Transsibírsku magistrálu pretínajúcu Rusko z Moskvy až do Vladivostoku už pozná snáď každý, ale počuli ste už o Transmongolskej magistrále? Nie? Spája v sebe nepoznanú exotiku, neznáme miesta a fascinujúce prírodné scenérie korunované púšťou Gobi. Pretína Mongolskou a kto chce pokračovať ďalej, toho koľaje vezmú až do čínskeho Pekingu.
2215 kilometrov neznámou železnicou
Tak, ako sa z veľkých a nekonečných sibírskych riek rozbiehajú desiatky až stovky malých prítokov, podobne sa aj z legendárnej Transsibírskej magistrály na svojej ceste zo západu na východ odtrhne niekoľko alternatívnych koncov. Tým najzaujímavejším je Transmongolská magistrála, ktorá spája ruské, burjatské mesto Ulan-Ude neďaleko Bajkalského jazera s Čínou. Názov napovedá, že koľaje tejto cesty pretínajú málo známe Mongolsko a tento fakt sám o sebe vykreše iskierky dobrodružstva. Transmongolskú magistrálu dokončili len v 50. a 60. rokoch 20. storočia, teda niekoľko desaťročí po tom, ako už vlaky premávali po najslávnejšej železnici Ruska. So svojimi 2215 kilometrami je oproti slávnej sestre len malým dieťaťom, no skrýva v sebe viac, než by sa mohlo zdať.
Začíname!
Ak sa vydáte na Transmongolskú magistrálu po zemi ako správny dobrodruh, bude vám to na jej začiatok z Moskvy trvať niečo vyše štyroch dní. To už sa na vlak dokonale pripravíte, naučíte sa ovládať všetky nuansy staručkého samovaru, budete vedieť kedy vstať, aby ste mali vagón len pre seba, kedy si zaliať polievku, aby ste nečakali a naučíte sa aj to, čo platí na dežurnaju, neobmedzenú panovníčku vášho vagónu, s ktorou musíte byť zadobre. Tretie najväčšie sibírske mesto Ulan-Ude je križovatkou ciest. Ak z vášho vlaku na Transsibírskej magistrále nevystúpite, pokračujete smer Chabarovsk až do Vladivostoku. Transmongolská magistrála totiž začína práve tu a letí na juh k mongolským hraniciam. Ulan-Ude v sebe ukrýva takmer pol milióna duší a jeho zaujímavosťou je to, že miestni obyvatelia Burjati sa skôr hlásia k budhizmu, než kresťanstvu a svojim zjavom dávajú tušiť, že tu boli dávno pred tým, ako sa sem na ďalekú Sibír dostali Rusi. Ak nastupujete priamo tu, pár kilometrov za mestom už poznáte mená ľudí naokolo vás a ak ste si dobre sadli, máte v sebe dva „stakančeky“ vodky.
Na konci sveta
Na rusko-mongolskú hranicu to už nie je ďaleko. Stačí necelých 250 kilometrov a vlak zabrzdí na „konci sveta“ v dedinke menom Nauški. Presne takto si predstavujete ruskú dedinu. Zhluk drevených domov, niektoré z nich sa rozpadajú, iné naopak svietia krásnou novotou a pastelovými farbami svojich okeníc či dverí. Nauški má len pár ulíc a vy sa pýtate čo tu máte robiť najbližších niekoľko hodín? Toľko totiž trvá prestávka na hranici. „O tri hodiny sa vráťte“ prísnym hlasom nás napomenie dežurnaja. Hŕstka mužov sedí na rohu ulice pri obchodíku s potravinami odkiaľ sa dvíha k nebu dym z grilu, na ktorom rozvoniavajú šašlíky. To je všetko. Celé Nauški. Samozrejme, ak nepočítame tých niekoľko drevených plotov, smetisko v parku, roztápajúci sa asfalt pod horúcim slnkom a výborných nanukov. Ak by tu nestál vlak, nikdy by sa tu nikto zrejme neocitol.
Vitajte v Mongolsku!
Len pár kilometrov za hranicou sa svet dokonale zmení. Mongolsko! Koľko krát sme si ako deti nadávali do Mongolov netušiac, že sa tu niekedy ocitneme. Krajina Džingischána, krvilačného dobyvateľa, no inak sa o tejto krajine takmer vôbec nehovorí. Prenikavo zelené roviny v sebe utopia horizont a objavia sa prvé romantické jurty nomádov. Deti sa kúpu v rieke a na chvíľku to pripomína idylku. Áno takýchto pohľadov má Mongolsko pomerne veľa, len tieto na severe v blízkosti mesta Suchbaatar sa rýchlo skončia. Prvá mongolská zastávka. Mongoloidné tváre, predavači kyslého mlieka priamo z vedier na stanici, kumys, jogurtové guľôčky, sušený jogurt a prvá vodka menom Džingischán (ako inak). Vo vlaku sa zmenia ruské dežurnaje za upravené mongolské sprievodkyne v rovnošate z ktorých ešte zaváňa socializmus.
