Keby ste hľadali krajinu, ktorej väčšinu územia tvorí samotná príroda, zaviedlo by vás to o pár časových pásiem na východ a ocitli by ste sa v jednej z bývalých sovietskych socialistických republík. Hoci ostatné, ktoré ju obkolesujú, sú turistami navštevované hlavne vďaka svojim mestám a architektúre, táto, o ktorej vám poviem, je obľúbenou a vyhľadávanou prírodnou destináciou.
Najdlhšiu severnú hranicu má s Kazachstanom, západnú hranicu zdieľa s Uzbekistanom, tá sa mení na hranice s Tadžikistanom na kúsku západu a ďalej na juhu a nakoniec väčšiu časť južnej hranice má s Čínou. Kultúrne sa však veľmi podobá Kazachstanu a Uzbekistanu. Hovorím o krajine sťahovavých nomádov, nekonečnej prírody, chutnej gastronómie a tisícročných tradíciách.
Kirgizsko, alebo celým oficiálnym názvom Kirgizská republika, je bývala sovietska socialistická republika, ktorá sa stala samostatnou po rozpade ZSSR v roku 1991. Odvtedy funguje ako samostatne sa rozvíjajúca, sebestačná republika s víziou neustále napredovať do budúcnosti, avšak stále si zachovávajúca svoje neodmysliteľné zvyky, tradície a obyčaje. Podobne ako v Kazachstane, aj tu môžeme vidieť isté tendencie, hlavne pokiaľ ide o hlavné mesto Biškek, prepojiť tradičnosť s modernosťou, teda spojiť dve protichodné veci. Funguje to však ako v Astane (po novom Nursultan), tak aj v azerbajdžanskom Baku, tak prečo by to nemohlo fungovať tu v Biškeku.
Hovorí sa, a politické aj historické udalosti z posledných rokov tomu nasvedčujú, že spomedzi všetkých bývalých republík kedysi združených v ZSSR, je Kirgizsko krajinou, ktorá sa po nadobudnutí samostatnosti najviac uberá demokratickým smerom, nie naopak autoritatívnym až diktátorským, ako jeho susedia naokolo. Dokonca Slováci majú bezvízový vstup do krajiny po dobu 60 dní. Aj toto je dôkazom priaznivejšieho a priateľskejšieho prostredia, ktoré vás tam bude čakať. A keď sa k tomu ešte pridá tá až miestami neuveriteľná príroda všade okolo vás, kde sa budete cítiť ako v rozprávke niekde na inej planéte, tak túto stredoázijskú perlu si skrátka nemôžete nechať ujsť.
Kirgizsko sa v niektorých aspektoch podobá nášmu Slovensku. Rozlohou je síce presne o 4x väčšie, ale leží v samotnom srdci Strednej Ázie, rovnako ako my v srdci Strednej Európy. Obyvateľov má približne tak isto ako my, teda okolo 6 miliónov. Na tomto fakte aspoň vidieť, že aj keď je niekoľkonásobne väčšie, nie je veľmi zaľudnené. Prevláda totižto matka príroda, ktorá z 200 000 km2 zaberá medzi 80-90%. Kirgizsko je teda veľká prírodná rezervácia, s množstvom národných parkov a chránených území. Európan je zvyknutý na osídlenia, mestá, pouličný ruch, veľa budov, prípadne mrakodrapov, každodenný hektický život. V krajine akou je Kirgizsko na tieto spomenuté veci razom zabudnite, pretože je všetko naopak.
Takmer všade je príroda, hory, kopce, jazerá, lúky, polia, pasúce sa kone, somáre, dobytok prechádzajúci cez cestu, ktorá je jediná široko ďaleko, vedúca cez kaňony a vysokánske cípy hôr. Nikto sa nikam neponáhľa, všetko má svoj potrebný čas, ľudia žijú v harmónii, obkolesení početnými príslušníkmi svojich rodín, namiesto futuristických budov vidno kde-tu postavené jurty, miestne tradície staré stovky až tisíce rokov cítiť na každom rohu, drahé obleky s kravatou a vyleštenými topánkami striedajú tradičné kroje s kalpakom.
