Nevybrala som si rolu dieťaťa, vybrala som si rolu dospievajúcej ženy. To znamená, že nebudem čakať, kým to za mňa spravia druhí, či mi pomôžu alebo nie. Nasľubovali, že tu pre mňa budú, že budú pri mne stále stáť. Kde sú teraz? Neviem. 

Spravila som chybu, viem to, ale som za ňu vďačná. Teraz sa idem spoliehať na seba. Popravde, je to ťažšie ako sa spoliehať na druhých, pretože nemám na koho zvaliť všetky problémy. Musím proti svojej hlave i myšlienkam bojovať sama, čo si pýta viac energie a odhodlania než bojovať proti druhým. Uvedomujem si však, že mám len jeden život. Nechcem ho premárniť. Vybrala som si boj s touto chorobou, lebo viem, že sa to dá zvládnuť – no človek musí začať od seba. Musí urobiť ten najnáročnejší prvý krok.

Nejdem hľadieť do budúcnosti, chcem žiť pre prítomný okamih. Je to sakra ťažké. Ale ak si mám vybrať, či chcem ísť do nemocnice, znova to vzdať, čakať na pomoc druhých a stratiť ďalšie mesiace svojho života iba kvôli tomu, že som teraz veľmi slabá a zraniteľná, radšej sa proti tomu postavím sama a nebudem sa viac schovávať pred realitou.

Dúfam, že ste ma nepochopili zle. Cítim podporu svojej rodiny a psychologičky, no čo chcem povedať je, že celé je to iba o mne. Musím nájsť silu v sebe a nie v nich. Vzdala som to už veľmi veľakrát, pozbierala som sa, no museli mi pomôcť druhí. Už nie, napriek tomu, že myšlienky na smrť, hladovanie, cvičenie, vracanie, sebapoškodzovanie, výčitky, obviňovanie sa, záchvaty či zlyhania prídu. Možno ma spomalia, no neznamená to, že skončím. Prekonanie týchto prekážok a zaváhaní ma posunie dopredu a ja budem čoraz silnejšia.

Aj teraz mám výčitky. No nepodľahnem im, som na správnej ceste. Na ceste k víťazstvu nad anorexiou. Dôležité je pokračovať a nevzdať to pri prvom páde.

Autorka článku: Nina

Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 

Pozri aj: Chcete podporiť celoslovenský projekt Chuť žiť venujúci sa anorexii? Teraz máte jedinečnú príležitosť