Film bol natočený na základe skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v roku 1971 na Stanfordskej univerzite. Išlo o psychologický experiment vedený Phillipom Zimbardom. Čo sa vlastne pri tomto experimente odohralo?

„Chcelo sa mi z toho zvracať. Mala som dojem, že sú všetci úchylní…“ Takto sa o experimente neskôr vyjadrila manželka Phillipa Zimbarda. Experiment mal trvať celé dva týždne, no kvôli neočakávaným udalostiam sa po šiestich dňoch predčasne ukončil. Temná stránka osobnosti a neľudskosť všetko predčasne ukončili.

Standordský experiment bol psychologický pokus, v ktorom išlo o štúdium ľudského správania v určitom prostredí s vopred určenou sociálnou úlohou. Zimbardo nechal v areáli Stanfordskej univerzity vybudovať vernú napodobeninu väzenských priestorov. Pomocou inzerátov našiel 75 dobrovoľníkov, ktorí sa chceli experimentu zúčastniť. Nakoniec si Zimbardo vybral 24 mentálne a emočne najstabilnejších mladých mužov, s ktorými si dohodol podmienky experimentu. Muži mali byť platení 15 dolárov na deň. Boli náhodne rozdelení do dvoch skupín: 12 väzňov a 12 dozorcov. Zimbardo po falošnej väznici rozmiestnil kamery a odpočúvacie zariadenia a experiment sa mohol začať. Ostávalo už len určiť pravidlá a úlohy účastníkov.

Pravidlá experimentu:

Väzeň musel byť počas odpočinku, jedla a po zhasnutí svetiel vždy úplne ticho.

Väzni nemali mená, iba priradené väzenské čísla.

Porušenie pravidiel a nevhodné správanie môže byť potrestané akokoľvek, okrem fyzického násilia.

Väzni museli počas celého experimentu nosiť väzenské oblečenie. Nebolo dovolené žiadne spodné prádlo. Na spanie mali iba matrac a jedlo vo väznici bolo veľmi skromné.

Dozorcovia mali vo výbave drevené obušky a zrkadlové okuliare.

Ako riaditeľ väznice vystupoval sám Phillip Zimbardo a všetci účastníci dobre vedeli, že ide len o experiment.

Experiment začal autenticky. Zimbardo dohodol spoluprácu s miestnou políciou. Tá zatkla všetkých 12 väzňov, odobrala im otlačky, vyfotila ich, prehľadala, odvšivila a prečítala im správu o ich právach. Potom ich zavreli za mreže. Už prvý deň boli väzni vystavení šikane, trestom a ponižovaniu. Prvú noc ich dozorcovia zobudili hlukom o tretej ráno, aby si väzňov prepočítali. Už na druhý deň vypukla vo väzení vzbura. Väzňom sa nepáčil rýchly nástup dozorcov do ich spoločenských rolí.

Na protest si väzni strhli čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia vzburu potlačili použitím hasiacich prístrojov. Pokyn od Zimbardiho však nedostali, plán skrsol v ich hlavách. Väzňov vyzliekli, zobrali im matrace a vodcov vzbury zavreli na samotku. Aby narušili vzťahy medzi väzňami, vybrali niekoľko privilegovaných, ktorí sa do vzbury nezapojili. Dali im lepšie jedlo, vrátili im postele… Väzni sa začali upodozrievať a prestali si navzájom dôverovať.

Počas ďalších dní vykázala asi tretina z dozorcov extrémne sadistické správanie. Dostatok moci a rôzne privilégiá spôsobili, že si na väzňoch vylievali svoju zlosť. Bežný väzenský život sa zmenil na krutosť, trápenie a ponižovanie. Zombardi neskôr zistil, že aj keď fyzické ubližovanie zakázal, niekoľko dozorcov ho praktikovalo v noci v domnení, že ich nikto nevidí. To vyvrcholilo vyradením dvoch väzňov z experimentu. Prejavovali totiž extrémne prejavy stresu a úzkosti. Dvaja náhradníci dostali hneď svoje hlavné úlohy. Mali zorganizovať hladovku na protest proti agresívnemu správaniu dozorcov. Spoluväzni ich však videli ako jedincov, ktorí spôsobujú ešte viac problémov.

Piaty deň sa konečne niekto postavil Zimbardovmu experimentu na odpor. Bola to čerstvá absolventka univerzity a Zimbardova priateľka Christine Maslach. Treba povedať, že experiment sledovalo 50 odborníkov a iba Christine nabrala odvahu povedať Zimbardovi, aby experiment ukončil. Zimbardo neskôr potvrdil, že aj jeho dokonale ovládla jeho úloha riaditeľa väznice a svoje neetické konanie si neuvedomoval.

Zimbardov hlavný záver z tohto experimentu bol nasledovný. Podľa neho nie sú extrémne a brutálne zločiny počas výnimočných situácií (revolúcia, vojna atď.) dielom psychopatov, ale obyčajných ľudí, ktorí sú k takýmto činom donútení danou situáciou. Táto hypotéza však bola mnohými psychológmi odvrhnutá.

Interez.sk