Keď sa povie Kirgizsko, mňa osobne ako prvé, čo napadne, je už spomínaná príroda. Uvedomil som si to naplno až vtedy, keď som tam reálne bol a mal som možnosť ju zažiť. Na internete si prečítate hocičo, ale naživo je to vždy aj tak iný autentický zážitok. Krajina je prevažne hornatého rázu, veď má 158 pohorí, z ktorých najznámejšie sú zoskupené v Pamíre a v Ťan-Šane. Najvyšší vrch krajiny leží na samotnom východnom cípe, už na hraniciach s Čínou, a je ním Jengish Chokusu, alebo aj inak známy Štít víťazstva so svojimi 7 439 m.n.m.
Veľmi významným a turistami vyhľadávaným cípom je aj Štít Lenina. Počas mojej cesty som sa predieral čarovnou kirgizskou prírodou navštevujúc jazerá, vodopády či vysoké kopce. Nie som príliš veľký milovník výstupov na sedemtisícovky, ale turistika v panenskom prostredí, kde na každom rohu vidno pobehovať zvieratá, ma skutočne baví a bol to pre mňa zážitok.
Keď objavujem nejakú krajinu, som ten typ cestovateľa, že ju chcem preskúmať ako celok. Nešpecializujem sa vyslovene len na jednu vec (napr. len príroda, len architektúra, len jedlo). Preto som v Kirgizsku okrem prírody chcel zažiť aj mestské osídlenia, interakciu s miestnymi obyvateľmi a prostredníctvom nich načerpať poznatky o ich zvykoch a tradíciách. Milujem, keď sa prechádzam po zahraničnom meste a väčšina domácich chodí v tradičnom oblečení. Vtedy mám chuť ísť do lokálneho obchodíku a zohnať si tradičný domáci vohoz aj na seba.
Druhé, čo mi napadne pri slove Kirgizsko, je tradičnosť. Tradície majú tak silné zastúpenie v tejto krajine, že pomaly je to ich náboženstvo a bez nich by prakticky nič nebolo možné. Na veľa miestach akoby pár storočí dozadu zastal čas a celá doba sa zasekla niekde v stredoveku, čo je zároveň istým spôsobom krásne. Všetci — od najmenších cez mladé žienky až po najstarších — vedia, ako sa postarať o svoj statok, ako podojiť kravu, ako vyrobiť domáci syr, ako upiecť populárny kirgizský chlieb, ako opraviť hocičo v dome, ako ušiť tradičnú pokrývku hlavy kalpak a takto by som mohol pokračovať.
Kirgizský vidiek má skutočne svoje čaro. Veď koniec koncov, v krajine ani nie je veľa veľkých miest. Vedeli by sme ich spočítať doslova na jednej ruke – Biškek, Oš, Jalal-Abad, Naryn a Karakol. Ostatok je príroda a kde-tu nejaká dedinka v údolí pri rieke s pár obyvateľmi a veľa zvieratami.
V neposlednom rade musím spomenúť bohatú kirgizskú gastronómiu, ktorá je stelesnením typickej stredoázijskej kuchyne a v mnohých ohľadoch je podobná tým zo susedných krajín, ktoré Kirgizsko obkolesujú. Iné kuchyne ako je tá kirgizská, ktoré sú v krajine obzvlášť bežné a obľúbené, zahŕňajú ujgurskú, dunganskú, uzbeckú a ruskú. Tradičné kirgizské jedlo sa točí okolo baranieho, hovädzieho a konského mäsa, ako aj rôznych mliečnych výrobkov.
Techniky prípravy a hlavné zložky stravy boli silno ovplyvnené historicky kočovným spôsobom života kirgizského národa. Jedlo s názvom bešbarmak je to najtypickejšie, čo si v krajine môžete dať. Názov tohto jedla by sme vedeli preložiť ako „päť prstov“, čo vyplýva zo samotnej konzumácie. Vašich päť prstov musíte používať na to, aby ste si jedlo naberali do rúk z veľkej spoločnej misy. Je zložené z cestovín, najčastejšie tenkých rezancov, v jemnej cibuľovej omáčke a to všetko sa premieša s konským mäsom. Nedať si plov a lagman v Kirgizsku by bolo považované za hriech. Ďalej k tomu pridáme kirgizský chlieb lipioška, tradičný guláš dimlama, mäsové taštičky manty, vyprážané cesto boorsok, populárne šašlíky, zvláštnu polievku ashlyan-fu, kobylie mlieko kymyz, kirgizský čaj s koňakom a zážitok je garantovaný.
Nahlásiť chybu v článku