Jeho autorom a zároveň najvyšším dozorcom bol Zimbardo. Jeho cieľom bolo zistiť, ako sa ľudia menia pod vplyvom moci, ktorá im je daná. Rozdelil teda náhodne vybratú skupinku študentov na dve skupiny, na väzňov a na dozorcov. Uzavretí boli do priestorov, ktoré skutočne pripomínali väzenie, po niekoľkých dňoch sa však experiment zvrhol a musel byť prerušený.
Dozorcovia totiž začali svoju moc zneužívať a väzňov doslova šikanovali. Ako keby pravidlá neboli dosť prísne, dozorcovia ich kruto trestali. Väzni sa napríklad nesmeli oslovovať menami ale číslami a museli mlčať takmer vždy, pri jedle aj mimo ciel. Čoskoro sa u nich následkom krutého zaobchádzania začali prejavovať príznaky, ako napríklad emocionálne zrútenie, rôzne psychosomatické prejavy a uvažovalo sa dokonca aj o vzbure.
Jeden z väzňov, vtedy 22-ročný študent Douglas Korpi sa však údajne priznal, že svoje správanie len hral, aby sa mohol čím skôr dostať domov. Práve jeho volanie o pomoc a tvrdenie, že v cele nevydrží už ani jedinú ďalšiu noc do značnej miery prispeli k tomu, že sa experiment vymkol z rúk a napokon sa predčasne skončil.
Niektorí odborníci však nedávno prišli s názorom, že hrané boli nielen Korpiho emócie a vyjadrenia, ale že celý experiment bol jeden veľký podvod. Zimbardov experiment mal trvať dva týždne a bol podporovaný a financovaný dokonca aj armádou a námorníctvom. Ku koncu experimentu sa však zdalo, že už akosi nesleduje to, čo by sledovať mal. Dozorcovia boli čoraz krutejší a sadistickejší a psychické aj fyzické zdravie väzňov na tom bolo čoraz horšie.
Po šiestich dňoch bol experiment ukončený a aj keď skončil predčasne, napáchané škody sa už nedali vziať späť. Zo Zimbardovho experimentu sa stal temný dôkaz toho, čo sa stane s človekom, keď dostane do rúk moc. Psychológovia mali zrazu v rukách informácie a akosi nevedeli, čo s nimi. Podľa výsledkov experimentu sa totiž zdalo, že ľudia sú vrodene sadistickí a stačí len malé postrčenie k tomu, aby sa táto stránka prejavila naplno.
Bol však celý experiment skutočne ukážkou ľudskej povahy alebo išlo len o podvod? Korpi tvrdí, že podal herecký výkon, ktorý by mal od skutočnosti rozoznať každý klinický psychológ. Korpi navyše tvrdí, že z dozorcov nemal strach, chcel sa len dostať z experimentu preč. Myslel si totiž, že popri svojej úlohe väzňa bude mať čas študovať na skúšky, čo mu však nevyšlo. Vyjadril sa dokonca, že väzni sa počas prvých dní celkom dobre zabávali. Užívali si rebéliu a vedeli, že dozorcovia im nemôžu fyzicky ublížiť.
Ku Korpiho tvrdeniam sa pridal neskôr ďalší z účastníkov experimentu, napríklad David Jaffe, ktorý si zahral dozorcu. Ten dokonca obvinil Zimbarda z toho, že mu ukradol nápad. Nápad vytvoriť experiment totiž údajne vzkrsol práve v Davidovej hlave. David s niekoľkými študentmi údajne vytvorili celý koncept a dokonca mali niekoľko konzultácií so skutočnými väzňami. Stanovili pravidlá a Zimbardo im mal pomôcť uviesť celú myšlienku do pohybu a premeniť ju na skutočný experiment.
Zimbardo tvrdil, že správanie väzňov a dozorcov bolo spontánne, Jaffe mu však protirečí a tvrdí, že inštrukcie a príklady správania boli stanovené vopred. Aj keď existujú nahrávky, ktoré tvrdenia študentov potvrdzujú, niečo predsa len bolo skutočné. Aj keď niektorí študenti chceli experiment opustiť predčasne, Zimbardo im to jednoducho nedovolil. Opustiť experiment mohli len tí, ktorí potrebovali pomoc lekára alebo psychiatra. Zimbardo sa však neskôr vyjadril, že všetci účastníci podpísali formulár, v ktorom bola napísaná presná formulka. Stačilo povedať: „Chcem opustiť tento experiment.“ Ani jeden z účastníkov však toto nevyslovil.
Napriek tomu, že bol experiment prelomovým a psychológovia o ňom hovoria dodnes, zrejme sa už nedozvieme, čo presne sa vtedy za múrmi Stanfordu odohrávalo. To, či išlo o podvod alebo má experiment skutočnú hodnotu napriek svojej neetickosti, ponecháme radšej na zváženie odborníkov.
Pozri aj: Stanfordský väzenský experiment: Čoho všetkého sú ľudia schopní, keď získajú moc?
allthatisinteresting
Nahlásiť chybu v článku