovorí rýchlo a veľa, nemusí to byť automaticky patologické, všímať si treba najmä zmeny. Ak niekto zvyčajne hovorí pomalším tempom, no zrazu sa nedokáže zastaviť, mali by ste spozornieť.

Ďalším príznakom chorobného stavu je jav, kedy hovorený prejav jednoducho nedáva zmysel. Nedokážete sledovať súvislú niť myšlienok, zdá sa, ako keby človek hovoril o všetkom a zároveň o ničom. Je to preto, lebo choroba môže zrýchliť tok myšlienok a reč je spôsobom, akým sa myšlienka prejavuje navonok. Ak je tých myšlienok príliš veľa a striedajú sa príliš rýchlym tempom, jedinec ich jednoducho nestíha vyjadrovať a vzniká tak rýchla, popletená rečová lavína.

Je však dôležité nemýliť si chorobu z egocentrizmom. Niekedy je lepšie priznať si, že osoba je v komunikácii viac zaujatá vlastnou existenciou, ako vami. Takýmto zmýšľaním sa vyznačujú najmä ľudia s narcistickou črtou osobnosti. Jedine vlastné problémy považujú za dôležité a hodné vypočutia. Je pre nich prirodzené, ak vedú monológ a vy len prikyvujete. Ak aj niečo poznamenáte, pravdepodobne vás nebudú počúvať. Ich problémy sú pre nich dôležitejšie, väčšie a vážnejšie, ako tie vaše.

Za prívalom slov sa však môže ukrývať aj neistota. V takom prípade jedinec veľa hovorí preto, lebo práve vtedy je v centre pozornosti a tým si potvrdzuje vlastnú hodnotu. Takíto ľudia zvyčajne hovoria príbehy, kde sú vykreslení ako úspešní hrdinovia hodní ocenenia a obdivu. Taký človek vás taktiež nechce počúvať, chce vidieť, ako na neho ostatní reagujú. Ako povedal Nietzsche: „Hovorením o sebe neraz sami seba ukrývame.“

Aby ste odlíšili, s kým máte dočinenia, sústreďte sa na obsah monológu. Zistite, kto hovorí o svojich úspechoch a naopak, kto sa sťažuje na všetky svoje problémy.

Ak niekto príliš veľa hovorí len o sebe a nepustí vás k slovu, nie je to zdravé. Do konverzácie by sa mali rovnakým dielom zapájať obaja účastníci, každý si predsa zaslúži byť vypočutý. Ak máte dočinenia s egocentrickým jedincom, snažte sa ostať pozitívne naladení a slušne podotknite, že konverzácia by nemala byť monológom. Alebo môžete konverzáciu jednoducho ukončiť, keď máte pocit, že je toho na vás už priveľa.

Ak však vidíte, že nech sa človek snaží akokoľvek, príval slov jednoducho zastaviť nedokáže, mali by ste dotyčnú osobu vziať za odborníkom.

Pozri aj: 7 maximálne trápnych situácií, v ktorých sa každý z nás cíti ako úplný podivín

psychology-spot