Všetky tieto bábiky i mnohé ďalšie majú spoločné jedno – pri pohľade na nich naskakuje mnohým z nás husia koža. Zamýšľali ste sa však niekedy nad tým, prečo je to tak? Prečo pri pohľade na nevinnú bábiku už tak nejak podvedome očakávame, že na nás žmurkne alebo sa pohne, keď sa otočíme?
Keď sa nad tým zamyslíte, je to skutočne zaujímavé. V hororoch sa často vyskytujú bábiky, zombíci či roboti, ktorí sa až neprirodzene ponášajú na ľudí. Presne v tomto je však podľa vedcov problém. Keď sa na nás niečo, čo nie je človekom, až príliš ponáša, náš mozog to nedokáže spracovať a my to začneme brať ako možnú hrozbu.
Prirodzenou vlastnosťou nás, ľudí, je totiž to, že všetko kategorizujeme a analyzujeme. V našich hlavách si vytvárame isté “priečinky”, do ktorých si ukladáme všetko, čo prežívame, a s čím prichádzame do kontaktu. Na základe týchto uložených informácií potom analyzujeme a vyhodnocujeme úplne všetko, čo vidíme, počujeme, cítime a podobne.
Keď sa naše predošlé skúsenosti zhodujú s tým, čo práve prežívame, všetko je v poriadku a my ostávame pokojní a rozvážni. Problém nastáva, keď sa predošlá skúsenosť s tou aktuálnou nezhoduje. Vtedy nastáva v mozgu akýsi “skrat”, ktorý je následne vyhodnotený ako hrozba.
Tak napríklad, keď počujete streľbu počas silvestrovskej noci, hodnotíte to tak, že je všetko v poriadku a ničoho sa neobávate. Ak sa však na streľbu zobudíte počas augustového rána, okamžite vás prepadne panika a stres, pretože váš mozog okamžite vyhodnotí, že toto v poriadku nie je. A presne tak je to aj s rôznymi hororovými kreatúrami, ktoré sa ponášajú na ľudí.
Tento fenomén potvrdzuje aj Ayse Saygin, vedkyňa z Kalifornskej univerzity v San Diegu: “Keď niekto vyzerá ako človek, no jeho pohyby sú neprirodzené, nedokáže udržať očný kontakt alebo sa jednoducho správa čudne, desí nás to.”
Možno vás však prekvapí, ako dáva tento fenomén zabrať tvorcom filmov a rozprávok. Ako totiž dokázali početné výskumy, ľudskú podobu síce sme ochotní akceptovať, avšak len do istej miery. Pri dosiahnutí istej hranice nám je dokonca takáto postava maximálne sympatická a sme s ňou schopní súcitiť.
Skvelým príkladom je napríklad film Avatar. Modré postavy si podmanili celý svet a ľudia ich jednoducho milujú dodnes. V mnohom sa síce na ľudí podobajú, no ich modrá pokožka, ploché nosy a veľké, špicaté uši ich od nás odlišujú dostatočne na to, aby v nás nevzbudzovali strach.
Opačným príkladom je zas animovaná rozprávka Tin Toy z dielne obľúbeného štúdia Pixar. Pravdepodobne ste o nej doteraz nepočuli, pretože nikdy oficiálne nevyšla. Dôvodom bola jej hlavná postava. Ňou bolo malé bábätko – chlapček, na ktorého sa však zniesla obrovská vlna kritiky. Miesto roztomilej rozprávky pripomínal tento animovaný film paródiu na horor, Pixar preto tento film nikdy neuviedol.
Ako teda môžete vidieť, základom nášho strachu z hororových bábik je “len” strach z neznámeho. Ktorá z týchto postavičiek vydesila najviac vás?
learning-mind
Nahlásiť chybu v článku