Už len keď spomeniem to divné slovíčko turista, nejeden Afganec sa na mňa pozrie krivým okom a nechce veriť. Sem prichádzajú len vojská už od čias Alexandra Veľkého. Turistický ruch je tu nulový. Čo tu vlastne hľadám a prečo sem chodím pravidelne?

Veľa ľudí o Afganistane hovorí, ale nikto ho poriadne nevidel. Takmer každý má naňho názor, ale poriadne sa nikto ani s Afgáncom nerozprával. Asi toto je tá túžba, ktorá ma sem privádza pravidelne. Nie, nepôjdem tu proti prúdu a nebudem hovoriť, že Afganistan je absolútne bezpečný a všetci sú nesmierne pohostinní. Neskutočná milota ľudí sa tu mieša s debilitou jednotlivcov. Afganistan nie je ani klasická dovolenková destinácia. Turistický ruch tu raz bude, ale to bude ešte veľmi dlho trvať. To skôr vyletia prví turisti do vesmíru.

Rozprávam sa o situácii s miestnymi pri silnom čiernom čaji. Do úst si najprv dávame veľkú tuhú kocku cukru, cez ktorú precedíme čaj. „Dnes je Afganistan omnoho viac bezpečný ako za Rusa, alebo počas vlády Talibanu. Už to nemôže byť horšie. Mestá sú bezpečné, ale mimo miest sa pravidelne stáva, že ťa zastavia jednotky Talibanu a keď pracuješ pre vládu, máš neuveriteľný problém,“ rozrozprával sa predajca bavlny Ali.

V ten deň je vstupujú jednotky Talibanu do mesta Kunduz a na 24 hodín mesto dobijú. Televízne noviny o 19:00 hod. tu vyzerajú tak, že prvé 4 hlavné správy sú o bojoch na jednotlivých bojiskách. Až potom nasledujú správy o rokovaní z vlády. Ak si však predstavujete, že v meste je cítiť vojnu, tak ste na omyle.

Ľudia sa prechádzajú, chodia na čaj či na bazáre, ktoré sú plné kvalitného tovaru. Oriešky, pistácie, koberce, látky ale aj vtáčí trh, ktorý bol snom nejedného hipisáka v 70. rokoch. Na trhu si môžete vtáčika kúpiť nielen na okrasu, ale aj ako potravu. Vyberiete si holúbka a šikovná ruka rýchlo podreže jemný krk vtáka.

Čo má však najviac prekvapilo sú miestne diskotéky. Na jednu  idem v meste Mazar e Sharif. Vstup tu strážia dvaja po zuby ozbrojení vojaci. Nad vchodom je značka že zákaz nielen zbraní, ale aj výbušnín či iného nástražného systému.  Sú tu len chlapi s dlhými bradami, fajčia vodnú fajku a popíjajú čučoriedkové šampanské. Alkohol sa tu trestá smrťou, ale ópium je to cítiť všade. Veď Afganistan je jeden z najväčších producentov ópia na svete. Biela tvár tu vyvoláva obdiv napriek tomu, že som si pred cestou nechal narásť poriadnu bradu. Počas večera som pozvaný k nejednému stolu či tancu.  Chlapi tancujú za zvuku modernej hip hopovej afganskej hudby. Vytlieskajú jednotlivé rytmy a povzbudzujú sa. Dokonca prichádza spevák, ktorý vyhral súťaž „Afganistan hľadá superstar“ a dá nejeden ľúbostný song.

Miestni sa radi zabávajú a teraz si to užívajú čo najviac. Za vlády Talibanu bola nielen zábava zakázaná, ale aj všetko západné. Všetci muži museli mať dlhú bradu, ženy nosili len burku a hocijaký prejav mimo islamského samozvaného zákona sa trestal popravou na futbalových štadiónoch či v bazénoch na hoteloch. Na jednom takom hoteli spím v strede mesta Herat a majiteľ hotela ukazuje na vypustený bazén, kde sa popravovalo. „Taliban je zverstvo, dúfam že sa nikdy nevráti. Sú to šialenci.“

Veľa Slovákov si myslí, že Afganci milujú Taliban. Tu ho skôr neznášajú a majú ich za pomätencov. Napriek tomu, majú stále moc a ovládajú jednotlivé priesmyky a strpčujú život miestnym. „Ak chcete cestovať z Herátu do Kábulu, je lepšie ísť letecky. Nik vám nevie zaručiť bezpečnosť,“ hovorí hrdý majiteľ najlepšieho hotela v meste Herat, ktorý by u nás ledva získal 2 hviezdičky.

Mestá sú rozbombardované a je tu cítiť dlhotrvajúci ozbrojený konflikt. Budovám niekedy chýba časť steny, fasády a historické pamiatky, ktoré by v iných krajinách patrili k tomu najkrajšiemu, nesú stopy po dávkach z guľometu. Jediné, kde sa našli peniaze na obnovu, sú mešity. Dnes je piatok, začiatok víkendu a v piatočnej mešite v Mazar e Sharif sa schádzajú tisíce ľudí. Nestretávajú sa tu len kvôli modlitbe, ale aj aby si pozreli tajomných dervišov, ktorý sa pri západe slnka postupne dostávajú do tranzu. Nepredstavujte si tých z Turecka, ktorí sa otáčajú okolo vlastnej osi. Desiatky svätých mužov sú v kruhu okolo hlavného derviša, ktorý spieva jednotlivé úryvky z koránu. Dav spieva s ním a spraví jednohlasné „hu“. Tempo sa stupňuje, ľudia sa dostávajú do tranzu a mne idú príjemné zimomriavky po tele. Už 13 rokov aktívne cestujem, ale toto je pre mňa najväčší cestovateľský zážitok. Pri tom nielen ja, ale aj Afganci zabúdajú na každodenné starosti.

Afganistan je nebezpečnou krajinou, kde keď ideš, musíš mať na pamäti, že všetko sa môže zmeniť. Afganistan môžem prirovnať k výkonu horolezcov. Máte vysnívanú horu, podriadite všetko tomu, aby ste na ňu vyliezli, ale niekedy vás tá hora nepustí. Každý cestovateľ má svoju vysnívanú trasu, ktorú chce prejsť, ale pri Afganistane je to iné. Musíš byť pripravení na to, že keď niečo nevyjde alebo keď máte z niečoho zlý pocit, nesmiete znásilňovať situáciu a ísť nekompromisne za svojím cieľom.