Krajinou prekvapení
Mongolsko je unikátna krajina. Hovorí sa, že tu vznikla zmrzlina vďaka jazdcom, ktorí na svojich koňoch nosili v zvieracích vnútornostiach mlieko, ktoré sa pri jazde vyšľahalo a zmrzlo. Je to krajina, kde je 13 násobne viac koní, než ľudí, a preto majú Mongoli dodnes radšej zvieratá. Aj za oknom vlaku vidno skôr zviera, než človeka. Po Sibíri dostáva nekonečnosť ďalší rozmer. Našli sa tu unikátne kostry dinosaurov, ľudia tu dodnes na mnohých miestach žijú v jurtách, uctievajú šamanské tradície, radi zápasia a usporiadavajú festival orlích lovcov. Kto by to bol povedal, však? Koľaje Transmongolskej magistrály sa zarezávajú hlbšie na juh do hlavného mesta Ulanbátar.
Ulanbátar plný prekvapení
Ulanbátar je neznámy ako celé Mongolsko. Vo vlaku si ho človek ešte nevie predstaviť, no vie, že to bude niečo exotické a dobrodružné. Keď sa vlak zastaví, od svojho začiatku má už za sebou necelých 1400 kilometrov. Každý by čakal v Ulanbátare niečo zaostalé, rozpadnuté, no opak je pravdou. Je to príjemný šok vidieť, že centrum je čisté, upravené, ozdobené o moderné mrakodrapy, aké nemáme ani u nás a na obrovský priestor dohliada monumentálna socha Džingischána. Na rohu je krčma ozdobená obrázkami z Prahy a podáva sa v nej čapované české pivo. Mongoli si na neho zvykli a držia si dobré tradície. Moderné budovy zovreli námestie a na jeho rohu stojí socha Marca Pola, aj ten sa tu totiž zastavil na svojej legendárnej ceste. Ulanbátar ukrýva aj niekoľko budhistických chrámov, ktoré prežili sovietske besnenie, no Mongoli skôr ako do minulosti hľadia do budúcnosti a tak sa premávajú v obchodnom centre, sadnú si na kubánske mojito či v hipsterskom bistre ochutnávajú thajský pad thai.
Noc v jurte
Byť v Mongolsku a neprespať v jurte? To snáď ani nie je možné. Stačí ísť hodinku za hlavné mesto a odrazu sa krajina zaplní kopcami, skalami, riečkami a pastvinami s pasúcimi sa jakmi. Sem tam domček, stádo koní a na prahu malého lesa jurty. Dodnes v nich žijú nomádi, vyrábajú si vlastný kumys, syry, jedia mäso, jazdia na koňoch, no na jurte už majú zavesený solárny panel na elektriku. Chýba tu len wifi (našťastie). V jurte stojí piecka, naukladané drevo, to keby bolo príliš chladno a hoci je to drsný život, pre návštevníka ukrýva svet romantiky.
Naprieč Gobi
Vlak pokračuje k čínskej hranici a pretína nekonečnú púšť Gobi. Tam v diaľke našli obrovské množstvo dinosaurov a tie dali Mongolsko na mapu sveta. Nikde nič len suchá, neúrodná krajina. Sem tam sa vynorí piesková duna, no čo je zvláštnejšie, niekedy sa za oknom vlaku objaví aj kráčajúca postava, pričom nie je vidno žiaden dom naokolo. Kolorit podčiarknu stáda tiav, mongolská vodka, plnené taštičky mletým mäsom zvané buuz v jedálenskom vozni a ubudlo naokolo ruštiny.
Konečná!
Posledné stovky kilometrov a Transmongolská magistrála sa ocitne na hraniciach s Čínou. Ešte pred tým stojí v mestečku Choir, kde by sa nechcel ocitnúť snáď nikto bez toho, aby mal vidinu pokračovania v ceste. Ďalší z koncov sveta. Jediným zaujímavým bodom je socha prvého mongolského kozmonauta za budovou stanice. Horúčava rozpáli vlak a takto to pokračuje až do noci, kedy sa vlak zastaví na hranici. Tam za ňou je Čína. Tam za ňou pomaly končí príbeh Transmongolskej magistrály naplnený desiatkami unikátnych zážitkov!
Nahlásiť chybu v článku