Pesničky sme si nahrávali na kazety, fičali sme na rozprávkach o Tomovi a Jerrym a v podstate sme si ešte stihli užiť normálne, klasické detstvo. Stihli sme byť deťmi, čo dnešné deti akosi nestíhajú.

Napriek tomu sa zdá, že táto naša skvelá generácia má jeden háčik. Aký? Podľa zistení vedcov sme vraj ohromne narcistickí. Nesúhlasíte s tým? V tom prípade úplne spĺňate predpoklady a zistenia najnovšieho výskumu.

Výskumníci pracovali s ľuďmi, ktorí sa narodili v rokoch 1988 až 1994. Zistili, že podľa ich rodičov a starých rodičov sú tou najnarcistickejšou generáciou ľudí. Tento pohľad starších generácií pramení najmä z ich detstva, ktoré bolo podstatne chudobnejšie na zdroje a možnosti a zároveň z politickej a spoločenskej situácie, v ktorej dospievali. Práve tá spôsobila to, že naši rodičia a starí rodičia boli oveľa viac tímovými hráčmi.

Preto nás, „deti milénia“, hodnotia ako narcisov – vnímajú totiž, že žijeme v dobe, kde sa oveľa viac presadzuje individualizmus a nezávislosť.

To, že sa pravdepodobne vôbec nestotožňujete s týmto názorom starších, je úplne v poriadku. Nie ste predsa egoistickí, arogantní, zahľadení do seba, ani márniví. Či?

Je to tak trochu hra so slovíčkami a veľa závisí aj od uhla pohľadu. Joshua Grubbs, autor výskumu, ktorý je sám predstaviteľom tejto generácie, tvrdí: „Obe generačné skupiny – deti i rodičia, chápu celú tému výrazne subjektívne. Pre obe je normou ich detstvo a detstvo tých druhých s tým svojím len porovnávajú. Deti si uvedomujú, že sa majú lepšie než ich rodičia, no pre ne je to štandard. Naopak, rodičia vidia oveľa väčší rozdiel medzi ich vlastným detstvom a detstvom ich detí. Majú tendenciu viac si všímať rozdiely a zvýrazňovať ich.“

Napriek tomuto skresleniu majú naši rodičia v niečom pravdu. Skutočne žijeme v dobe, v ktorej sa ľudia oveľa viac uzatvárajú a zameriavajú hlavne na seba. To majú na svedomí aj moderné technológie.

Tento vyčítavý pohľad našich rodičov a starých rodičov však nie je len ďalším príkladom pohľadu „múdrych starých“ na „nevychovaných mladých“, ktorý popísal už Aristoteles. Mali by sme ho brať aj ako upozornenie, že skutočne zabúdame na to, čo je v živote podstatné.

A tým sú vzťahy a ľudia okolo nás. Koniec koncov, bavilo by vás postovať fotky či zdieľať svoje myšlienky a názory, keby nebolo nikoho, kto by na to reagoval?

Ľudí však potrebujete naozaj a naživo, lebo to je skutočné. Nie to, čo si napíšete do správ alebo do komentárov, dokonca ani to, aké pocity si k statusu zvolíte. Skutočný život je tam vonku, nie pred obrazovkou či displejom. To sa nám snažia staršie generácie povedať.

Pozri aj: Otvorený list tyrana a narcistu obeti, ktorej ubližoval: „Nehraj moje špinavé hry…“

spring