Vedeli ste však, že van Gogh vždy pri maľovaní prehltol trochu žltej farby, ktorou maľoval? Veril, že mu prinesie kúsok šťastia. Veril, že možno do jeho duše prenikne niečo také žiarivé a krásne, ako samotné slnko.

Napokon sa farbou otrávil. Niečo však za tým byť musí. Nikto by neprehltol farbu dobrovoľne, len tak, ak by mu predsa len neprinášala kúsok šťastia, niečo pozitívne a nielen toxíny. S van Goghovým menom sa vždy spájalo bláznovstvo a ľudia, ktorí o jeho zvyku vedeli, tvrdili, že je to zlé, že ho to len ničí. Nechápali, ako mu niečo toxické môže prinášať šťastie.

Predstavte si však, že máte niekoho, kto je vám veľmi blízky. Ten niekto bol dlhé roky vo vzťahu, ten sa však zrazu skončil. Človeka niečo také dokáže zlomiť, ostane len prázdna škrupina a spomienky. Zlomení ľudia sa často uchyľujú v ťažkých chvíľach k alkoholu, pretože aj keď ich páli v hrdle, na moment sa cítia dobre a slobodne. Potom však príde vytriezvenie a kruté ráno.

View this post on Instagram

Vincent saw the reaper as ‘the image of death […], in this sense that humanity would be the wheat being reaped’. He did add that death was ‘almost smiling. It’s all yellow except for a line of violet hills – a pale, blond yellow. I myself find that funny, that I saw it like that through the iron bars of a cell’. Wheatfield with a Reaper, Vincent van Gogh (1889) #VanGoghsColours #VincentvanGogh #VanGoghMuseum #Amsterdam

A post shared by Van Gogh Museum (@vangoghmuseum) on Jun 20, 2018 at 7:45am PDT

Možno ste aj vy mali priateľa, ktorý prišiel svojej polovičke na neveru. Zveril sa vám s nesmiernou bolesťou v očiach a nekonečným strachom. Na ďalší deň sa však k sebe opäť túlia, z ich očí srší láska a váš priateľ sa nikdy nesmial tak šťastným a bezstarostným smiechom, ako práve v objatí milovanej osoby.

A možno sa aj vám stalo, že ste milovali niekoho, kto si takmer nikdy nenašiel čas na to, aby odpovedal na vaše správy. Napriek tomu ste však nedokázali prestať písať a nevládali ste v sebe zadusiť nádej, že tentoraz odpoveď určite príde. Neprichádzalo však nič, len ticho a vaše srdce prebodával šíp nenávisti. Preklínali ste jeho alebo jej meno a sľubovali ste priateľom, že ste s tým skončili, že už viac nebudete čakať. Keď sa však po niekoľkých dňoch stretnete, stačí jediný pohľad a jediný úsmev, ktorý vo vás tú nenávisť za mlčanie zlomí a vy mu píšete opäť, zase s nádejou, že tentoraz to bude iné.

View this post on Instagram

In the spring of 1890, Van Gogh devoted himself to painting flower still lifes. Because of the impasto (thick paint), he said they needed a month to dry, which is why he couldn’t take them with him when he left the clinic two weeks later. A member of staff there agreed to send them on for him. Irises, Vincent van Gogh (1890) #VanGoghBlossoms #VanGoghMuseum #VincentvanGogh

A post shared by Van Gogh Museum (@vangoghmuseum) on May 27, 2018 at 6:25am PDT

Aj Vincent van Gogh bol len človekom túžiacim po kúsku šťastia. Všetci máme svoju „žltú farbu“. Každý z nás má svoj toxický zlozvyk, ku ktorému sa neustále vracia v nádeji, že tentoraz to predsa len bude iné, že tentoraz už to šťastie skutočne príde. A ostane.

Pozri aj: Otvorený list kapitole života, ktorá leží predo mnou

thoughtcatalog